Dnešný stav, kedy máme desiatky filozofií vedie k stanovisku, že filozofia, nemôže byť definovaná. Popisovať filozofiu síce môžeme, no nemôžeme ju rovnako pochopiť. Aristoteles rozoznával dve intelektuálne cnosti : teoretickú múdrosť (sofia) a praktickú múdrosť (fronésis). Podľa Aristotela je cnosť absolútna mravná zdatnosť alebo duševná zdatnosť (areté) čiže stála vlastnosť alebo stav, ktorým sa človek stáva dobrým a ktorým robí svoj výkon dobrým; cnosť je získaná zdatnosť k dobrému, k mravnému výkonu. Aristoteles spomína ako prvý tiež slovo ataraxia, čo je stav úplného duševného pokoja a nevznetlivosti, ktorý podľa mienky niektorých starogréckych filozofov dosahuje mudrc. Zvláštny dôraz kládli na ataraxiu stoici. Podľa nich je ataraxia vyrovnanosť mysle, neochvejnosť, ľahostajnosť voči ranám osudu, duševný pokoj zachovávaný za každých okolností: človek sa má zbavovať všetkých vášní a dospieť do stavu rozumnej vyrovnanosti, v ktorej dokáže čokoľvek prijať bez najmenšieho vzrušenia. Ako východisko filozofií môžeme brať rôzne hľadiská, ktoré nám dokopy dajú len celok rôznych myšlienok. Podľa majstra Eckharta, majster je len jeden, a to majster života, ktorý je lepší pre svet a filozofiu ako tisíce ďalších študovaných majstrov . Tradične sa filozofia delí na : metafyziku, estetiku, etiku a logiku. Je možné vymedziť rozdelenie filozofie určitým susedstvom alebo skôr nazvané slovným spojením no man’s land medzi vedou a teológiou . M. Heidegger priznáva, že nie je filozofom, aj keď jeho učenie je čisto filozofickým a tak nám ukazuje svoju skromnosť. Existujú i takzvané katedrové vedy, ktoré spôsob odovzdávania poznania robia v inštitučných zriadeniach. Filozofií v značnej miere pomáhala i beletria. Medzi najvýznamnejších autorov filozofickej beletrie môžeme zaradiť napríklad H. Broch, R. Musil, T. Mann, J.-P. Sartre . V dnešnej dobe, pojmom filozofia sa dnes ohradzujú napríklad aj dopravné poriadky, podnikanie v podobe filozofie zákazníka a vlastne čokoľvek . V osobe ale i vo svete, sa môžeme riadiť vlastnými pocitmi, náladami a duchovným rozpoložením, toto rozpoloženie by sme mohli označiť ako parafilozofiou. Kritika samotnej filozofie závisí na objektoch ktoré si sama vyberá. Už na stredných školách sa v učebniciach náuky o spoločnosti môžeme dočítať, že filozof, je vlastne ten, čo hľadá pravdu. Je toto hľadanie pravdy pravým, alebo len stratégiou prežitia? Prežitia za akúkoľvek cenu?

Naše uvažovanie musí mať v niečom predsa základ. Filozofia je takpovediac myslenie o myslení. „Philosophy is reflective. The philosophizing mind never simply thinks about an object, it always, while thinking about any object, thinks also about its own thought about that object. Philosophy may thus be called thought of the second degree.“ Z tohto anglického výroku zisťujeme, že tak ako náboženstvo vyvodzuje rôzne náboženské – všeobecné závery z mýtu a eposu, z tzv. diachromie (je to časová rozdielnosť, postupnosť; časový vývin, ktorým niečo dospelo k svojmu súčasnému stavu, časový vývin pri skúmaní javov, sledovanie, pozorovanie, skúmanie javov v časovom vývine, opakom je synchrónia.) Filozofie sa stali východiskom dnešného chápania vecí. Už v roku 1810 navrhoval prívrženec Imanuella Kanta pán Friedrich Köppen filozofiu filozofie. Dnes sa objavuje metafilozofia ako kritické poňatie filozofie. Myslenie je zlučiteľné s pojmami, keďže filozofia pojmy vlastne definuje a dáva im svetlo nášho chápania.

