Ďakujem Ti Ty malé ušaté torpédo! Pamätám si ako Ťa k nám doniesli a bol som v ôsmom ročníku na základnej škole. Malé klbko ktoré pilo len z prsta.

Bola si úžasná v tom, keď si vedela presne o 22.00 hod. zaškrabať na dvere a očami povedať: „Poď von!“ Bolo Ti vonkoncom jedno, že ja o tretej ráno vstávam do Košíc do školy, ale vedela si, že mi táto prechádzka pomôže viac ako Tebe. Pohľad doprava, pohľad doľava a poďme niekedy aj dva kilometre.

Silný moment bol aj pred pár rokmi, kedy sme boli spolu von a pes od susedov bol celý obviazaný a Ty si prišla k nemu a rozplakala sa. Toto ma vtedy dostalo ako si sa popýtala na ruky.

Stačilo zaštrngotať kľúčmi pred bytovkou už si brechala zhora. Ak náhodou si zaspala keď niekto vošiel tak aspoň si ho potom zbrechala aby mu ľúto nebolo.

Na sestrinej svadbe som Ťa na odpytávaní držal na rukách a hneď keď som Ťa pustil si si išla požehnanie rodičov pýtať aj Ty.

Vždy si chcela byť čo najbližšie stolu a počas štedrej večere si vždy krásne počúvala a ku darčekom a najmä Tvojim nemohol ísť nikto dokým sa nezje všetko.

Koľko krémov Paťa, koľko Horaliek, Míl a hovädzieho mäska si prijala, toľko lásky si vedela dať ďalej. Aj keď som bol raz chorý si mi do ruky doniesla kostičku. Aj keď som sa z nej nenajedol si ukázala ako veľmi Ti na nás záleží.

Ďakujem, že si čakala na pusu na schodoch, aj že si sa naučila toľko povelov. Aj z posledných síl si vo štvrtok vedela uhádnuť v ktorej ruke mám kostičku.

Bola si nám všetkým veľkou oporou a ďakujem, že si nám ukázala, ako sa dá život milovať.

Takýto pes sa narodí len raz! Budeš chýbať a chcem aby všetci vedeli, že Bobina bola ten najlepší pes pod slnkom aj mesiacom!