Založ si blog

Vplyv filozofie Georga Wilhelma Friedricha Hegela na učenie o Christovi

Georg Wilhelm Friedrich Hegel vybudoval komplexný systém, ktorý je známy vo filozofickom svete ako hegelovský idealizmus. Hegelova filozofia sa zaoberala rozvojom dialektiky a tvrdila, že poznávanie je dynamický proces založený na rozporoch a ich syntéze. Hegelovský idealizmus mal taktiež výrazný vplyv na oblasti ľudskej spoločnosti, vrátane politiky, histórie a umenia. Hegel kládol náboženstvo pred umenie a zdôrazňoval jeho oveľa zásadnejší význam pre utváranie uvedomelého étosu človeka. [1]

Hegelovu filozofiu sme zhrnuli do piatich potrieb, ktoré sa prelínali jeho filozofickým myslením. Učenie o Christovi tak pre Hegela musí obsahovať nadprirodzenosť, absolútneho ducha, nový pohľad na svet, mať logické princípy a byť plným ideálov.

Potreba nadprirodzenosti pre Georga Wilhelma Friedricha Hegela

Hegel sa preslávil svojou dialektickou metódou, ktorú používal na rozvoj a vyjadrenie filozofických myšlienok. Hegelova mystifikácia skutočnosti a jeho náhľad, že prvotné a v dejinách predovšetkým existujúce sú aj duchovné prejavy, ktoré zostanú skutočnými, aj keď skutočnosti zaniknú. [2]

Hegelova dialektika sa zameriavala na konflikty a protiklady v myslení a dejinách a na ich zosúladenie a splynutie v jedno prostredníctvom dialektického procesu. Hegel sa venoval i dialektike svetových dejín a vytvoril komplexný rámec na pochopenie dejinného vývoja. Podľa neho sa dejiny vyvíjajú prostredníctvom dialektických konfliktov a vyjadrujú postupné duchovné osvietenie a vzkriesenie myslenia ľudstva. Hegel sa venoval i filozofii právneho systému a štátnej moci. Tvrdil, že štát je najvyšším prejavom etického ducha a prostredníctvom práva a inštitúcií sa realizuje etický život v štáte a spoločnosti.  [3]

Fenomenológia ducha, ktorej Hegel je autorom, je jedným z jeho najznámejších diel. V nej popisuje dialektický vývoj vedomia a postupné získavanie poznania a uvedomovania si ducha. Hegelovo učenie malo obrovský vplyv na ďalších filozofov a mysliteľov, vrátane Karla Marxa, Friedricha Nietzschého, Alexandra Kojeva a mnohých ďalších. Jeho myšlienky a metóda dialektiky stále ovplyvňujú filozofiu, politiku aj sociológiu. Hegelovo filozofické dedičstvo je veľmi bohaté a komplexné. Cieľom Fenomenológie ducha je analyzovať proces vývoja vedomia a ducha a popísať rôzne štádiá vedomia, ktoré sú prechodné a vedú k dosiahnutiu absolútneho ducha. Hegel používa dialektickú metódu na skúmanie vývoja vedomia. Táto metóda sa zakladá na konfliktoch, protikladoch a ich syntéze. Každé štádium vedomia je prekročené a syntetizované do vyššej formy, ktorá prináša nové pochopenie a pokrok. [4]

Potreba absolútneho ducha pre Georga Wilhelma Friedricha Hegela

Hegelovo učenie sa sústredilo na absolútneho duch, ktorý je nekonečným procesom, v ktorom sa Christos realizuje. Absolútny duch je vyjadrením základnej reality, ktorá sa rozvíja a napreduje cez celú históriu a celú kultúru.

