Mali ste chuť niekedy spraviť niečo bláznivé a to, čo by ste si zapamätali do konca života. Ja som sa pre niečo také rozhodol deň pred narodeninami a stal sa z toho neopakovateľný zážitok, ktorý v sebe skrýval 2 561 kilometrov, návštevu 4 krajín a desiatky ľudí a príhod, ktoré nájdete v tomto článku o ceste z Kežmarku do Paríža a naspäť za 70 hodín.

Mnoho skúseností delia náš život na „predtým“ a „potom“. Počas mojich ciest a výletov za 30 rokov som spoznal ľudí na ktorých už nikdy nezabudnem, no najťažšie bolo vždy na cestách sa postaviť pred samého seba. Cesta je dôležitejšia ako cieľ a nie je dôležité koľko kilometrov sme prešli či máme ešte pred sebou. Dôležité je nielen ísť ale vedieť sa aj vrátiť.

Mal som vo svojom živote zatiaľ dve najväčšie rozhodnutia. Prvé bolo o príchode a druhého o odchode. Žil som a žijem na plný plyn a nechcem v starobe spomínať na dosiahnuté vysoké školy alebo pracovné úspechy. Nech spomínam na cesty a momenty, kedy sme sa na nich našli. Urobil som mnoho chýb a ublížil som, dnes viem, že slová, činy, pády i vstávania ťažko vziať späť. Moja cesta bola dokonalým vyventilovaním hlavy.

To fakt nemáte lístok?

Na cestu som sa nepripravoval extra, len som si kúpil nový batoh a externú nabíjačku na telefón. Viac som nemal. V Poprade som v klientskom centre povedal, že chcem ísť do Paríža. Pani si istotne myslela, že som cvičný zákazník, prípadne už úplne vyšinutý, že si pýtam lístok do Paríža zo dňa na deň. Usmievala sa a popritom ponúkala rôzne riešenia a rady, čo sa mi veľmi páčilo, tak som to bral ako skvelý začiatok cesty do neznáma, aj keď som nikomu nepovedal kam idem – veď som to v to ráno nevedel ani ja.

Ranný narodeninový adrenalín

Vlak sa v meste Karlsruhe pokazil. Najprv prišiel nad ránom sprievodca a začal hovoriť o poruche a že vyrazíme o tri hodiny neskôr. Zaspali sme celé kupé a tak nás zobudili až policajti, že máme ísť na náhradný spoj. Išli sme partia: Voloďa – vľavo. Je z Ukrajiny a celý jeho svet bola tá taška čo má v rukách. Vpravo bol Arab, ktorý nerozumel ale že úplne nič, len sa usmieval.

A teraz to humornejšie. Boli tam dvaja černosi, na fotke vidíte len jedného s ružovým kufrom. Čo je zvláštne, že keď prišiel do kupé tak nemal ani tašku a asi dvakrát som ho upozornil, že kufor má tam. A potom ešte jeden, čo stále nabíjal telefón kde prišlo. Dokonca aj zo stojanu na kávu.  Samozrejme viedol nás ružový kufor a nastúpili sme zle. Potom Voloďa stále len Paris, Paris, bez šance aby vedel kde je. Podarilo sa nám hneď na ďalšej stanici vystúpiť a dokonca vrátiť sa ku skupinke z vlaku.

Nie je dôležitý cieľ, ale cesta. Znie to ako kliše ale viem, že tento deň nemohol byť lepší ako bol a po tejto nechcenej rannej príhode už som si mohol povedať: Smer Paríž!

Keď sa stratiť, tak len s tými, čo sa stratili

Štrasburg a zistenie, čo je to vlastne TŽV

Keď sa niečo dokafre tak zvykneme to celé poslať do Francúza. Zmeškané vlaky pokračovali, no tento posledný som stihol. V Poprade pracovníčke ZSK nešlo zadať TŽV lístok. Našťastie, lebo ráno by som ho isto nestihol. TGV, alebo ako ich poznáme v slovenčine TŽV z fr. Train à Grande Vitesse, čo doslova znamená vysokorýchlostný vlak je vysokorýchlostný vlak francúzskych národných železníc SNCF. Vlaky TGV majú elektrický pohon a dosahujú rýchlosť až 320 km/h (pri testoch až 574,8 km/h). Ich vývoj začal v 60-tych rokoch a prvá špeciálna trať bola otvorená v roku 1981 medzi Parížom a Lyonom.

