Založ si blog

Desať skutočností nad ktorými sa pozastavovali ľudia od prvého slova v Biblii

Pamätáte si na čitateľské denníky v škole? Ja áno a popravde, neznášal som to a hľadal vždy niečo na internete alebo sa pýtal spolužiačok, ktoré knihy prečítali. Viete o niekom, kto by mohol povedať, že prečítal celú Bibliu? Istotne, nájdu sa niektorí. Avšak čo tak v skratke zhrnúť to základné z nej do desiatich bodov? Pokúsme sa o to v nasledujúcich riadkoch.

 

Pôst

V Starom Zákone je pôst aktom pokory, pokánia a zbavenia sa zlých skutkov. Potrebná je taktiež duchovná disciplína a zbožná pokora. Ide o vyjadrenie ľútosti a kajúcnosti. Izraelskí králi však často to brali aj ako nástroj na vyjednávanie či skôr uzmierenie s Bohom a tak nariaďovali pôsty pre celé im zverené kráľovstvo. Písmo nám hovorí o Rajskej záhrade, kde bol strom, z ktorého nemohli Adam a Eva jest. Mojžiš prv než prijal tabule sa postil, Eliáš pred stretnutím na hore sa postil a Ezdráš prv ako sa vydal na cestu tiež. Ninivčania sa zasa postili na znak pokory a Zachariáš vyzýva k pôste a pokore celý národ ako prorok.

 

Mojžiš, zdroj: ifcj.org

 

Nový Zákon a pôst v ňom dokonale charakterizuje sv. Peter Chryzológ slovami: „Pôst je dušou modlitby a milosrdenstvo je životom pôstu.“ V tvrdeniach o pôste pokračuje aj Bazil Veľký slovami: „Neješ mäso, ale požieraš svojho brata.“ Kresťania prevzali sviatky Židov spočiatku ale postupne na ne začali takpovediac pridávať tie spojené s Kristom a Bohorodičkou. Pôst sa týkal od všetkého či len vyhradených jedál. Tu napríklad Teodor Studita tvrdí: „Kresťania v čase narodenia Pána nesmú vyzerať ako nerozumní Židia.“ Západná cirkev sa nepostila len v nedeľu. Pôst v sobotu na východe nebol kvôli židovskej tradícii, keďže uznávali aj sabbat aj prvý deň v týždni – nedeľu. Kristus vysvetľoval pôst v kontexte duchovného života a pokánia. V Matúšovom evanjeliu 6, 16-18 varoval pred verejným prezentovaním pôstu s úmyslom získať ľudskú pochvalu. Miesto toho povzbudil svojich učeníkov k tomu, aby pôst vykonávali s pokorným a skrytým srdcom, smerujúc svoju pozornosť k Bohu a duchovnému rastu. V Matúšovi a Lukášovi sa spomína 40-denný pôst. V Matúšovi zase mu vyčítajú, prečo sa jeho učeníci nepostia. Pavol v Liste Rimanom sa zase sporí o to, kto sa má postiť a kto nie. V Písme nachádzame ďalšie prirovnania k pôstu, ako je pyšný Farizej, Márnotratný syn, ktorý je ochotný jesť len to čo sa hádže sviniam, len aby mu bolo odpustené. Ježiš sa postí na púšti počas pokúšania Zlým. Medzi evanjeliové podobenstvá o pôste zaradzujeme aj podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi či skutočnosť, kedy apoštol Ján vyzýva k almužne, tiež druhu pôstu či skôr obety a samozrejme si zvolili pôst ako nástroj na hľadanie stíšenia a Božej vôle aj apoštoli pred vyvolením Pavla a Barabáša.

 

Modlitba

Modlitby sú obyčajne rozdeľované do troch kategórií: prosebné, ďakovné a doxologické, od gréckeho slova  gr. doxa čo znamená sláva. V učení svätého Gregora Palamu sa stretávame s modlitbou, ktorú delí na vnútornú a vonkajšiu. Vonkajšia modlitba je podľa Gregora Palamu úspešná len za predpokladu, že sa modlíme i vnútorne. Gregor Nisský vysvetľuje zámer modlitby na príklade Mojžiša a izrelského národa. Ježiš, so zámerom priviesť nás k Božej milosti, nám slovom neukazuje Sinajskú horu, na ktorú vystúpil len Mojžiš, ale privádza nás do samého neba, robí nás nielen svedkami, ale aj účastníkmi Božej sily, nepokrýva mrakom svoju slávu, ale dáva ju uzrieť ľuďom čistého srdca. Mojžiš, ktorý sa modlil mysľou, keď prechádzal cez Červené more. Takisto aj Anna, matka proroka Samuela, sa modlila vrúcne, ale bez slov. V žalmoch – modlitbách Dávid vzýval k Pánovi, činiac pokánie zo svojich hriechov, ospevoval Božiu veľkoleposť a predpovedal príchod Krista i utrpenia, ktoré za nás Kristus vytrpel. Sv. Bazil Veľký o Knihe žalmov poznamenáva: „Žiadne iné knihy neoslavujú Boha tak, ako Kniha žalmov.“ Zo svojej duchovnej skúsenosti svätci priradili ku každému žalmu Knihy Žalmov presné určenie. Podľa závetu svojho otca pristúpil kráľ Šalamún k stavbe Jeruzalemského chrámu na hore Mória. Keď bola stavba chrámu dokončená, Šalamún pozval na jeho posviacku všetkých starších a množstvo národa. Svätý prorok Eliáš svojimi modlitbami ochraňoval izraelské kráľovstvo od nepriateľov lepšie ako to robilo vojsko. Prorok Jonáš prebýval tri dni a tri noci v bruchu veľryby, modliac sa Bohu o zmilovaní. Boh odkryl prorokovi Danielovi po vrúcnej modlitbe Nabuchodonozorov sen, ktorý kráľa veľmi znepokojoval. Priatelia proroka Daniela – Ananiáš, Azariáš a Misail boli vystavení veľkej skúške viery a počas toho ako boli v ohnivej peci sa modlili. Rodičia Bohorodičky. Mnohé modlitby v Starom Zákone sú modlitbami chvály a vďačnosti, v ktorých ľudia oslavujú Boha za jeho stvorenie, milosrdenstvo a vernosť. Mnohí proroci a postavy Starého Zákona sa modlili v duchu pokory a kajúcnosti. V týchto modlitbách vyjadrovali svoje uznanie za hriechy a prosili o Božie milosrdenstvo. Modlitba ako prosba o pomoc a ochranu: V Starom Zákone sa často nachádzajú modlitby, v ktorých ľudia prosili Boha o pomoc v ťažkostiach a ochranu pred nepriateľmi. Ľudia v Starom Zákone často spájali svoje modlitby s Božími sľubmi a zmluvami. V modlitbách potvrdzovali svoju vernosť Bohu a prosili ho, aby bol verný svojim sľubom. Modlitba bola dôležitou súčasťou náboženských obradov a bohoslužieb v Starom Zákone. Modlitby boli sprevádzané obetovaním a inými náboženskými aktmi. V žalmoch a modlitbách prorokov sa často používa vysoko poetický a umelecký jazyk na vyjadrenie náboženských myšlienok a citov. Modlitba bola súčasťou každodenného života izraelského národa. Ráno a večer sa ľudia obracali k Bohu v modlitbách.