Hegelov postoj k filozofii obsahoval nielen objektívne determinanty, ale aj subjektívne momenty spočívajúce v samej povahe osobnosti. Hegelove ideály tak dokáže prijímať emotívny, vzletný, rýchlo prístupný citovému vzplanutiu  človek. [5] Zastavme sa aj nad trvalou zaujatosťou Hegela a filozofiou. Heglova filozofia, ako na to poukazuje aj slovenskej histórii Hurban, rozprúdila krv v bytosti Ľudovíta Štúra a dala mu východisko zo subjektívnych túžob a objektívnych potrieb, kde mu umožnila spojenie obidvoch týchto pólov ľudskej aktivity v jeden osobne, až nadosobný cieľ a svojou protirečivou podstatou pôsobila nie menej protirečivo na myslenie Ľudovíta Štúra a všetkých štúrovcov. [6] Hegel filozoficky poznával v dejinách to, čo bolo vývojovo dokončené. [7]

Šíriteľom filozofie Hegela na Slovensku bol v minulosti predovšetkým národovec Ľudovít Štúr, ktorý tvoril ideologicky a politicky koncepcie národného programu v jeho revolučnom období.[8] S neskorším prechodom Ľudovíta Štúra do pozície idealizmu vznikala často mienka, akoby tento čin bol spiatočnícky a na škodu celého ďalšieho myšlienkového vývinu vo formujúcom sa národe. [9] Pietistická náboženská vrúcnosť sa v Hegelovej filozofii tak transformovala v národný cit. [10]

Potreba nového pohľadu na svet pre Georga Wilhelma Friedricha Hegela

Hegel sa vo svojich prácach venoval aj téme Christa a kresťanstva. Jeho pohľady na Christa boli súčasťou jeho širšej filozofie ducha, dialektiky a dejín. Hegel pripisoval Christovi významnú úlohu v dejinách a rozvoji ľudskej duchovnej kultúry. Videl Christa ako zlomový bod v dejinách ľudstva, ktorý priniesol nové etické a náboženské ponímanie a ovplyvnil vývoj západnej civilizácie. Hegel vyzdvihoval Christa ako osobu, v ktorej sa zlúčili božská a ľudská podstata. Pre neho bol Christos unikátnym príkladom jednoty a harmónie medzi transcendentálnym božstvom a ľudským bytím. Hegel chápal Christa ako inkarnáciu ducha a príchod božského ducha do konkrétneho človeka. Videl Christa ako vyjadrenie duchovnej dimenzie ľudstva a jeho sebauskutočňovania. [11]

Hegelovo pochopenie Christovho utrpenia a kríža je založené na jeho dialektickej metóde. Pre neho kríž reprezentuje konflikt, protiklady a vyrovnávanie sa s negatívnymi aspektmi existencie, čo je súčasťou dialektického procesu napredovania ducha. Hegelov postoj k náboženským inštitúciám, vrátane kresťanstva, bol kritický. Kritizoval ich za ich dogmatické a zastarané prvky a zároveň zdôrazňoval potrebu ďalšieho duchovného rozvoja a pochopenia. Je potrebné poznamenať, že Hegelov pohľad na Christa je výsledkom jeho filozofického systému, v ktorom sa zaoberal širšími otázkami ducha, dialektiky a dejín. Jeho chápanie Christa je preto komplexné a viazané na jeho vlastnú filozofiu, ktorá presahuje tradičné teologické hľadisko. Hegelov racionalizmus nie je výrazom osobnej zrelosti, ale skôr filozofiou školou, bytostne však neprežitou, takže už tu sa prejavujú nábehy k hľadaniu nového typu svetonázoru. Nepochybne kladným styku s racionalizmom u Hegela je získanie rozumového stanoviska vo veciach náboženských a cirkevných a neskoršie prijatie idealizmu na jednej strane síce znamenalo upevnenie svetového fideizmu, na druhej strane však to už nezvrátilo vecný, v mnohých súvislostiach i kritický postoj k náboženstvu a tradičnému domácemu tvoreniu vlastnej teológie či hľadaniu Christa. [12] Abstraktnosť a nehistorickosť znemožňovali v použitie racionalizmu na problémy pochopenia histórie. [13] Heglovo učenie preniklo v minulosti do všetkých slovanských kultúr a silne tam zapustilo filozofické korene. Ľudovít Štúr, pre ktorého je od jeho mladých liet charakteristický živý styk so slovanskými ideologickými predstaviteľmi, bol teda na Hegela upozorňovaný z viacerých strán, nielen z kruhu svojich priateľov či spolu študentov. [14] Na českom území nadväzovali na Hegela autori ako napríklad František Klácel či Augustín Smetana, z ktorých najmä Klácelove hegeliánske náhľady na vývin histórie a potom aj Slovanstva našli ohlas aj u slovenskej národne vzdelanej mládeže. V slovenských dejinách vplýval Klácel na Hurbana a Štúrovi boli ako vzor bližší ruskí a poľskí hegeliáni. [15]