Aj tu na stanici boli označené nastupišťa písmenami. Samozrejme, že vlak prišiel celý naopak. Pripomínalo to „pogo“ na stanici a v hlave len: Spadla konva, spadla konva (pochopia len niektorí) Ani som nevedel čo to TŽV je. No na Slovensku asi nereálne. Pred obedom som mal byť v Paríži. Popozerám si pamiatky pre ktoré som tu prišiel, oddýchnem a vyberiem sa cestou naspäť.

Tri pamiatky pre ktoré som do Paríža prišiel

Mal som predbežne zarezervované i ubytovanie v Paríži, avšak chcel som vidieť a navnímať atmosféru troch pamiatok: Katedrály Notre Dame, Múzeum Louvre a Eiffelovu vežu. Samozrejme, chcel som aj ochutnať toto mesto, tak to bola káva pri stanici v prvej pekárničke, potom croiasant pred Notre-Dame a pri Eiffelovej veži som si dal koláčik a kúpil aj sviečku s nápisom Paríž, poprosil ju rovno o zapálenie, na lavičke si ju dal na koláč, zaželal si niečo (to sa tu nedočítate) a to bol môj výlet a cesta, ktorú pokojne môžeme nazvať bláznovstvom.

Katedrála Notre-Dame v Paríži alebo po starom Chrám Matky Božej v Paríži je rímskokatolícky katedrálny chrám Paríža, postavený v gotickom štýle, nachádzajúci sa v centre mesta v Ile de la Cité. Po požiari 15. apríla 2019 prišla o strednú vežu, strechu i stredoveké vitrážové okná. Prístup ku kostolu bol zatarasený a pred ním len informačné tabule. Neviem si predstaviť ako to tam muselo vyzerať počas požiaru. Dom na dome a však krásny a príbehom pútavý kostol. Prečo som sa to rozhodol navštíviť? Pretože rozprávka. Ale realita od rozprávky neuteká veľmi a preto verím aj v šťastný koniec Notre-Dame

Musée du Louvre zaberá veľkú časť paláca Louvre pozdĺž brehu Seiny. Je najnavštevovanejším a patrí k najslávnejším múzeám na svete. Rozlohou výstavných priestorov je tretím najväčším múzeom na svete. Múzeum otvorili 10. augusta 1793, základ zbierky vytvoril však už kráľ František I. Krásna architektúra a dych berúce zbierky. Ja som múzeum nenavštívil zvnútra, lebo užiť si zbierky chce dosť času a prípravu na to všetko čo tam človek uvidí. Možno raz.

V čase jej skonštruovania bola Eiffelova veža najvyššou budovou na svete. Tento rekord držala 41 rokov, pokiaľ nepostavili newyorský mrakodrap Chrysler Building. Momentálne je najvyššou stavbou v Paríži a je jeden z najznámejších symbolov sveta. Veža je pomenovaná po jej staviteľovi Alexandrovi Gustavovi Eiffelovi. V pondelok ráno som sa rozhodol pre výlet práve do Paríža a v utorok na obed už stál pri veži a volal domov. Boli to zmiešané ale úžasné pocity. Nielen zo stavby, atmosféry ale hlavne skutočnosti, že nemožné sa môže stať skutočným. Menej fotiek a viac zážitkov. Počas cesty tam aj teraz naspäť existuje obrovské množstvo vecí, ktoré musí človek vyriešiť v danú chvíľu, lebo inak to skomplikuje cestu. Nie, neplánoval som to – kto ma pozná vie, že takéto veci nerobím. Nie, nevedel som do čoho idem avšak mal som jedno – túžbu vidieť a stále si vravel, že ak budem stáť pod vežou, sadnem si na lavičku, dám si tam koláč budú to narodeniny v štýle Modrého z neba. Urobil som si z toho dobrodružstvo a nezabudnuteľný deň a rozhodnutie.

Nakoniec som si povedal, že som videl a urobil to, čo som chcel a tu je moja cesta na konci. Zrušil ubytovanie a vybral sa na cestu domov.