Význam a sila modlitby je presvedčivo dosvedčená v živote a spasiteľnej činnosti Ježiša Krista. Ježiš bez modlitby nevykonal ani jeden svoj čin. Svojich učeníkov naučil nenahraditeľnú modlitbu Otče náš, ktorá sa raz a navždy stala modlitbou Jeho svätej Cirkvi. Neprekonateľným vzorom modlitby je takzvaná arcipastierska modlitba, ktorú Ježiš vyriekol po ustanovení Eucharistie a pred svojím spasiteľným utrpením. Podľa učenia východnej Cirkvi, modlitba je stredobodom nášho duchovného života, v ktorom sa duša usiluje vstúpiť do živého kontaktu a spoločenstva s Bohom. Nie každá modlitba privádza človeka na vyšší duchovný stupeň – je zbytočné, keď sa niekto modlí na pohľad dlho, ale nepozorne, nedúfajúc v Božiu milosť. Najvýraznejším spôsobom ďakovnej modlitby je Eucharistia. Sám Ježiš Kristus nám ukázal, ako sa máme modliť, keď nám dal modlitbu Otče náš, ktorá obsahuje všetko, čo potrebuje naša duša i telo. Obsahová stránka modlitby Otče náš sa delí na tri časti: vzývanie, sedem prosieb a chválospev. Dôležitá je v tomto prípade aj takzvaná Ježišova modlitba. Anjelom bola odovzdaná svätému Pachomiovi a cez neho ostatným. Kniha Dobrotoľubije hovorí, že v čase Ježišovej modlitby pri slovách zmiluj sa nado mnou hriešnym tajomný Boží hlas odpovedá: Dieťa, odpúšťajú sa ti hriechy. Modlitba uzdravila malomocných a vrátila slepým zrak, ochránila ľudí pred šelmami a tiež ochránila živých v ohni, kriesi mŕtvych a víťazí nad viditeľnými i neviditeľnými nepriateľmi a tým, ktorí sa z celej duše modlia, prináša zázračné trofeje. Tých však, ktorí opovrhujú modlitbou a nechcú sa modliť, premáhajú nezhody.

 

Obeta

Ctihodný Maxim Vyznávač povedal: „Boh udelil človeku štyri dary: Večnosť, bytie, múdrosť a schopnosť byť spravodlivý a dobrotivý.“ Pádom do hriechu bolo bytie pokazené. Starý zákon nikdy nechápal človeka ako izolovaného, ale vždy ako integrovaného do spoločenstva. Aj človeka ktorý je vedľa  neho nazýva jedným telom s ním. Aj hriech a spása má ten charakter. Preto sa aj komunita musela zbaviť hriešnika, keď mal napríklad chorobu, ktorá sa vnímala ako následok hriechu, preto museli byť vyčlenení. A tak z tohto myslenia povstáva aj rituál náhradného zástupníctva, kedy išlo o vkladanie rúk – zloženie hriechov na capa a vyhnanie capa do púšte Lv 16. A tak sa v Starom zákone vyvíja myšlienka zástupného utrpenia. Dôkazom toho je štvrtá pieseň o Pánovom služobníkovi (Iz 52 – 53). Tento koncept sa má stotožňovať s budúcim Mesiášom. Ale zároveň nie je predstaviteľné, že by Mesiáš mal takto trpieť. Kristus chce preberať túto pozíciu a predsa Peter sa mu stavia do cesty. Táto myšlienka zástupníctva sa mala najprv uskutočniť na celom národe. Keďže celý národ sklamal, potom ostal iba zvyšok, a nakoniec sa to redukuje na jedného Pánovho služobníka Ježiša Krista. Myšlienka zástupníctva sa mala uskutočniť na celom Izraeli, ale sklamal, tak bol vybratý kmeň, stvorené ľudstvo a na konci Pánov služobník. Jedným z hlavných dôvodov pre obety bolo spáchanie hriechov a obnovenie s Bohom. Židia obetovali zvieratá ako symbolický akt zmierenia s Bohom a očistenia od hriechu.  Židia vykonávali obety počas významných náboženských sviatkov a rituálov, aby vyjadrili svoju oddanosť Bohu a spolupracovali s ním na udržiavaní náboženského spoločenstva. Existovali rôzne druhy obetí (napríklad horlivé obete, obety chleba a vína) mali rôzne symbolické významy a boli spojené s rôznymi aspektmi náboženského života a kultu. Je dôležité poznamenať, že Starý Zákon obsahuje mnoho príkladov obetí, ale aj učí o duchovnom význame a hodnote oddanej srdcovej modlitby a kajúcnosti. Kresťanstvo, ktoré vzniklo na základe židovskej tradície, učí, že Ježiš Kristus je konečnou obetou za hriechy a že už nie sú potrebné obety zvierat na zmierenie s Bohom. Ježišova obeta na kríži je považovaná za jedinú a dostatočnú obetu za hriechy v kresťanskej viere.