V dejinách písaných slovenskými filozofmi, ľud neakceptoval Heglovu filozofiu bez kritiky, a medzi nimi existovali rozdiely v pohľade na vývoj národov a podstatu náboženstva. Napríklad Štúr vo viere videl odraz národa a spravodlivosti, ktorá pochádza od Christa. Jeho vzťah ku Christovi a cirkvi sa jasne prejavoval v jeho verejných prejavoch. Štúr konštruoval predpoveď slovanskej budúcnosti, ktorá sa skladala z prehľadu slovanského staroveku, vzostupu a úpadku Západu a predpokladu, že slovanský Východ prevezme svetové vedenie. Štúr prevzal od Hegela myšlienku svetodejinných národov a ich postupnosti. S Hegelom sa však rozchádzal v otázke významu protestantizmu ako duchovného princípu svetových dejín a bližšia mu bola vláda silného cisára ako slabého parlamentu a najbližším náboženstvo pre národné a filozofické smerovanie mu bolo práve pravoslávie. Slovanofilsky Štúr kritizoval protestantizmus ako individualistické náboženstvo, neprispievajúce k jednote a jednoznačnosti, a nahradil ho pravoslávím. Hoci Štúr opúšťal protestantské náboženstvo, nie je známe, že by ho formálne odmietol. Na druhej strane Hegelove vyjadrenia o iných štátoch, ako napríklad o Indii sú historicky aj logicky nepresné. Nedajú sa posudzovať podľa štandardov akademickej objektivity. Hegelov záujem o Indiu treba chápať v kontexte nemeckého romantického obdivu k Indii. Hegel ju nazýval krajinou túžby, pretože mnohí túžili po jej bohatstve a múdrosti už roky. Na rozdiel od romantikov však Hegel zahliadol súčasnosť a zaradil Indiu do smerovania dejín, ktoré si predstavoval. Preto Hegel si pre seba neprispôsoboval počiatky dejín a neidealizoval ich. [16]

Hegel upriamil pohľad filozofov na súčasnosť a začlenil Indiu do oblúka smerovania dejín, ktorý si predstavoval. Hegel preto neglorifikuje počiatok dejín. Duch svetových dejín podľa Hegela postupuje k väčšiemu bohatstvu a ku väčšej dokonalosti. To, čo je na počiatku, nemôže byť bohatšie a dokonalejšie. India je pre Hegela teda krajinou východu, počiatku, ale zároveň aj krajinou detstva. Podľa Hegela sa teda nemusíme a nemáme nikdy vracať k Východu, ktorý je vecou minulosti. Proroctvá o Christovi, ako o Svetle z východu nadobúdajú v tomto tvrdení hlbší rozmer hodný zamyslenia. [17]