Filozofiu možno vymedziť, ako diskurzívne myslenie, ktoré sa neodvoláva na nič nad sebou. Filozofie, si najvyššiu inštanciu nájdu vždy ako Aristotelovo dielo motor immobilis, Descartove lumen naturale alebo Wittgensteinovo „mlčanie“. K tomu môžeme pridružiť ďalšie možné určenia. Filozofia, sa nedokáže vymedziť sama sebou ale rozpráva o celku skutočnosti. Nie je to zďaleka súbor vedných odborov. Russel zaujal stanovisko, že filozofické tvrdenia nemôžu byť potrdené ani akokoľvek zamietnuté.

Filozofie by nemali alebo skôr nemôžu vyjadrovať výsledky skúmania svojho predmetu, teda má to byť len súbor istých tvrdení, teda opäť celkom. Philosophia perennis ako stále, nemenné a hierarchické tvrdenie odpovedá predstavám niektorých filozofov. W. Dilthey raz napísal : „Die Philosophie richtet sich tendenziell auf einen Gesamtzusammenhang des Ganzen. Der philosophische Geist überlässt kein Wissen der Vereinzelung, sondern integriert es in seine Gesamtschau.“ Čo je pre nás len a len dôkazom, že filozofia je celkom samým o sebe. „Philosophieren“ – filozofovanie ako povedal Kant, nebude dokonalým systémom, filozofiu nemôžme definovať ako korpus pre niečo isté – nemenné a môžeme povedať, že aj večné. O celku nie je problém hovoriť, problém je nám ho vymedziť. Vzťah celku a časti si môžeme jednoducho opísať na vzťahu Yin a Yang (viď. na obrázku) Koncept Yin a Yang má pôvod v dávnej čínskej filozofii a opisuje dve navzájom opačné a doplňujúce sa sily, ktoré sa nachádzajú v každej živej a neživej časti vesmíru. Yin (čín. 陰/阴; „tmavé miesto, severný svah (kopca), južný breh (rieky), zamračené, zahalené“) je tmavší element; pôsobí smutne, pasívne, tmavo, žensky a korešponduje s nocou. Yin je často symbolizovaný vodou a zemou. K Yin sa priraďuje pasivita. Yang (čín. 陽/阳; „svetlé miesto, južný svah (kopca), severný breh (rieky), slnečné svetlo“) je svetlejší element; pôsobí veselo, aktívne, svetlo, mužsky a korešponduje s dňom. Yang je často symbolizovaný ohňom a vetrom. Yin (ženskosť, tma, pasívna sila) a Yang (mužská, svetlá, tvorivá sila) sú popisom doplňujúcich sa opakov a nie sú absolútne – preto hocijaká Yin a Yang dichotómia bude vyzerať opačne z inej perspektívy. Preto sa príslušné vyššie uvedené pojmy k Yin a Yang neberú doslovne. Všetky sily v prírode majú obidva stavy, a tie sú neustále v pohybe. Na západe sa často Yin a Yang zle zobrazuje ako „zlo“ a „dobro“. Nesprávna je tiež interpretácia symbolu v zmysle farieb – Taijitu nesymbolizuje čiernu a bielu (alebo červenú) farbu ako opak (čierna nie je absenciou bielej), ale symbolizuje v analógii tmu a svetlo (tma je absenciou svetla a naopak). Tak ako Yin a Yang sú vo filozofií na profipóloch aj rôzne pojmy. Nominalizmus, je názor, že univerzálie, všeobecné pojmy sú mená (nomina), ktoré označujú, reprezentujú predmety rovnakého druhu. Protiklad realizmu. Nominalizmus je učenie, ktoré neuznáva existenciu všeobecného ani vo svete vecí, ani v myslení. V najradikálnejšej forme sa nominalizmus objavil v 11. storočí, keď Ján Roscellinus pripisoval všeobecnosť iba menám. Oproti nominalizmu stojí realizmus, ktorý je dôležitým z hľadiska dejín filozofického myslenia. V súvislosti s diskusiou o univerzáliach vystupuje realizmus ako učenie, podľa ktorého existujú všeobecné, ideálne entity, ktoré sú nejako oddelené od reálnych, existujúcich vecí. Tak ako vlastné mená označujú reálne veci, tak univerzálie (predikáty) označujú tieto ideálne entity. Ak mám psa menom ‚Rex‘, tak by vo výroku ‚Rex je pes‘ ‚Rex‘ označovalo tohto môjho psa a ‚pes‘ všeobecnú ideu psa vôbec, oddelenú od tohto psa. Toto chápanie sa často dáva do spojitosti s Platónovou teóriou ideí. Oproti sebe nám stoja tiež pojmy determinismus a indeterminismus. Pravdivosť akéhokoľvek výroku môže byť udržaná, nech sa deje čokoľvek. Príroda má svoj predmet daný, čo filozofia nemá. William James hovorí, že filozofia je pre nás hromadný termín pre otázky.