V Novom Zákone je opakovane zdôrazňované, že Ježišova obeta na kríži bola obetou za hriechy ľudstva. V Evanjeliách Ježiš hovorí, že prišiel „dať svoj život ako výkupné za mnohých“ (Marek 10,45). To znamená, že svojou obetou na kríži vynahradil hriechy ľudí. Nový Zákon učí, že Ježišova obeta umožnila odpustenie hriechov tým, ktorí prichádzajú k Bohu v pokániu a vierou v Ježiša Krista. Apoštoli zdôrazňovali, že kresťania majú od Boha odpustenie hriechov na základe Ježišovej obety. Ježišova krv bola spojená s uzavretím novej zmluvy medzi Bohom a ľuďmi. To sa spomína najmä pri Tajomnej večeri, kedy Ježiš hovoril, že jeho krv je novou zmluvou v jeho krvi (Lk 22,20). V Novom Zákone sa učí, že Ježišova obeta na kríži priniesla víťazstvo nad hriechom a smrťou. Apoštoli hovoria o tom, že Ježiš smrťou zvíťazil nad hriechom a oživením z mŕtvych priniesol večný život (Rim 6,23). Ježišova obeta slúži ako príklad obety a služby pre kresťanov. Kresťania sú vyzývaní nasledovať jeho príklad a byť ochotní obetovať svoje životy pre Boha a pre službu druhým. V Novom Zákone sa učí, že jediným spôsobom, ako dosiahnuť spásu, je vierou v Kristovu obetu. Ježiš je podľa zákona obetovaný, rodičia sú ako tí čo dodržujú zákon. Evanjelia sa v Ježišovej smrti dosť podobajú. Ide o jednu ústnu tradíciu, ktorá žije a z nej všetky ústne tradície čerpajú. Mnohé detaily okolo Ježišovej smrti majú historický ale niektoré udalosti sledujú skôr teologický záujem. Preto začínajú interpretovať Ježišov príbeh ako tento príbeh trpiaceho služobníka. Teológia chápe to ako spásu (zomrieť za všetkých). To sa všetko odkrýva po zmŕtvychvstaní. Spásne na Kristovi je, že bol tu vždy pre človeka, bolo jedno kam to smeruje, či na kríž alebo nie. Ježiš celým svojim bytím je tu pre človeka, aby pozdvihol človečenstvo, ukázal príklad a celé jeho konanie, slovo je spásne pre človeka – nie len kríž. Kedykoľvek by ho ľudia zastavili – zabili tak by to bolo spásne. Ježiš vedel, že jeho spásne konanie bude spojené s utrpením (spásne konanie môžeme chápať ako príchod Božieho kráľovstva). Preto to pri svojej ceste do Jeruzalema tuší. Ježiš vníma svoje konanie ako prorocké (preto vystupuje ako prorok). V chráme Ježiš koná ako prorok a tým chce naznačiť eschatologický význam, keď číta v chráme Jeremiáša a Izaiáša tým dáva najavo, že sám seba vníma eschatologický – „už k vám prichádza Božie kráľovstvo“. Aj poslednú večeru môžeme chápať ako eschatologickú udalosť. Je ťažké hľadať autentické správy o poslednej večery, predsa však niektoré vyjadrenia v evanjeliách sú pôvodné. Autori biblisti nám hovoria, že pôvodné sú: Mk 14, 25 a Lk 22, 16, Lk 22, 18. Ježiš večeru chápal ako eschatologické konanie; sedenie bolo sedenie Boha s ľudom. Podobne je to so zvolaním na kríži: Bože môj, Bože môj prečo si ma opustil? Zlo sa nedá premôcť rovnakým zlom. Preto sa božie kráľovstvo buduje aj utrpením, aj cez kríž.

 

Mesiáš

V Starom zákone sa titul mesiáša spájal s kráľom. Vždy kráľ bol pomazaný. Očakávalo sa od neho spravovanie národa, ale v logike Jahveho. Keď že bol Pánom pomazaný čakalo sa, že bude spravovať národ podľa logiky Jahveho. Titul mesiáša sa najviac spájal s Dávidom. Preto sa Mesiáš začal očakávať z jeho rodu. Keď Starý zákon hovorí o božom synovstve, tak nikdy nie v zmysle prirodzeného počatia; ale vždy v symbolickom zmysle. Takto aj Izrael bol označovaný ako Boží Syn. Ale samozrejme vylučoval fyzické pochádzanie. Mesiáš podľa Písma prichádza z rodu Dávida, ktorý nepatril k najspravodlivejším tej dobe, avšak svoj hriech oľutoval a pripisuje sa mu jeden z najkrajších kajúcich žalmov. Taktiež dôležitou predpoveďou je Pieseň o Božom služobníkovi v Izaiášovi.

Mesiáš je to isté čo Kristus. Predstavy mesiáša boli rôzne, preto ich neprijal Ježiš pre seba. Učeníci už pred zmŕtvychvstaním vyznali, že Ježiš je Mesiáš. Ježiš to prijíma, ale nie v zmysle vtedajších predstáv a hneď na to ich začne poučovať. Podáva novú podobu Mesiáša. Ježiš to vedie k plnšiemu významu, že Mesiáš musí trpieť. keď Ježiš ponúka novú predstavu, Peter ho zastaví. Text z vypočúvania pred smrťou je druhý text o Ježišovom Mesiášstve. Ježiš vyznáva, že je mesiáš, ale opäť dopĺňa. Ježiš nemohol poprieť titul mesiáša. Preto sa neskôr v teológii spája titul Mesiáš s jeho vykupiteľskou smrťou. . V Ježišovej dobe toto pomenovanie Syn človeka bolo rozšírené. Ježiš ho používa pre seba, mohol tým veľa skryť, ale aj veľa povedať. Keď ho preberá pre seba, vtedy preberá aj jeho typologický osud, často sa spája s utrpením. Tým chce povedať Ježiš, že je pravý človek. Už keď Kresťanstvo prechádza do helénskeho prostredia objavuje sa aj titul Boží syn. Ten titul Boží Syn sa presúva, napĺňa sa novými obsahmi. Aj Božie Synovstvo bolo mnohoznačné. Dokonca aj grécky svet používal toto spojenie. Ježiš nikdy sám sa nenazýva Božím Synom, ale na druhej strane používa vyjadrenie: Môj Otec. A toto prezrádza jeho synovstvo. Toto pomenovanie Môj Otec, nie je symbolické. Rozlišuje svoje synovstvo a synovstvo Izraela. Ježiš vnímal tento vzťah s Bohom Otcom ako silno a jednoznačne synovský. Má veľmi silne prejavy k Otcovi: Tu je dôležitá jednota vôle a poslušnosť. V Písme nachádzame aj označenie Mesiáš, Syn človek či Boži Syn. Pýtajú sa Ježiša za koho ho pokladajú ľudia ale aj pred vypočúvaním pred smrťou padne otázka od žalobcov: Si Boží Syn?

