Friedrich Wilhelm Joseph Schelling bol významný nemecký filozof a jedna z filozofických postáv nemeckého idealizmu. Schelling sa hlavne venoval otázkam prírody a ducha. Jeho filozofia sa uberala smerom k panenteizmu, kde tvrdil, že Boh je prítomný úplne vo všetkom. Jeho príspevky k filozofii sa týkali rôznych oblastí a prešli vývojom cez rôzne fázy jeho kariéry. [1] Schelling bol hlavným predstaviteľom filozofického romantizmu. Spolupracoval s inými romantickými filozofmi, ako bol napríklad Friedrich Schlegel, a zdieľal ich záujem o umeleckú tvorbu, imagináciu ale aj o iracionálne aspekty ľudskej existencie. [2] Schellingova filozofia je veľmi komplexná a jej vývoj sa menil časom. Jeho myšlienky mali vplyv nielen na ďalší vývoj idealizmu, ale aj na existencializmus, hermeneutiku a fenomenológiu. Schelling je považovaný za jedného z najdôležitejších a najinfluentnejších filozofov 19. storočia. [3]

Schellingovu filozofiu sme zhrnuli do troch potrieb, ktoré sa prelínali jeho filozofickým myslením. Učenie o Christovi tak pre Schellinga musí byť vytvorené na spoločnom základe, jednotné a oddelené od tohto sveta.

Potreba spoločného základu pre Friedricha Wilhelma Josepha Schellinga

Schelling sa vo svojej filozofii zaoberal problémom vzťahu medzi jednotou a rozdielom. Vypracoval viaceré koncepty identity a rozdielnosti, pričom sa snažil nájsť spoločný základ pre prírodu, duchovný svet a absolútne bytie.[4] Schelling sa venoval aj filozofii prírody, známej ako Naturphilosophie. Schellingova Naturphilosophie je pokusom o syntézu prírodných vied, metafyziky a teológie. Snaží sa objasniť základné princípy a štruktúru prírody a ukázať, ako príroda a duch sú neoddeliteľne prepojené a vzájomne ovplyvňujú. Schelling tvrdil, že príroda je prejavom božskej vôle a zároveň nositeľkou duchovných síl a ideí. Podľa Schellinga je príroda živá a dynamická a jej vývoj a transformácia sú riadené vnútornými silami a zákonmi. Zároveň však tvrdil, že príroda je odrazom ducha a prostredníctvom nej sa duch sebauskutočňuje. Schelling sa zaoberal aj otázkou harmonického vzťahu medzi prírodou a ľudskou spoločnosťou a hľadal spôsoby, ako zjednotiť prírodné a duchovné aspekty sveta. Schellingova Naturphilosophie je považovaná za významný príspevok k diskusii o prírode a duchu a mala vplyv na mnoho filozofických a vedeckých smerov v nasledujúcich rokoch.  Schelling teda tvrdil, že príroda je aktívnym a živým organizmom, v ktorom existuje neoddeliteľný vzťah s prírodnými javmi a duchovnou dimenziou. Spojil teórie prírody, vedy a filozofie do jednotného celku.  Friedrich Wilhelm Joseph von Schelling  bol nasledovníkom Kanta, ktorý na rozdiel od Fichteho zdôraznil samostatnú existenciu objektívneho sveta. Schellingova myšlienka sa vyvinula v niekoľkých etapách. [5]

Vo svojej mladšej filozofickej fáze sa Schelling prikláňal k transcendentálnemu idealizmu, ktorý mal blízko k filozofii Immanuela Kanta. Schelling však zdôrazňoval dôležitosť a aktívnu úlohu subjektu vo vytváraní sveta a poznania. Neskôr vo svojej kariére Schelling sústredil svoju filozofiu na filozofiu identity, zvanej Identitätsphilosophie.

Potreba jednoty pre Friedricha Wilhelma Josepha Schellinga

Schelling vytvoril známy koncept absolútnej identity, v ktorom sa snažil prekonať dualizmus medzi subjektom a objektom a hľadal jednotu všetkých protikladov. Jeho pohľady na Christa boli značne komplexné a vyvíjali sa v priebehu jeho filozofického vývoja. V mladšej fáze svojej kariéry, keď bol ešte ovplyvnený transcendentálnym idealizmom, Schelling chápal Christa ako transcendentálny objekt, ktorý je vyjadrením a manifestáciou Božej prirodzenej prítomnosti v svete. Pre neho bol Christos stredobodom medzi Bohom a svetom, ktorý zjednocuje duchovný a materiálny svet. Neskôr sa Schelling viac zameral na filozofiu identity a hľadal jednotu všetkých protikladov. V tejto fáze svojej filozofie vyjadroval myšlienku, že Christos predstavuje najvyšší princíp identity, v ktorom sa spojuje božská a ľudská povaha. Pre neho bol Christos predobrazom dokonalého spojenia duchovného a materiálneho sveta. Schelling tiež videl Christa ako morálny vzor, ktorý prináša etické a morálne ponaučenie pre ľudstvo. Veril, že Christos predstavuje najvyššiu formu ľudskej morálnej povinnosti a je príkladom nezištného láskavého konania. [6]