Priateľskosť, dobrosrdečnosť, ale i odvrátená tvár Francúzska

Z tohto miesta som na narodeniny volal domov, dal si koláčik, sfúkol sviečku a išiel naspäť domov.

Francúzsko má čo ponúknuť. Historické budovy a pri každom človeku ktorého som pýtal o radu som sa stretol s veľkou ochotou. Avšak cesty, chodníky a mnoho obchodov bez štipky estetiky. Cestou z Eifelovej veže som zablúdil. Hovoril som si, že keď zabočím o most skôr sa nič nestane. A stalo sa. Navigácia sa zbláznila a len tak tak som sa vypýtal na cestu.

Počas cesty na stanicu sa ma jedna pani Vietnamka pýtala či idem na stanicu a ja, že áno a tak sme šli spolu. Pred kaderníctvom rozhádzané veci a rozbité výklady. Hádala sa žena s mužom. Tak naňho vybehla, že skoro staršiu pani z Vietnamu zrámovali. Narýchlo som ju chytil za rameno a zastavil. Potom mi povedala vetu v angličtine: A teraz sme priatelia. Šli sme takto spolu až na stanicu. Tam som si kúpil lístok a v Štrasburgu zistil predraženosť lístkov a tak reku idem do Viedne autobusom o 150 eur lacnejšie. Avšak treba sa mi prevliecť. Idem na toalety a tam sa rýchlo prevliekam a dávam sa dokopy. Potom znovu putujem von ale čo sa nestane – začne pršať. Znovu naspäť na stanicu a dávam si pršiplášť. Nepojme aj ruksak tak aspoň takto čo to dá. Potom som zistil, že autobusová zastávka je 3 kilometre ďaleko a cestou takou, že aj s GPS by som istotne zablúdil. Zobral som si taxík a za 10 minút a 10 eur som tam bol.

Avšak tu som videl odvrátenú stranu Štrasburgu a to bezdomovcov spiacich v podchodoch. Peniaze nie sú všetko. To najcennejšie Vás možno len čaká, možno ste to už stratili alebo nechali si to ukradnúť. Hľadajme to vzácne v nás. Napríklad ako keď som sa dal do reči s jedným na zastávke a keď som sa ho spýtal odkiaľ je mi padla sánka: Santiago de Compostella.  Prišli ďalšie panie z parížskeho výletu a idú taktiež až do Viedne. Takže už sa nestratím. Aj keď už bola noc a tieto narodeniny som strávil osamote, verte tomu, že mnohí moji priatelia tu boli so mnou.

Keď najvtipnejšie zážitky vo Francúzsku máš vďaka Poliakom a Čechom

V Štrasburgu na zastávke prebehol potkan. Zachytil som komunikáciu vedľa poľskej rodiny a keď som sa začal smiať pochopili, že asi som rozumel. Dievčatko: Mamo, to był szczur? Mama: Jesteś we Francji, to był Ratatouille! V preklade: Dievčatko: Mamka, to bol potkan?Matka: Tu si vo Francúzsku, to bol Ratatouile!

Najlepším jazykom na cestách sa osvedčila pantomíma. Počas zastávky do Viedne som navštívil mestečko Wurzburg. Nevedel som ako si popýtať magnetku tak som si popýtal „Eine magnetiše plat bitte“ magnetku mám takže ako sa vraví win win. No niečo zábavnejšie sa stalo pri odchode.

Stretol som dve dievčatá a hneď ich prvá otázka prezrádzala odkiaľ sú: „Cán Í ásk ýou, we áre ín city Áusgang?“ Odpovedal som, že Ausgang znamená výstup. Na čo sa tá druhá jej spýtala: „Co říkal?“ A už som sa radšej prihovoril v češtine. Naučil som ich používať google maps a na záver tá ukecanejšia – hlava svorky povedala: „Tak jak u Vás na Slovensku říkate: Dovidžeňa!“ Nuž tak dovi dopi a keď som zistil, že oni z Česka putujú už druhý týždeň do Paríža tak mi skoro padla sánka. Radšej som im nevyrozprával svoj príbeh.