 

Cirkev

Starý zákon nikdy nechápal človeka ako izolovaného, ale vždy ako integrovaného do spoločenstva. Starý Zákon sa nezaoberá priamou existenciou ani pojmom cirkev v tom zmysle, ako ho poznáme v kresťanskej tradícii. Miesto toho sa v Starom Zákone hovorí o zboroch alebo zhromaždeniach ľudu, ktoré sa stretávali na náboženské a kultové účely, ale to boli zväčša národné alebo komunitné zhromaždenia izraelského národa. Starozákonný Izrael mal zbor alebo zhromaždenie, ktoré sa zhromažďovalo na dôležité náboženské sviatky a pri dôležitých náboženských udalostiach, ako boli napríklad obetné obrady v chrámoch. Tieto zhromaždenia boli vedené kňazmi a staršími. Najbližšou koncepciou cirkvi v Starom Zákone môže byť predstava izraelského národa ako Božieho ľudu. Izrael bol vnímaný ako národ, ktorý bol Bohom vyvolený a s ním uzavrel zmluvu. Táto zmluva zahŕňala dodržiavanie Božích prikázaní a učenia.

 

Apoštol Andrej, zdroj: lookandlearn.com

Apoštol Andrej, zdroj: lookandlearn.com

 

V prvých storočiach pohania označovali pomaly ako ľudožrútov, kedy sa o nich hovorili, že prijímajú telo a krv. Keďže sa stretávali v noci, obviňovali ich aj z orgií. Krst pre Cirkev nadobúda silu, ktorá je neobyčajná a je takpovediac bránou a potvrdením vstupu do spoločenstva. Známy je príbeh herca Genercia, ktorý si robil srandu zo sviatostí, na predstavení zinscenovali krst v mene Trojice a tento herec má videnie a stáva sa Kresťanom a dokonca pre horlivosť v učení aj mučeníkom. Cez kerygmi prvotnej Cirkvi sa dostávame k Ježišovi. Ak chceme pochopiť osobu Ježiša Krista musíme chápať kerygmi o ňom tak, ako ich pochopila prvotná cirkev. Pochopiť Ježiša treba v Cirkvi a nie mimo nej. Je potrebné pochopiť ho ako ho pochopila prvotná Cirkev. Nedá sa ho pochopiť mimo Cirkvi. My dedíme vieru, nie historické fakty. Práve pre túto autenticitu viery, Cirkev zachytáva pravý obraz Ježiša Krista. A my ho vždy nanovo interpretujeme, ale vždy v tom istom Duchu, kde sa zachováva akási kontinuita. Východné kresťanstvo vychádza z tradície. Keďže Cirkev je tajomné životné spoločenstvo Boha s ľuďmi, nemožno ju racionálne pochopiť a formálne vyjadriť. Pozemská Cirkev je orientovaná eschatologicky a kozmicky. Musí sa stále očisťovať, reformovať a posväcovať, hoci na zemi ideálna nikdy nebude. Cirkev sa stáva miestom pre tých, ktorí sa tiež chcú v Kristovi očisťovať a posväcovať. Cirkev teda nie je sama pre seba. Východné pravoslávie má viacero prúdov, no ich spoločným znakom je kontemplácia, mysticizmus a vnímanie sveta. Ten je slzavé údolie, a preto je dôležitejší svet ideí. Východní kresťania vidia primát ako historicko-úctivý úrad ustanovený Cirkvou. K pozemskej existencii Cirkvi vraj nie je potrebný, lebo nemusí byť vonkajšia cirkevná jednota a tak stačí vnútorná jednota – milosť Svätého Ducha. Rozdielny je aj prístup k tradícii. Východní kresťania  ju chápu ako studňu – svätú a nedotknuteľnú od prvých storočí. Západní Katolíci ju chápu ako prameň – svätý a plynúci cez všetky pokolenia. Pravoslávna Cirkev učí, že znakom Kristovej Cirkvi je zachovávanie učenia starej pravoslávnej ortodoxnej ekumenickej Cirkvi, ktoré obsahujú dekréty prvých siedmych ekumenických koncilov. Analógiou na cirkev je Kristova tunika, ktorá nesmie byť rozdelená. Dôležité znamenie Kríža. Apoštolské pravidlá dali zákaz napodobňovania Kristových obiet a rán. Apoštoli spočiatku dodržiavali židovské sviatky. Spočiatku sa šíri kult mučeníkov, potom apoštolov, biskupov svätiteľov, patriarchov. Deň Pána – Nedeľa – kiriake Hemeira. Spoznali ho pri lámaní chleba. Príbehy mučeníkov sa začali zapisovať do Acta martirium, „Toto robte na moju pamiatku“ Eucharistia zjednocuje a vedie k bratstvu a v deň výročia mučeníka sa konalo agápe.

 

Pokánie

Vina, obrátenie a odpustenie v Starom Zákone je, keď Boh dáva novú možnosť, odpustenie je pre človeka záchranou, oživenie Božím dychom, vnútorná premena a dar Boha, K obráteniu bolo veľmi dôležité slovo, ktorým si človek priznal svoju vinu. K pokániu patrili aj znamenia ako kajúce rúcho, sypanie popola či pôst. Mnoho postáv v Starom Zákone sa obracalo k Bohu v kajúcich modlitbách, v ktorých vyjadrovali ľútosť za svoje hriechy a prosili o Božie milosrdenstvo. Proroci, ako napríklad Dávid a Daniel, zanechali kajúce modlitby, ktoré sú zachytené v knihách Žalmov a Daniel. Kajúci obrat bol zdôrazňovaný v Starom Zákone ako dôležitý krok na ceste k zmiereniu s Bohom. Izraeliti boli povzbudzovaní, aby sa odvrátili od hriechu a vrátili sa k Bohu svojím srdcom. V knihe Levitikus sa nachádzajú pokyny pre obetovanie za hriechy a nečistoty. Proroci v Starom Zákone často varovali izraelský národ pred jeho hriechmi a vyzývali ho, aby sa kajal a obrátil sa k Bohu. Ich posolstvá boli často spojené s kajúcnosťou a návratom k náboženskému životu. Starý Zákon zdôrazňuje milosrdenstvo a pripravenosť Boha odpustiť hriechy tým, ktorí sa kajajú a obracajú k nemu.