Franz Brentano tvrdil, že je mnoho psychológií ale žiadna psychológia. Môžeme to isté povedať o filozofií, že je ich mnoho, no neexistuje filozofia „an sich“. Celkom dobre vieme, čo filozofia nie je, no nevieme vyčleniť, čím vlastne je. Myslenie o myslení je spojené s určitými hľadiskami je preto niečo nadfilozofické. Vyjadrovať sa sám o sebe, je akokeby definovanie svojho vlastného kódu. Predpokladom jednej filozofie, je vlastne druhá filozofia. Kým filozofie hľadajú svoj vlastný kód, je potrebné pozmeniť i svoj kód. Zaujímavým by bolo porovnanie diskurzu a analytickou filozofiou. Diskurz – má vo filozofii rôzne definície. Pojem do filozofie zaviedol R. Descartes. V súčasnosti sa chápe ako usporiadaný súbor viet o danom predmete, konkrétna podoba vedenia. Hlavný zástancom tohto typu definície je M. Foucault. Podľa Foucaulta je diskurz pravidlami riadená prax, ktorá vytvára/generuje reťaz alebo súvislý systém výpovedí, čiže foriem vedenia, ako napr. medicína, psychiatria, biológia. Analytická filozofia je filozofický smer, ktorý je najsilnejší, najrozšírenejší a pre duchovnú situáciu doby najcharakteristickejší prúd filozofie 20. stor; je to tak preto, lebo analytická filozofia je filozofiou veku (t. j. 20. stor.) poznamenaného predovšetkým vedou a technikou. Analytická filozofia je filozofiou „obratu k jazyku“. Jej predstavitelia vychádzajú z poznania, že tým, čo nám nevyhnutne sprostredkuváva všetko naše poznanie a vedenie, je náš jazyk; že svet je pre nás vždy svetom artikulovaným jazykom. Z toho potom vyvodzujú, že filozofia sa musí opierať o filozofiu jazyka. Zásadným filozofickým problémom pre predstaviteľov analytickej filozofie je problém povahy nášho sveta a nášho poznania tohto sveta, čiže ontológia a epistemológia. Ak filozofie chceme nazvať subjektivnými, musia byť sami o sebe subjektívnymi, či sa dá v niektorých smeroch hovoriť o subjektivite je otázne. Nemôžme sa preto diviť názoru Voltaira, že metafyzika je pole pochybností a román duše.

Podobne ako náboženstvo musí byť presvedčené o svojej jedinečnosti. Religionistiku by sme mali preto nechať na starosť neveriacim, ak máme veriť F. B. Steinerovi. Kde mlčí filozofia alebo skôr kde končí naša argumentácia, prichádza na scénu Aristotles. Ak odmietame filozofovať nad určitou vecou, už vlastne filozofujeme. Metafyzika je filozofiou vyzdvihovaná ale i odsudzovaná. Právo vyjadrovať sa o všetkom nám dáva práve filozofia, no ktorú tú správnu si máme zvoliť? Dnes sme filozofiu zviazali textovou kritikou a dali sme ju len do teoretickej úrovne tohto sveta. Jean-Paul Sartre s nadhľadom a povznesením povedal, keď sa stretnú dvaja filozofi, povedia si nanajvýš „dobrý deň“. Filozofiou sa dostávame do kruhu bludov.

Ak všetko môžeme brať ako prejav, platí to i pre filozofiu. M. Merleau-Ponty, že fenomenologická metóda sa poddáva jedine fenomenologickej metóde. Jej kritika teda závisí na vlastnej odpovedi. Nemôže si ale sama zodpovedať otázku, čo vlastne je. V každom prípade a na každú vec sa môžeme pýtať načo nám slúži, tak aj na filozofiu to môžeme uplatniť. Rorty nám definuje užitočnosť z pragmatického hľadiska, patrí preto do kultúrnej výbavy každého z nás. Jeho postoj je dosť podobný Kalliklovmu postoju. Kallik vyčítal Sokratovi možno jeho manželku Xantippu, ale to s určitosťou nevieme povedať. Nietzsche hovorí o Metafyzickom svete, že ak by sme aj jeho existenciu dokázali, predsa by o nej sme mohli povedať, že je to najľahostajnejšie poznaie zo všetkých. Ak veríme F. H. Bradleymu, veríme, že dôvod má svoju príčinu, samozrejme, je tu potrebná práve viera.