Kontrola, kontrola a ešte raz kontrola

Ich revírom je diaľnica, ich tempo je pomalé a ich nepriateľmi sú ani neviem kto – Je to pohraničná polícia. V Nemecku prišli so psami, zobrali nám občianske a pýtali sa na Ukrajinu, či z nej neutekáme. No jeden spolucestujúci bol na výlet v Holandsku. Keďže sa blíži sadbová sezóna tak mal toho plnú tašku. Psík sa z toho tešil ale to by dokázal istotne aj ten holub ktorého som vycvičil aportovať vo Wurzburgu  Takže do Viedne sme už prišli rýchlejšie, o jedného z nás bolo menej.

Museli sme pootvárať tašky, pes asi musel mať dosť keď opachal tričko zo včera. Pozreli sme si spoločne s policajtami magnetky, kľúčenky a mince a  samozrejme zdržanie hodinu. Dávali aj vtipné otázky: Prečo som sa rozhodol na výlet do Paríža, preistotu pozreli aj občiansky preukaz či som reálne mal narodeniny. Ak zhrniem praktiky policajtov, tak rakúsky mi prišli rýchli a veľmi dobre pripravení technologicky, nemeckí precízni, francúzskych som ani nevidel len počul stále v uliciach sirény a slovenskí? Tí to dávno pochopili, že nie je čo stresovať a tak sedeli vedľa mňa vo vlaku z Bratislavy až do Popradu. Našťastie, drogy už zhabali v Nemecku spolucestujúcemu, tak už som im nemal čo ponúknuť.

No o zdržaniach či nekonforte táto cesta nebola. Jeden vtip mi napadol, či skôr anekdota, či miestami realita: Minule zatkli môjho suseda kuchára za prechovávanie a distribúciu marihuany. Nikto z bytovky netušil, že je kuchár.

One Time Viedeň – Next time Bratislava

Intuícia a šťastné náhody sprevádzali celý tento výlet. Vo Viedni som sa išiel prejsť a reku, že idem na toaletu. Z nej išiel taký smrad, že som si povedal, že mi to za to nestojí a vydržím veď som chlap aj keď už v rokoch. Zrazu na nástupišti nápis: Bratislava, hlavná stanica. Čo teraz? Veď lístok mám až o hodinu.

Vybehol som ku výpravčíčke, ktorá už šla dávať pokyn na odchod vlaku a sa pýtam v strese lebo som vedel, že mám len pár sekúnd: „Can I go with this train? I have another time ticket but the same destination. Next time but one time now.“ Ona sa zasmiala a po slovensky: „Jasné, že môžete!“ Po tom čo kontrolovala lístky som jej dal jednu kľúčenku s Eiffelovkou a tak celý tento výlet bola jedna veľká krabica príhod a riešení do pár sekúnd.

Prešiel som kus sveta a už len posledná zastávka – Poprad, bola predo mnou. Mal som ešte tri hodiny do odchodu vlaku tak som sa vybral do mesta. Tu som pod Michalskou bránou zažil vľúdne privítanie a pozvánku od krásnej ženy, avšak mohol som si myslieť kde ma bude pozývať keď bolo krátko pred polnocou: „Krásny večer, môžem Vás pozvať do nášho strip clubu?“ Ja v duchu: Ak tam máte sprchu, kávu a posteľ idem, ale zahral som to po troch dňoch hyperintenzívnej angličtiny na odpoveď: „Sorry, I dont speak slovak.“ Už som nevládal a hľadal všetky možnosti aby som nezaspal, od natáčania vtipných videí pre rodinu až po stretnutie na stanici, kde bola jedna dievčina – zdravotná sestra, ktorej som vyrozprával príbeh za posledné tri dni a sa smiala, čo keď tak rozmýšľam je ďalšia pridaná hodnota cesty – dať úsmev a nádej v plnení snov každému, kto to bude čítať.

Ak by som sa mal znova rozhodnúť, tak to neurobím inak

V pondelok som sa rozhodol ísť do Paríža a tak som prešiel 727 km, v utorok 810 km, v stredu 1024 km a vo štvrtok bol už doma a oslávil narodeniny s rodinou. Výlet ma stál po sčítaní všetkých nákladov 333 eur. Že škoda peňazí alebo som mal stráviť viac času v Paríži? Nemyslím si, dôležitá bola pre mňa cesta a nie cieľ.