 

Márnotratný syn, zdroj: webumenia.sk

 

Ježišovo odpúšťanie hriechov ide cez tri stupne: Telesné vyliečenie, darovanie odpustenia a odpúšťanie symbolickým úkonom, ako napríklad stolovaním s hriešnikmi. Pastorálne listy nového zákona vyzývajú k pokoju, a očisťovaniu spoločenstva od Zla. V novom zákone je prítomné viacstupňové pokánie – bratské napomínanie v Matúšovom evanjeliu. Ľutujúcim hriešnikom bolo dovolené sa navrátiť do spoločenstva. Boh je otcom aj ťažkých hriešnikov. Vylúčenie zo spoločenstva sa nikdy nepovažovalo za trvalé vylúčenie. Pavol apeluje na osobné jednanie, stavia na židovskej praxi, stoja uňho dve hľadiská: Profil spoločenstva, kde zlý kvas je vyhodený a Záchrana hriešnika, aby sa obrátil. Hriešnika je potrebné zahrňovať láskou. Postavenie na perikopách Mt 18, 18 a 1 Kor 5; ak sa jednalo o závažný prečin bol kajúcnik vylúčený zo spoločenstva Eucharistie a po čase slávnostne prijatým. Prebiehalo to v troch častiach: Prvá bola Exkomunikácia, kedy sa Vyznal hriech pred spoločenstvom, biskup ho zaradil medzi kajúcnikov. Druhým bol čas pokánia, čo sa dotýkal obmedzenia v živote, pôsty a kajúce skutky, celibát a tretím krokom bola rekoncilácia, čože uzmierenie. Niektoré pokánia trvali na celý život, aj po prijatí na Veľký štvrtok ostávali byť akoby druhoradými. Základné znaky exkomunikácie v tomto období boli osobné úsilie kajúcnika a znovuzmierenie s cirkevným spoločenstvom. „Rozdiel medzi hriešnikom, ktorý žije v hriechu a medzi hriešnikom, čo sa kajá je rozhodnutie,“ povedal Serafín Sarovský.

 

Kňazstvo

V Starom zákone muži prijímali zväčša tri úlohy – Kráľ, Kňaz alebo Prorok. Kráľ bol pastier, nositeľ práva, ochranca, zástupca, pred národom, bol pomazaný do služby. Kráľ bol takpovediac adoptovaný ako syn Boha a bolo uňho nutné vyvolenie z ľudu na tak významnú úlohu. Kňaz prinášal obety, požehnával, vstupoval do svätyne, vzdelával, niekedy súdil. Na kňazstvo bolo vyčlenené Lévyho pokolenie. Rituál obliekania a pomazania kráľov spadali do tejto úlohy kňazov. Dôležitý bol teda odev, pomazanie a následný pokyn služby – ako u Árona. Prorok musel mať charizmu na vysvetľovanie Božej vôle. Boli v konfliktoch s nositeľmi iného úradu, keďže ich konanie často nepodliehalo žiadnej hierarchii tak ako tomu mali králi na kráľovskom dvore či kňazi vo svojom spoločenstve. V Starom zákone nájdeme takpovediac kňazskú príručku v knihe Levitikus, krásne rozdelenie do troch úradov v knihe Kráľov a 1. a 2. Samuelovej. A archetypom kňazov je Áron a pre Nový Zákon dôležitý Melchizedech s obetou chleba a vína.

 

Melchizedech. zdroj: thegospelcoalition.org

 

Ježišova rodina bola v kmeni Lévyho. Mohol teda by byť nazývaný aj prorokom, aj kráľom a kňazom, namiesto kultovej obety nastala však duchovná obeta. Vznik cirkevného úradu v Novozákonných spoločenstvách nastával v na zhromaždení Dvanástich ako symbol zjednotenia Izraela. Apoštoli šírili svedectvo Ježiša Krista. Bola tu istá normatívna apoštolská tradícia a zodpovednosť za ohlasovanie evanjelia. Počiatky úradu sa nachádzajú už Pavlových listoch, kde je rozdelenie úlohy do úradov podľa vzoru fungovania synagóg. Siedmi boli vyvolení za diakonov, neskôr poznáme aj pojem dozorca, grécky: episkopoi, či ženské diakonisy. Nepoznáme však jednotné pomenovanie funkcií v spoločenstve. Celý život spoločenstva bol smerovaný k apoštolom. Posledná tretina prvého storočia sa snaží o normatívne spracovanie, Svedectvá o kňazskej službe nachádzame v Liste Efezanom, kde je norma ohlasovania apoštolov a prorokov, učenie a vedenie spoločenstva úzko spojené. Prvý Petrov list vyzýva ku potreba charizmy s vedením spoločenstva a vyhýba sa označeniu pastier. Skutky apoštolov zase už spomínajú úrad starších, do ktorého bolo ustanovenie do úradu Svätým Duchom. Pastorálne listy Prvý a Druhý Timotejovi ako aj Druhý Petrov vyzývajú na banie o starostlivosť o stádo a dôležitú apoštolskú postupnosť v zmysle následníctva skrze vkladanie rúk. Modlitba vkladaním rúk, neskôr sa hovorí o charizmách a daroch milostí a na udržiavanie spoločenstva v poriadku a služba spoločenstvu. Formovanie pojmov nie je v Biblií jasne smerované na slovo a osobu kňaza, ako nositeľa úradu. Nový Zákon sa obracia proti obeti v chráme, preto sa vyhýbali výrazom, ktoré by sa s týmto spájali. Kritika kultu nie je v rozpore so Židovstvom. Kritika bola zo strany prorokov, kedy však milosrdná láska už nevylučovala obetu. Ježiš sa tu chápe ako dar a obeta, Ježiš sám liturgicky štylizuje Tajomnú večeru. O veriacich sa hovorí ako o tých, čo majú podiel na jeho kňazstve. Vývoj úradu nie je v takom kontraste s vývojom evanjelia, nemôžeme ho považovať za chybný.