Hegelova filozofia sa skutočne stala významnou súčasťou nemeckej klasickej filozofie a jej vplyv pokračuje aj v súčasnosti. Jeho dialektický idealizmus mal veľký vplyv na mnohých filozofov a mysliteľov, vrátane Karla Marxa a Friedricha Engelsa, ktorí sa snažili rozvinúť a transformovať Heglovu dialektiku vo svojom materiálnom dialiktickom materializme. Hegel mal osobitý spôsob prednášania, ktorý niektorí mohli považovať za zložitý a ťažko zrozumiteľný. Jeho filozofia sa však snažila poskytnúť odpovede na základné otázky ľudskej existencie a analyzovať rôzne vlastnosti skutočnosti. Jednou z prvých základných otázok, ktoré sa Heglovi vynorili pri jeho štúdiu Immanuela Kanta, bola túžba po znovuzískaní jednoty človeka. Podľa Hegla sa táto jednota nachádza v láske. Pre neho je moment dialektiky, teda skutočnosti, podstatným tvoriacim momentom. Hegel začína analýzou lásky ako životného procesu, v ktorom je nevyhnutná prítomnosť milujúcej osoby. Milujúci musí byť si vedomý svojej existencie a na jednej strane vzťahu klásť sám seba. Tento prvok spojený s Heglovým termínom téza reprezentuje milujúceho jednotlivca. Avšak milujúci musí opustiť sám seba, čo znamená oddanosť milovanému, kde opäť prevláda altruizmus nad všetkým ostatným. Toto je spojené s Heglovým termínom antitéza. Antitéza je procesom zabúdania na seba. Milujúci sa musí oddať a zabudnúť na seba, aby mohol klásť druhého človeka ako protipól svojho osobného ja. Tým, že sa dáva milovanému so všetkým a vo všetkom, nájde sám seba v hlbšom zmysle v milovanom človeku. Tento proces, v ktorom sa prelínajú téza, ktorú reprezentuje milujúci, antitéza stelesnená cez zabúdanie na seba a syntéza, kde je nájdenie seba samého v milovanom, je pre Hegla dôležitým momentom lásky a dialektického vývinu. Hegel vníma lásku ako proces, ktorý prekračuje individuálne ego a umožňuje nájdenie jednoty vo vzťahu k inému človeku. [18] Snaha ísť v ústrety človeku je v Bohu zosobnená v Isusovi Christovi – jedinej a dokonalej Láske.

Syntéza je proces, ktorý umožňuje nájsť seba samého, ako milujúceho skrze milovaného. Téza a antitéza vedú k syntéze. Dialektický pohyb a rozpor sú vlastné skutočnosti, a dialektický proces platí aj pre lásku a život ako celok. Hegel sa zaujíma o samotný život a jeho podstatu. Podstatu života označuje za absolútneho života, čo zahŕňa celú skutočnosť ako prejav absolútnosti. Vzkriesený Christos je absolútny život. S týmto zistením sa Hegelovo zmýšľanie stáva filozofickou teológiou. Jeho filozofia sa zaoberá Christom a jeho explikáciou. Explikácia je proces vysvetľovania, rozkladania alebo interpretácie niečoho, čo je zložité, nejasné alebo neznáme. Je to snaha preniesť niečo abstraktné, komplikované alebo ťažko pochopiteľné do jednoduchších a zrozumiteľnejších termínov alebo konceptov. [19]

Téza je, že duch je akoby v spánku a nie je si sám seba vedomý. Antitéza je, že duch sa odsudzuje sám seba, ale nachádza sa v štádiu, kde všetko, čo vidí, mu pripadá cudzie, a tak sa začína odsudzovať sám seba. Hegel to označuje ako prírodu. Duch sa odsudzuje cez prírodu. Antitéza je iné bytie. Heglovský Christos je Boh, ktorý si uvedomuje svoju existenciu, je to večná a neobsiahnuteľná absolútnosť, z ktorej všetko vyplýva. Je to absolútnosť, ktorá si uvedomuje sama seba. [20]

Hegel, ako jeden z najvýznamnejších postkantovských idealistov, vyznával názor, že Absolútny duch sa napĺňa a realizuje už v dejinách nášho sveta. Podľa jeho dedukcie kategórií je zrejmé, že ľudstvo dosahuje svoju realizáciu a jednotu s Absolútnym v oblasti filozofie, umenia a náboženstva. Zdá sa teda, že Christos je prítomný vo svete alebo že svet existuje v Christovi a že ľudstvo, ako súčasť histórie a božskej realizácie vo svete, má podiel na božskom živote. Taktiež by sa zdalo, že Christa treba charakterizovať ako zároveň nutnosť a potenciál, aktuálnosť a zmenu, ako aj trvanie a stálosť. Na prvý pohľad by sa zdalo, že hegelovské absolútno je založené na panenteistickom chápaní, ktoré zdôrazňuje dvojpolárny charakter pojmov. [21]