Je dôležité poznamenať, že Schellingova filozofia o Christovi sa často pohybovala medzi náboženským a filozofickým chápaním. Jeho pohľady na Christa neboli založené výhradne na kresťanskej teológii, ale skôr sa snažil nájsť filozofické a metafyzické významy v Christovom posolstve a postave. Schellingove pohľady na Christa sú výsledkom jeho vlastného filozofického systému a vyjadrujú jeho snahu hľadať jednotu, identitu a harmóniu v existencii. Jeho prístup ku Christovi bol ovplyvnený jeho vlastným filozofickým vývojom a bolo to súčasťou jeho širšieho snaženia pochopiť vzťah medzi duchovným a materiálnym svetom. Pre Fichteho absolútne predstavovalo najvyššiu realitu a základ, z ktorého všetky veci vyplývajú. Pre Fichteho absolútne sa často nazýva aj absolútny subjekt. Fichte tvrdil, že existuje jedno základné ja alebo označené ako subjekt, ktoré je aktívne tvorivé a tvorí svet okolo seba. Toto osobnostné ja je podľa neho základom všetkého poznania a skúmania sveta. Absolútne sa prejavuje ako vedomie a sloboda, ktoré sú základnými charakteristikami ľudskej bytosti. Pre Fichteho bol absolútne nekonečné a neohraničené a nezáviselo od akýchkoľvek externých faktorov. Bolo to podľa neho neustále sa rozvíjajúce a sebarealizujúce sa ja. Absolútne malo aj etický rozmer, pretože Fichte tvrdil, že každý jednotlivec má povinnosť snažiť sa porozumieť a napodobňovať toto absolútne ja vo svojom vlastnom živote. [7]

Obzvlášť zaujímavé pre chápanie Christa u Schellinga sú posledné tri etapy jeho života, v ktorých jeho filozofia prešla monistickým a neopoplatonským panteizmom, po ktorých nasledovala posledná etapa, ktorá bola panentistická. V prvej z týchto etáp predstavuje Schelling absolútno ako absolútnu identitu, ktorá však rovnako ako v prípade Spinozu zahŕňa prírodu i myseľ, realitu a ideálnosť. Prírodná séria vrcholí pre Schellinga v živom organizme a duchovná séria vrcholí v umeleckom diele. Vesmír je preňho teda najdokonalejším organizmom a najdokonalejším umeleckým dielom. Vo svojej ďalšej novoplatónskej etape poňal Absolútno ako oddelené od sveta, medzi ktorými bola vložená oblasť platónskych myšlienok. V tomto usporiadaní bol svet zjavne emanáciou alebo účinkom božského. [8]

Potreba oddelenia od sveta pre Friedricha Wilhelma Josepha Schellinga

V záverečnej fáze svojho uvažovania predstavil Schelling prejav božstva zahŕňajúci oddelenie sveta od Christa a jeho návrat. Schelling do tohto momentu pôsobil ako neprejavený a zjavný brahman indického myslenia. Božia milosť podľa neho je naďalej vylievaná na svet a nemôže existovať skutočné oddelenie. Celá teofánia je preto preňho vývojom božského života. Absolútno sa zachováva ako čisté božstvo a jednota kraľujúca svetu. Merateľný svet má svoju vlastnú spontánnosť a je jeho antitéza bola na časť bytia a rozpor počítajúci s pokrokom. Samotná dualita panentizmu je v Bohu predpokladom večnosti ale aj dočasnosti, bytia v sebe aj sebadarovaním. [9]

Pre Johanna Gottlieba Fichteho, nemeckého filozofa a významnú postavu nemeckého idealizmu, dualita panentizmu predstavuje jeho koncept, v ktorom sa snaží zlúčiť dve zdanlivé protiklady – dualitu medzi subjektom a objektom a panenteizmom, ktorý zdôrazňuje prítomnosť Boha vo všetkých veciach. Fichte sa v svojom filozofickom systéme snažil dosiahnuť syntézu medzi ideálnym subjektom a vonkajším svetom objektov. Túto dualitu vnímal ako ilúziu, ktorá môže byť prekonaná prostredníctvom jeho konceptu panentizmu. Podľa Fichteho panentizmu je všetko, čo existuje, prejavom jediného absolútneho subjektu alebo Boha. Všetky individuálne subjekty a objekty sú iba rôznymi prejavmi tohto jedného absolútneho subjektu. Christos je prítomný v každej jednotlivej bytosti a je zdrojom všetkého, čo existuje. Fichte teda nevidel dualitu medzi subjektom a objektom ako neoddeliteľné protiklady, ale skôr ako vzájomne prepojené aspekty jedného celku. Pre neho neexistuje absolútny rozdiel medzi vnútrom a vonkajškom, medzi ja a svetom. Všetko je jednou neoddeliteľnou realitou, kde je Christos prítomný vo všetkých prejavoch existencie. Týmto spôsobom Fichte usiloval o prekonanie dualizmu a o zjednotenie medzi subjektívnou skúsenosťou a objektívnym svetom, a to prostredníctvom konceptu panentizmu, kde je Christos chápaný ako bytostná podstata a základná jednota všetkého. Schellingov učeník Karl Christian Krause vytvoril filozofický termín panenteizmus s cieľom označiť konkrétny druh vzťahu medzi Bohom a svetom, ktorý má organický charakter. [10]

[1]          Porov. HEGEL, G. W. F.: Malá logika. s. 7.

[2]          Porov. ARNZENBACHER, A.: Úvod do filozofie. s. 303.

[3]          Porov. HEGEL, G. W. F.: Malá logika. s. 12 – 13.

[4]          Porov. ARNZENBACHER, A.: Úvod do filozofie. s. 158.

[5]          Porov. HEGEL, G. W. F.: Malá logika. s. 8.

[6]          Porov. HEGEL, G. W. F.: Logika ako veda I. s. 270.

[7]          Porov. HEGEL, G. W. F.: Malá logika. s. 73.

[8]          Porov. HEGEL, G. W. F.: Malá logika. s. 352.

[9]          Porov. HEGEL, G. W. F.: Malá logika. s. 363.

[10]         Porov. HEGEL, G. W. F.: Malá logika. s. 267.