Pobiblické tvrdenia sú v liste Klementa Rímskeho Korinťanom, kedy sa spomínajú problémy v kresťanskom spoločenstve v Korinte, vedenie liturgie je vecou úradu nie hociktorého člena spoločenstva a po prvýkrát je tu prirovnávanie k židovským úradom. Ignác Antiochíjsky ako prvý svedok k monarchistickému episkopátu. Cirkevný úrad je preňho miestom, kde špeciálne účinkuje Boží duch. Tradicio Apostolica zase vraví, že biskup bol volený a potvrdený susednými biskupmi vkladaním rúk. Tu už vidíme rozdelenie vyššieho kléru a ich úloh, vkladaním rúk sa odovzdávala sviatosť kňazstva a niektorí ho dostali na základe vyznania, ale ak by mal byť biskupom, mali sa naň vložiť ruky. Irenej z Lyonu zase apeluje na apoštolské podanie viery, nástupcovia apoštolov podľa neho prijali istú charizmu pravdy. Tertulián prijíma označovanie biskupa za veľkňaza. Použil prvýkrát výraz ordo, niekedy to bola hodnosť, neskôr sa prevzalo ako sacramentum ordinis. Cyprián po prvýkrát použil pojem klerika a laika. Tu už vidíme pomenovanie hierarchie cirkvi. Po biblickom zjavení tak vystupujú do popredia skutočnosti ako: Trvalosť, kompetencie, následníctvo, trojstupňový úrad, biskupský úrad sa stal spoločenským úradom a kňazi naďalej podriadení biskupovi.

 

Proroctvo

Prorok je ústami, očami, ušami, rukami. Staroveký národ v Sýrii patrí medzi najstaršie na svete a tam sa našla aj bazaltová stéla na oslavovanie víťazstva. Kráľ Zakur sa nespolieha na vojsko ale obracia svoju tvár k Bohu a on mu odpovedá cez vidcov a prorokov. Posolstvo „neboj sa“ je proroctvom o konzultácii . V Jordánsku sa v roku 1967 objavil nápis: Prorok Bálam, ten ktorý vidí, išlo buď o priame varovanie proroka alebo varovanie prorockého spisu či knihy. V 9. stor. pred Kristom boli aj v Izraeli pri svätyniach spoločensky nízko postavené prorocké združenia, ktorých členovia sa zhromažďovali okolo nejakého proroka, ktorého nazývali otcom. Termín navijim, v preklade prorok, volať alebo ten čo je volaný sa v Písme objavuje 315x. Nachádzame aj pojmy ako iš elohim ako Boží muž, roeh, hozech ako videc a posol. Prorok vidí Božími očami, posol Pána ako Aggeus. V gréčtine ide o označenie profétes čo vystihuje slovo predpovedať, či pred niekým osobne alebo pred nejakou udalosťou. Prorok vraví, čo sa ešte nestalo. V hebrejčine sa prorok označuje nabí. Pôvod a prvotný význam tohto slova je neistý. Niektorí ho odvodzujú od hebrejského koreňa nb’ čo je hľadať, ohlasovať, ale pôvod tohto slova treba hľadať pravdepodobne v akkadskom nabú, čiže volať, povolať. Teda menom nabí, prorok, sa označuje ten, kto je povolaný. V Starom zákone boli proroci Bohom povolaní mužovia i ženy, ktorí najmä v kritických chvíľach izraelského národa vystupovali v mene Jahveho a autoritatívne ohlasovali alebo tlmočili jeho vôľu. Prorokov delíme na základe: obdobia, veľkosti spisu, geografie či stav národa. Stav národa predstavuje Izraelské zajatie, kde sa presne aj počas tohto obdobia črtajú túžby a proroctvá na základe spoločných ideí. Predexiloví dbajú na vernosť, vyvolenie, dôveru a prisľúbenie. Exiloví zase na nevernosť, navrátenie života, potomstva,  očakávanie Spasiteľa a pokoja. Poexiloví už sú čosi pragmatickejší a hovoria už o obnove politickej, náboženskej a kultovej slobody. Tu prvýkrát nachádzame aj očakávanie Dňa Jahveho. Termín falošní proroci si vysvetlíme jednoducho. Ak sa splnila predpoveď, bol pravý. Prorokyne boli chápané ako dar od Boha. Prorockému textu sú blízke metafory. Časté v prorockých textoch sú konflikty s kráľom. Prorok mal dôležitú úlohu na kráľovskom dvore. Prorok oznamuje prítomnosť Boha v dejinách. Prorok je teda nútený hovoriť. V prorockých textoch nachádzame aj viaceré literárne formy, akými bolo: Orákulum (slávnostný výrok), Výzva (Povzbudivé a naliehavé), Autobiografia (kedy prorok na základe svojho života opisuje skutočnosť), Videnia a sny, Naratívna biografia, Vyznania, Vyhrážky a výroky „beda“. V prorokoch tak na stránkach vidíme viaceré archetypy ich osobností, ktoré formovali stránky Biblie: Spoľahlivý vodca Jozue, prorok nádeje Izaiáš, bolestný Jeremiáš, vizionár Ezechiel, kultový Ozeáš, prorok súdu Joel, prorok sociálnej spravodlivosti Amos. antipyšný Abdiáš, poslušný Jonáš, spravodlivý a bezkorupčný Micheáš, pomstiteľ Nahum, obrátený Sofoniáš,  vyzývateľ návratu k Bohu Aggeus, obnoviteľ Izrael Zachariáš, múdry Daniel, prorok ohňa Eliáš. Písmo nám taktiež dáva možnosť pochopiť, že zázraky a uzdravenia sú možné len vierou ako u Elizea, no nemali by sme zabúdať ani na to, že pre hriech národa príde súd, ako k tomu vyzýval Malachiáš. V neposlednom rade nezabúdajme na Deboru a praotca Mojžiša, ktorý položil základy Židovstva a napriek snahe a túžbe on sám nevidel už Zem zasľúbenú.

 

Daniel, zdroj: https://www.alamy.com/

Daniel, zdroj: https://www.alamy.com/

 

Proroci v Novom Zákone mali podobné úlohy ako proroci v Starom Zákone, ale ich poslanie sa často týkalo predpovedania a prijímania Ježiša Krista ako Mesiáša a zachraňujúcej postavy. Rezonuje tam výzva k pokániu a varovanie pred falošnými prorokmi. Proroci mali niektorí osobnú skúsenosť ako Ján Krstiteľ. Tak ako kedysi Dávid porazil Goliáša troma kameňmi, teraz je Kristus trikrát ponáraný a samotný Ján je vtedy pokrstený. Požehnanie v liturgii prichádza v Trojici. Prorockým spisom Nového Zákona je Apokalypsa a prorokom a predchodcom Spasiteľa Ján Krstiteľ.