Hegel kladie dôraz aj na dedukciu kategórií logiky, prírody a ducha, ktorá odhaľuje rodové línie Ducha. Tieto línie zahŕňajú vnútornú logiku, ktorú svet ako Duch nasleduje vo svojom vývoji, Duch pre seba, ktorý predstavuje existenciu prírody zabudnutú na svoj vlastný kontext, a Duch sám pre seba, čo je vedomý duchovný život a jeho úloha v rozvoji sveta. Táto dedukcia sa pohybuje od najabstraktnejších kategórií ku konkrétnym, a je čiastočne logická a čiastočne časová. Nie je možné ju čítať iba ako úplnú logickú postupnosť alebo iba ako úplnú časovú postupnosť. [22]

Logická postupnosť má podľa Hegela vzhľad neoplatonistickej schémy, avšak otočenej na hlavu, pretože Absolútny duch obsahuje všetky kroky predchádzajúcej dedukcie. Ako časová postupnosť sa systém javí ako druh stoického až herakleitovského panteizmu, ktorý kombinuje absolutizmus s jasným parmenidským motívom a ruší čas z večného hľadiska. Táto parmenidská vlastnosť sa nachádza nielen u Hegela, ale aj u mnohých iných idealistov, ktorých on svojou filozofiou ovplyvnil. [23]

Hegelov dialektický idealizmus predstavuje najdôležitejší výsledok nemeckého klasického idealizmu. Podobne ako Schelling, Hegel študoval na teologickom inštitúte v Tübingene. Hoci dokončil teológiu, nevybral si duchovné povolanie, ale vstúpil do výchovných služieb. Svoju vlastnú myšlienkovú filozofiu začal po habilitácii v roku 1801. Po Schellingovom odchode z Jeny sa stal hosťujúcim profesorom na univerzite v roku 1805. Vplyvom vojnových udalostí, keď napoleonské vojská obsadili Jenu v roku 1808, Hegel odišiel do Bambergu a neskôr do Norimbergu, kde pôsobil ako riaditeľ tamojšieho gymnázia. V roku 1816 bol menovaný za aktívneho profesora na univerzite v Heidelberge, ale tam sa nezdržal dlho. Od roku 1818 až do svojej smrti prednášal na univerzite v Berlíne na pozvanie pruskej vlády. V Berlíne sa Hegel stal prvým filozofom pruského štátu a vôbec prvým filozofom nemeckých univerzít v oblasti nemeckého klasického idealistického myslenia. [24]

Pri vytváraní svojho dialektického idealizmu Hegel sa opieral o nemeckú filozofickú tradíciu, no zároveň ju podrobil dôkladnej filozofickej kritike. Odmietol Kantov agnosticizmus, Fichteho subjektívny idealizmus a rozchádzal sa aj so Schellingom, hoci prebral jeho princíp identity subjektu a objektu, ale nerozumel mu ako bezprostrednej identite, cez chápanú intelektuálnu intuíciu. Hegel chápal jednotu myslenia a bytia ako identitu, ktorá je sprostredkovaná komplexným vývojom myslenia a konania jednotlivca aj spoločnosti v dejinách. Okrem imanentných filozofických zdrojov zohrali pri formovaní Hegelovej filozofie dôležitú úlohu aj vplyvy trvalých sociálnych pohybov v Európe po Francúzskej revolúcii. Podobne ako Fichte a Schelling, Hegel nielen prijal Francúzsku revolúciu s nadšením, ale jej skúsenosti teoreticky pretransformoval do svojho dialektického chápania dejín. [25]

Hegel sa vo svojom živote snažil vyvinúť filozofiu, ktorá je citlivá na dobu, čo dokazuje aj tým, že ako prvý vyjadril model filozofie ako vedomia svojej epochy. Jeho cieľom bolo poskytnúť vtedajšej spoločnosti teoretické vedomie, pričom jeho filozofia sa snažila byť formou sebapoznania tejto spoločnosti. Svojou kriticko-filozofickou reflexiou problémov doby a hlbokým filozofickým porozumením dejinných udalostí, ktoré sa začali Francúzskou revolúciou, sa Hegelova dialektika ako metóda skúmania teoretických aj praktických problémov človeka a sveta upevnila. [26]