Postmoderná kritika využíva často niekoľko rétorických obratov. M. Weber hovorí, že pojmy niesú cieľom, ale prostriedkom k poznaniu súvislostí. Ak existuje mnoho náboženstiev tak existuje aj mnoho otázok v ich podstate a taktiež ak chceme hovoriť ekumenizmus, musíme nájsť odpoveď na spoločné otázky, tak to je aj vo filozofií. Každá parafilozofia má dve možnosti, v prvom prípade ide o dominanciu a v druhom o nezdôvodniteľnosť. Wittgenstein sa zase domnieval, že o čom sa nedá hovoriť, o tom treba mlčať, je takýto postoj správny? Filozofia je zrejme pre filozofovanie problémom, ako sa vyjadril E. Fink. V tvorbe filozofií je potrebné vytvárať isté konsenzy, ktoré spájajú a vytvárajú rôzne smery. Heidegger sa vo svojom zmýšľaní vracia najmenej o dvetisíc rokov späť keď sa snaží reevidovať filozofiu.

Stať o katalógu v tejto knihe mi pripomenula knihu Thomasa Moora s názvom Utópia, táto kniha vyvolala veľký rozruch vo vzdelaných kruhoch Anglicka a Morovi otvorila cestu k sláve. Morova spoločnosť je harmonická, až to zaváňa totalitarizmom. Uniformita vládne v obliekaní, v pracovnej náplni aj v záujmoch. Ideál – skromnosť. Pohŕda blahobytom do takej miery, že zo zlata vyrába najopovrhovanejšie predmety ako nočníky a reťaze pre zločincov. Je neuveriteľné, že taká individualistická osobnosť mohla navrhovať komunitárny spôsob života, spoločné jedlo i zábavu, rovnaké oblečenie, otvorené byty, žiadne vlastníctvo, striedanie pobytu v meste a na dedine a pod. Pri tom nepodceňuje ľudskú povahu a pri jej zlyhaní počíta s prísnymi trestmi. Nemôžme všetkému dať takpovediac uniformný charakter. Bude vždy množstvo jazykov, smerov a chápanie problémov bude u každého myšlienkovým procesom plným filozofovania. Quine odkazuje na pravdu a ontológiu kladie do istej transcendentálnej metafyziky. Predmet filozofovania na filozofa pôsobí. Nietzse si kládol otázku, či môže existovať metafyzický svet. Skrátené povedané, nemôže byť prvá, základná a najvyššia inštancia. Z jazyka nevystúpiš. Filozofie sa odvolávajú na hľadanie pravdy. Čo je vlastne filozofia a k čomu slúži sa chápe rôzne. Ľudia od nej očakávajú neobyčajné veci, alebo ju ľahostajne zabúdajú ako bezpredmetné myslenie. Filozofiu si najčastejšie predstavujú ako niečo, čo je napísané v obrovských stohoch kníh, čo pestujú filozofovia na univerzitách, čo je uznávanou vedou a čo sa dá študovať. V súčasnosti je filozofia chápaná buď ako vedný odbor, ktorý sa vedecky zaoberá zodpovedaniu základných filozofických otázok, alebo v zmysle životnej filozofie, ako individuálneho prístupu človeka (alebo skupina rovnako mysliacich ľudí) k vlastnému ja, k vlastnému životu a ku vzťahu môjho ja k okolitému svetu.