 

Kráľovstvo Božie

Božie kráľovstvo pre človeka Starého Zákona znamená zjednotiť všetko čo je rozpoltené. Symbolom je dvanásť kmeňov Izraela. Boh už nie je Bohom jedného národa, ale celého sveta. Židia očakávajú Boha a on neprichádza, je to spojené s utrpením, kedy sú Žida sú zajatí do otroctva. Starý Zákon často hovorí o Bohu ako o Kráľovi, ktorý vládne nad celým stvorením. Jeho vláda je všemocná a neobmedzená. Mnoho prorokov v Starom Zákone predpovedalo príchod Kráľovstva Božieho. Tieto prorocké predpovede sa týkali príchodu Mesiáša, ktorý mal prísť a ustanoviť Božie Kráľovstvo na zemi. Kráľovstvo Božie malo byť miestom spravodlivej vlády, kde budú vládnuť Božie zákony a kde sa zachová spravodlivosť a spravodlivosť pre všetkých. Kráľovstvo Božie bolo spojené s prítomnosťou Boha medzi ľuďmi. Božia prítomnosť mala viesť ľudí na ceste k náboženskému životu a posväteniu. V Starom Zákone nachádzame citáciu v Exode slovami: „Ja som Pán, tvoj Boh

Nový Zákon už o čosi viac približuje tému Kráľovstva Božieho a vysvetľuje aj charakter a nádej kráľovstva. Božie kráľovstvo je hlavným posolstvom Ježiša Krista. Vtedy mali Židia rôzne pohľady na Božie kráľovstvo. Ani Ježiš nehovorí čo to je, ale používa obrazy: Božie kráľovstvo je ako.. Božie kráľovstvo prevyšuje to čo zažili s Dávidom a kráľmi. Predstava, že Boh sa usadí v strede svojho ľudu je ideálne panovanie vládcu. Božie kráľovstvo bol pojem pre spásu, naplnenia toho čo človek nevie spraviť sám zo seba  a tak ísť za hranicu ľudského. Božie kráľovstvo znamená zjednotiť všetko čo je rozpoltené, ako kmene Izraela. Eschatologické chápanie Božieho kráľovstvá je chápané, že celá minulá a budúca skutočnosť človeka bude mať spravodlivé zakončenie; a že na konci vekov sa ukáže Boh ako Pán. Ježiš túto budúcnosť sprítomňuje slovami: Priblížilo sa Božie kráľovstvo, často hovorí, že tá budúcnosť sa týka dneška. Apoštoli pokračujú v učení o Kráľovstve a zdôrazňujú dôležitosť života v súlade s Božou vôľou. Sám Ježiš vytvára doposiaľ nepoznaný obraz o Bohu, volá ho Abba. Ježiš často hovorí o Bohu ako o otcovi. Je to familiárne a detinské pomenovanie otca a preto je to pre niektorých pohoršením. Ale pre Ježiša je to nové chápanie Boha, čo znamená blízkosť. Božie kráľovstvo je pre spásu človeka, nie pre odsúdenie. Potreba metanoie, čo znamená vymeniť boha za Boha. Ako hovorí Ježiš: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.“ (Mt 6,33). V Písme nachádzame prirovnania Božieho kráľovstva ku horčičnému zrnku, prirovnanie ku familiárnemu spoločenstvu oslovením Abba Otče, či vyznanie, že blízko je kráľovstvo Božie. Ježiš prirovnáva Božie kráľovstvo ku vinohradníkovi či desiatim pannám. Najdôležitejšia  prosba o prítomnosť kráľovstva sa však nachádza v modlitbe Otče náš.  Apoštoli zdôrazňujú dôležitosť života v súlade s Božou vôľou a samotný Ježiš ho prirovnáva ku pokladu ukrytému v poli Zaujímavým je aj označenie.Božieho kráľovstvo v nás podľa Lukáša.

 

Spása

Idea spásy v Starom zákone sa týka Božieho zásahu na záchranu ľudstva zo zla, hriechu a záhuby. Podľa mnohých starozákonných vyjadrení Boh nenechá svojho spravodlivého dlhšie ako tri dni v núdzi. V Starom Zákone sa objavuje predstava, že Boh pošle Záchrancu alebo Spasiteľa, ktorý príde zachrániť ľudí. Toto je napríklad predpovedané v proroctvách Mesiáša. Boh uzavrel zmluvy so svojím ľudom, ako napríklad zmluvu s Noem po potope alebo zmluvu s Abrahámom. Tieto zmluvy obsahovali sľuby Božej ochrany a spásy pre jeho ľud. V Starom Zákone sa vykonávali obety za hriechy ako prostriedok zmierenia s Bohom a dosiahnutia spásy. Obetné rituály symbolicky zmierovali ľudí s Bohom a boli súčasťou procesu spásy. Ľudia boli vyzývaní na poslušnosť voči Božím prikázaniam a na život podľa Božích zákonov ako cestu k duchovnej spáse. Proroci často varovali ľudí pred ich hriechmi a neúctou voči Bohu. Ich posolstvá obsahovali výzvy k obráteniu sa a návratu k Bohu ako k ceste k spáse. Starý Zákon obsahuje mnoho proroctiev a pasáží, ktoré hovoria o nádeji na budúcu spásu, ktorá príde cez Božie zásahy a Záchranca. V Starom Zákone je zdôrazňované Božie milosrdenstvo a pripravenosť odpustiť hriechy tým, ktorí sa úprimne kajajú a obracajú k nemu. Idea spásy v Starom Zákone bola napokon rozvinutá v kresťanstve, pričom pre kresťanov predstavuje Ježiš Kristus ako Spasiteľa a jeho obetu na kríži ako vrcholný akt Božej spásy pre ľudstvo. Ježišova spása je vnímaná ako definitívna a univerzálna, ktorá je dostupná všetkým, ktorí vierou prijímajú jeho dar spásy. Pojem vykúpenie sa používa aj v Starom Zákone. Zdá sa, že nie je pravým Ježišovým slovom a potom je v novom premyslení, v Kresťanstve, používaný výslovne iba s osobou Ježiša. On sám je vykupiteľ.