V jeho diele Fenomenológia ducha Hegel rozlišuje svoju filozofiu od predchádzajúceho filozofického myslenia, ktoré podľa neho trpí jednostrannými subjektivistickými alebo objektivistickými charakteristikami. Vo filozofii, ktorú Hegel definuje ako myšlienkové skúmanie predmetov, záleží podľa neho na tom, či pochopíme a vyjadríme skutočnú pravdu nielen ako substanciu, ale aj ako subjekt. [27]

Základná téza filozofie, ako ju Hegel formuluje, naznačuje, že jeho hlavným záujmom je prekonať dualizmus medzi subjektom a objektom, teda teoreticko-poznávací problém, ktorý má svoje korene v Descartovej filozofii. Hegel vo svojich prácach dokazuje, že problém toho, ako môže subjekt uzavretý vo vnútornom svete vedomia vyjsť do vonkajšieho sveta objektívnej reality, nemôže byť vyriešený pomocou racionalistickej filozofie, ako ju predstavuje Descartes. Nemožnosť riešenia spočíva v tom, že tento problém predpokladá určitú filozofickú premisu, konkrétne predstavu subjektu a objektu, vedomia a vonkajšej reality ako dvoch izolovaných substancií. [28]

V nadväznosti na Kantovu a Fichteho prácu v oblasti bytnosti, Hegel rozpracúva myšlienku, že vedomie je vždy spojené nielen so vedomím o sebe, ale aj s objektom. Fichteova dôraz na autonómii bytnosti viedol k pochopeniu transcendentálneho vedomia ako aktivity. Podľa Hegela je významným prvkom Fichteho koncepcie bytnosti jej spojenie s imanentným pohybom sebavytvárania ako sebakladenia. Hegelov idealizmus a jeho systémová forma vychádzajú práve z tohto modelu bytnosti. Je známy svojou systémovou a komplexnou teóriou, ktorá sa zaoberá otázkami poznania, reality, ducha a dejín. [29]

Hegelov idealizmus a jeho systémová forma majú však aj ďalší základ – fundament spinozizmu. Hegel považuje spinozizmus za základ každej skutočnej filozofie a vyzýva k uznaniu pravdivosti a odôvodnenosti Spinozovej idey substancie. Pre Hegela je absolútna substancia síce pravdivá, ale nie je celkom pravdou. Aby mohla byť celou pravdou, musela by byť chápaná ako aktívna a živá v sebe, a tým by bola určená ako duch. Týmto spôsobom Spinozov a Fichteov motív, akými bola substancia a sebauvedomenie nadobúdajú úplne novú podobu a význam. [30]

Hegel formuluje poňatie substancie ako subjektu, ktorý je absolútnym princípom kladenia a rozvíjania neosobnej a neuvedomenej všeobecnosti. Tento subjekt sa konkrétne prejavuje v prírode, ľudských dejinách a ľudskom poznaní a stáva sa vedomím. Absolútny duch, ako základná štruktúra a dynamický princíp skutočnosti, existuje iba v našom svete materiálnych a konečných realít, nie vo svete večnosti, ktorá je charakteristická pre Christa. Pre Hegela je živá substancia pravdivým subjektom a skutočnou iba vtedy, keď je pohybom sebahľadania, teda prostredníctvom prechodu zo seba do iného bytia a naspäť do seba samého. [31]