K definovaniu filozofie si môžeme pomôcť pojmom alétheia. Alétheia (gr.) je pravda, to, čo nie skryté – to, čo sa poznáva činnosťou zmyslov (zrakom, sluchom, čuchom atď.) alebo prostredníctvom oznamovania (rečou, písmom atď.). Protikladom aléthei je zdanie (doxa), omyl (pseudos), predstava (phantasia), napodobovanie (mimézis) alebo básnictvo (mýtus). Nieje známa povaha pravdy vo filozofií. Kantova „vec o sebe“ ostáva len vecou a Wittgensteinovo „to“ o čom musíme mlčať, neprestáva byť niečím. Fiodor Michajlovič Dostojevskij (rus. Фёдор Михайлович Достоевский; * 11. november 1821, Moskva – † 9. február 1881, Petrohrad) bol ruský spisovateľ a mysliteľ, predchodca existencializmu, filozof a člen petraševskovského hnutia. Dostojevskij je jedným zo zakladateľov moderného psychologického románu. Jeho umelecká tvorba podstatne ovplyvnila vývin svetovej prózy a taktiež jeho tvorba sa stala pre vtedyjší svet prelomovou v chápaní sveta ako takého. „Rule of law“ predstavuje obrovskú zbierku názorov, zákonov i nepísaných zvyklostí, ktoré by sme v gréčtine mohli charakterizovať ako epieíkia – plnenie spoločenskej normy nielen podľa litery, ale aj podľa ducha. Filozofia hľadá základné ľudské vlastnosti, tak ako Aristoteles v diele De animalium. De generatione animalium a Historia animalium, ktoré sa stali základom pre výskum v prírodných vedách a dodnes patria medzi jeho najcitovanejšie diela. Niektoré čiastkové poznatky uverejnil aj v diele Časti živočíchov, ktoré odborníci pokladajú za základ porovnávacej anatómie a v spise Plodenie a rozvoj živočíchov, ktorý tvorí základ embryológie. Jazykovo vychádzame predovšetkým z videnia. K. Acham nazýva chápanie filozofií nekonečným kruhom. Dieter Nohlen zasa systemizuje vyššie referencie. Descartes filozofiu charakterizoval ako filozofovanie nad filozofovaním. Kebyže niesú farby v tubách nemali by sme Picassa, Maneta alebo pod. Pascal sa vysmieval filozofii a bola pre neho bezradnou a potupujúcou človeka alebo skôr povedané – zbytočnosťou. Jednotlivé filozofie si môžu klásť rôzne otázky.
Cieľom filozofovania nie je podať nejakú štruktúru, ale podať človeku smer hľadania pravdy a životnej cesty.V tejto kapitole sa bližšie pozrieme na slová, ktoré tvoria naše odovzdávanie informácií. Bez slov by nebola filozofia, pokúsime sa v tejto kapitole objasniť celkové filozofické chápanie prostredníctvom vetnej skladby.. V súčasnosti prebieha výskum mnohých jazykov a spoločných pojmov. Každý jazyk má istú základnú slovnú zásobu. Vytvorili sa frekvenčné slovníky, ktoré dávajú jazyku viac ako sto slov. Polovicu celého jazyka tvoria substantíva. Adjektíva nám zaberajú sotva desatinu slov. V základnej slovnej zásobe sa stretneme len s objektívnymi pojmami a nie vzťahovými. Za príklad si môžeme uviesť slovo Matka (mimo biológie aj: mať, mater, mama, hovor. mati, expresívne rodička, básnicky roditeľka) ktoré má v skoro všetkých jazykoch podobný tvar. Émile Durkheim (* 15. apríl 1858, Épinal, Francúzsko – † 15. november 1917, Paríž) bol francúzsky filozof, najvýznamnejší sociológ a tvorca francúzskej sociologickej školy, od 1902 profesor na Sorbonne. V Paríži vytvoril sociologické stredisko, ktoré malo vplyv nielen vo Francúzsku, ale aj v iných krajinách. Časopis L’Année Sociologique (1896 – 1913), ktorého bol zakladateľom a vydavateľom, uverejňoval práce vedcov všetkých krajín zo všetkých odborov sociológie a príbuzných vied, monografických prác, teoretických rozpráv, kritík a recenzií. Prvá svetová vojna toto stredisko rozbila. Všeobecná koncepcia Durkheimovej sociológie sa opiera o pozitivistickú teóriu vedy. Durkheim vychádza z faktu sociálnej väzby človeka, ktorá sa jednotlivcovi nanucuje. Deľba práce stavia jednotlivca do siete príčin a následkov, ktorú nemôže ovládnuť. Osobnosť jednotlivca pohlcuje osobnosť kolektívu. Durkheim zastával koncepciu kolektívnych predstáv. Durkheim je zástancom sociologizmu, podľa ktorého je spoločnosť základnou sférou ľudského života, z ktorej sú odvodené všetky ostatné, teda biologické a psychické javy, a ktorú treba skúmať špecifickou sociologickou