Božie kráľovstvo je pre spásu človeka, nie pre odsúdenie. Ježišovo zvolanie „Blahoslavení“ sa líši od vtedajšej predstavy, čo znamená blahoslavený človek. Blahoslavení znamenalo, tí ktorí nie sú chorí, hriešni, a Ježiš hovorí naopak, teda tí ktorí nečakajú nič od seba. Prijatie druhého, premena druhého je výzva k spolu odpusteniu. Boh odpúšťa čo my sami nie sme schopní odpustiť sebe, ale Boh nás bytostne premieňa. Pre Nový Zákon je samozrejme, že Ježiš je skutočný človek. Podáva predovšetkým spásny význam jeho bytia tu na zemi. Chce ukázať, že na tomto konkrétnom človekovi je univerzálna spása všetkých. Myšlienky o preexistencii u Ježiša sú dávane do vtedy známych schém. Napriek tomu prinášajú nový obsah. Novozákonné spisy sa inšpirujú starým zákonom, ale idú ďalej prinášajú nový obsah o Božom Synovstve. Kristus vstúpil do dejín, je predexistentný. Spisy spájajú Boha a dejiny. Boh je predexistenčný, ale nie nemenný. Nový Zákon učí, že Boh odpúšťa hriechy tým, ktorí prichádzajú k nemu v pokániu a vierou v Ježiša Krista. Kristov smrť na kríži je vnímaná ako obeta, ktorá zaručuje odpustenie hriechov a zmierenie s Bohom. V Novom Zákone sa často hovorí o duchovnej úlohe Svätého Ducha pri spáse. Svätý Duch prichádza ako oheň na veriacich, aby ich viedol, posilňoval, osvecoval a pomáhal im rásť v duchovnom živote. Boh Otec sa snaží zmieriť človeka a Boha v Kristovi. Človek napodobňovaním Krista smeruje k Bohu. Toto zmierenie bolo možné iba v Bohočlovekovi; v ňom sa podarilo zmieriť a dať do harmónie. My sme sa dostali do vlastnej harmónie – a to je spása, my smeruje k tomu. Boh zjavil človeku pravú vieru a náuku a preto náuka o Bohu a o všetkom čo je spojené so spásou človeka, je Božie zjavenie a nie ľudské. Aby sme pochopili zmysel a význam toho,  prečo sme, musíme najprv pochopiť čo je Cirkev a prečo je spása človeka možná iba v Cirkvi, ktorá je založená samotným Bohom a nie nejakým človekom. Spása  nie je otázkou intelektuálneho prijatia viery v Boha, ale premenenie človeka a premena podľa Božej milosti. V Písme tak nachádzame blahoslavenstvá a Jánovo vyznanie: „Slovo sa telom stalo.“

 

PhDr. Mgr. Ondrej Miškovič, LL.M.

Hasiči kežmarského okresu oslavovali výročie založenia

05.07.2024

Bezpečnosť občanov a ochrana ich majetku pred požiarmi a inými živelnými pohromami je najdôležitejšou úlohou spoločnosti a štátu. Hasiči si v kežmarskom okrese pripomenuli už 150 rokov od začiatku ich organizovanej činnosti. Poslanie jednej z prvých hasičských jednotiek z Trenčína bolo vyjadrené heslom: „Bohu na slávu, blížnemu na pomoc.“ Toto krédo sa [...]

Matričný úrad v Kežmarku je súčasťou Európskeho združenia matrikárov

04.07.2024

Kežmarský matričný úrad vykonal v minulom roku 9 823 úkonov. O tom, s čím občania najčastejšie chodia na matriku, sme sa zhovárali so Zuzanou Kredátusovou, prezidentkou Združenia matrikárok a matrikárov Slovenskej republiky. Na zložité prípady poznajú riešenia S každým štátom máme medzinárodné dohovory, a preto musia na matrike každý takýto zápis skúmať [...]

Zariadenie pre seniorov plánuje generálnu rekonštrukciu

03.07.2024

Zariadenia poskytujúce služby pre seniorov v Kežmarku hlásia plnú kapacitu. O sto prijímateľov sociálnej služby sa starajú v Zariadení pre seniorov (ZPS) a o jedenástich v Zariadení opatrovateľskej služby (ZOS). O aktuálnom stave, ale i o plánoch na leto sme sa zhovárali s Petrom Vilčekom, riaditeľom ZPS a ZOS. Kežmarok bol dva roky po sebe nositeľom titulu [...]

Election 2020 Debate

Senátor Sanders podporil Bidena, označil ho za najsilnejšieho súpera pre "demagóga a patologického klamára" Trumpa

13.07.2024 20:25

Keď sa demokrati zjednotia a nenechajú sa "rozptýliť", Biden podľa neho vyhrá.

Elon Musk

Musk prispel na Trumpovu kampaň, nie je jasné koľko, uvádza agentúra Bloomberg

13.07.2024 19:50

Miliardár daroval peniaze jednej z organizácií, ktorá sa usiluje o znovuzvolenie amerického exprezidenta.

bane, uhlie, banník. baňa.

Poľský baník uväznený pod zemou viac než 48 hodín bol nájdený živý

13.07.2024 19:06

Baňu Rydułtowy vo štvrtok ráno okolo 08.00 h. v hĺbke približne 1 200 metrov zasiahli silné otrasy.

putin, lavrov, peskov

Americké rakety v Nemecku? Obeťami budú metropoly Európy, vyhráža sa Kremeľ

13.07.2024 17:40

Rusko by totiž mohlo namieriť svoje rakety na ich hlavné mestá, čím by sa zopakovala konfrontácia z obdobia studenej vojny.

ONDREJ MIŠKOVIČ

S láskou k poznaniu a vášňou pre písanie sa snažím prinášať články, ktoré vás inšpirujú a rozširujú vaše obzory. Dúfam, že sa na mojom blogu cítite ako na dobrodružnej ceste, kde každý článok je ďalším krokom v objavovaní nekonečných možností mysle a sveta.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 256
Celková čítanosť: 351474x
Priemerná čítanosť článkov: 1373x

Autor blogu