metódou. Pojmy môžeme dať do rôznych vzťahov, ako napríklad východná ikona Bohorodičky, ktorá nepozná na ikone nič iné ako vzťah matky a syna. Slová majú aj svoje opozitá, ako napríklad za opozitá pokladáme slová, kt. stoja oproti sebe. Mama-otec. Opozitami sú aj všetky antonymá. Zato nie všetky opozitá sú antonymá. Slovník jednotlivého jazyka je ako keby výsledkom myšlienkového pochodu v danom jazyku. Telo a svet na seba nadväzujú, čas a priestor si odporujú. Vynájdenie antoným vyplýva rovno z jazyka. Svoje myšlienky musíme ohraničiť istými slovami, ktoré sú v istom významovom slovníku daného jazyka. Ak chceme vo filozofií poznať každodenný svet musíme spomenúť meno Jakob Johann von Uexküll (* 8. september 1864, Mihkli, Estónsko – † 25. júl 1944, Capri, Taliansko) bol nemecký biológ estónskeho pôvodu, jeden zo zakladateľov ekológie a biosémiotiky. V rokoch 1925-1934 pôsobil ako profesor v Hamburgu. Uexküll skúmal správanie organizmu v jeho prostredí. Podľa Uexkülla zvieratá nie sú iba objekty, ale sú to aj subjekty, ktorých podstatnou činnosťou je pozorovanie a pôsobenie a ktorých prostredie je práve také mnohotvárne aké mnohotvárne sú zvieratá. Všetky zvieracie subjekty, od najjednoduchších po najrozvinutejšie, sú s rovnakou dokonalosťou prispôsobené svojmu prostrediu. Jednoduchému živočíchovi zodpovedá jednoduché prostredie, rozvinutému práve tak bohato členené prostredie. Zatiaľ čo však zvieratá majú zakaždým iba svoje prostredie, človek sa vyznačuje tým, že má usporiadaný svet uchopiteľný ako celok. Pojem prostredie vyjadril nemeckým slovom Umwelt, ktoré sa dodnes používa v zmysle životné prostredie alebo okolité prostredie. S pomocou základného slovníka sa môžeme vyjadrovať, aj keď obmedzene. Prirodzený jazyk musí mať kritérium archaickosti. Zaujímavým je že budúcnosť je v nemčine vnímaná ako údel, no rómčina slovo budúcnosť ani nepozná. Spočiatku celý slovník sveta je skôr cítením nášho chápania. Slová sa začínajú na seba podobať a situácia sa nám komplikuje, či ide o podobnosť, alebo rozdielnosť slov je vecou filozofovania. Svet alebo univerzum (lat. mundus, universum) je súhrn všetkých skutočných a možných vecí a procesov; jedna z ústredných tém ľudského myslenia vôbec; obraz sveta závisí predovšetkým od kategórií, ktoré intervenujú v priebehu jeho tvorby: keď prevažujú špeciálnovedné kategórie v tvorbe obrazu sveta, možno hovoriť o špeciálnovednom obraze sveta (napríklad o astronomickom obraze sveta), ak filozofické kategórie, tak o filozofickom obraze sveta (napríklad o Heideggerovom obraze sveta), ak v tvorbe obrazu sveta intervenujú najmä náboženské významové útvary, hovoríme o náboženskom obraze sveta. Rôzne aspekty sveta možno tematizovať pomocou pojmu kozmu, vesmíru, univerza, prírody, fysis, diania a podobne. Gilbert Ryle (* 19. august 1900, Brighton, Spojené kráľovstvo – † 6. október 1976, Oxford) bol anglický filozof, predstaviteľ analytickej filozofie. V roku 1919 začal študovať filozofiu, klasickú filológiu a grécke a rímske dejiny na Queen’s Colledge v Oxforde. Prednášať začal na Christ Colledge v Oxforde už v roku 1924 a postupne sa začal orientovať na logickú problematiku a otázky tórie významu, hoci Oxford na rozdiel od Cambridge bol v tomto období ešte izolovaný od diania v európskej kontinentálnej filozofii. Počas vojny pracoval v spravodajskej službe. V povojnovom období sa Ryle stal najvplyvnejšou postavou filozofie prirodzeného jazyka v Oxforde. Vedľa Empedoklového hymnu a Platónskeho dialógu sa vytvárajú Aristotleove úvahy, ktoré pôsobia formálne usporiadane. Mathesis universalis je exaktná jednotná veda; logika ako zovšeobecnená matematika, ktorá sa zakladá na týchto krokoch, ktoré umožňujú vytvoriť univerzálnu vedu, schopnú čisto formálnym spôsobom (analýzou a kombináciou) dospieť k poznaniu poriadku sveta. Idea mathesis universalis prenikla aj do filozofie 20. storočia v problematike jednotnej vedy. Ideu mathesis universalis rozvíjal Gottfried Wilhelm Leibniz. Budúcnosť sa nám stáva ríšou mimo Platónovu jaskyňu, stáva sa vulgárnou teóriou a niečím nad nami.