Myšlienka jednoty substancie a subjektu potvrdzuje dialektický charakter skutočnosti, kde skutočnosť je pre Hegela len ideou či pojmom, ktorý sa realizuje a dosahuje svoju existenciu vo svete a svoje sebauvedomenie v ľudskom poznaní. Christos je takou jednotou substancie a subjektu v ponímaní Hegelovej filozofie. Hegel taktiež zdôrazňuje, že je potrebné chápať subjekt ako konkrétny systém ľudskej činnosti. Subjekt nie je iba abstraktný princíp duchovnej činnosti, ktorý si vytvára sám seba. Hegel preto chápe bytnosť a sebavytváranie subjektu ako dynamický proces, ktorý sa prejavuje v rozvoji historických foriem praktickej a poznávacej činnosti ľudstva. Dialektické chápanie dejín je koncept, ktorý sa často spája s filozofiou Georga Wilhelma Friedricha Hegela. Hegelova dialektika je filozofická metóda, ktorá sa zameriava na skúmanie vývoja a pohybu v rôznych oblastiach ľudskej činnosti, vrátane dejín. Podľa Hegela je dialektika procesom, v ktorom konflikty a protiklady sú podstatnými prvky vývoja. Súčasťou tohto procesu je takzvaný dialektický trojkrok, ktorý sa skladá z tézy, antitézy a syntézy. Téza predstavuje určitú myšlienku, antitéza je jej protikladná opozícia a syntéza je nová forma alebo smer, ktorý vzniká z prekonania protikladov. V kontexte dejín to znamená, že dejiny sa vyvíjajú prostredníctvom konfliktov, protikladov a ich prekonávania. Hegel tvrdí, že tento dialektický proces je hnacou silou v dejinách, kde každá epocha vytvára nové protiklady a prispieva k ich prekonaniu a vytvoreniu nového stavu vecí. Hegelovské dialektické chápanie dejín zdôrazňuje, že vývoj dejín je nevyhnutne spojený s progresívnym posunom, kde každá etapa prispieva k vyššej forme ducha alebo vedomia. Hoci Hegelova filozofia je komplexná a jeho dialektický prístup sa týka rôznych oblastí, dialektické chápanie dejín mu umožňuje vidieť dejiny ako kontinuálny pohyb smerujúci k vyššej syntéze. [32]

Podľa Hegela človek musí sám seba vytvoriť takým, akým má byť. Musí si získať všetko a preto musí najprv prekonať svoju prírodu. Pre Hegela je človek na začiatku dejín biologickou bytosťou, ktorá sa vyznačuje schopnosťou reči a myslenia. Aj keď Hegel nachádza zárodky ľudského sebauvedomenia v biologickom živote, vidí vznik sebauvedomeného človeka hlavne v jeho vlastnom úsilí a konaní. [33]

Vedomie sa na začiatku prejavuje ako žiadostivosť, pretože sa snaží zbaviť samostatnosti od objektu a uspokojiť svoje túžby. Avšak vedomie nie je uspokojené žiadostivosťou, pretože svoje uspokojenie dosahuje iba v inom vedomí. Hegel tým naznačuje, že vedomie existuje len pre iné už existujúce vedomie, pre iného človeka, čím rozvíja myšlienku, že človek spoznáva sám seba iba v spoločnosti a spoločenskom dianí. Podľa Hegela je človek rozumová bytosť, ktorá sa v priebehu dejín vyvíja a napreduje v poznávaní a sebapoznaní. Pre neho je dôležité, že človek je schopný reflexie, vedomia a racionálneho myslenia. Hegel vidí v ľudskej schopnosti rozumieť a interpretovať svet základ pre pochopenie jeho filozofie. Hegel tiež pripisuje ľudskému duchu a vôle veľký význam. Podľa neho je človek nielen bytosť s rozumom, ale aj preniknutý slobodnou vôľou. Vôli a sebaurčeniu priradzuje dôležitú úlohu pri tvorbe a formovaní dejín. Pre Hegela je človek aktívnym subjektom, ktorý je schopný meniť a ovplyvňovať svoje prostredie. Hegel tiež zdôrazňuje sociálny rozmer človeka. Podľa neho je človek spoločenský tvor a jeho identita je formovaná prostredníctvom vzťahov s inými ľuďmi a spoločenským kontextom. Preto je pre Hegela dôležité skúmať a pochopiť spoločnosť a jej štruktúry, aby sme mohli lepšie pochopiť človeka. V podstate je človek pre Hegela duchovnou a racionálnou bytosťou so schopnosťou vôle, slobody a aktívneho ovplyvňovania svojho okolia. Jeho filozofia je založená na tomto chápaní ľudskej bytosti a jej úlohe v dejinách a spoločnosti. [34] Christos mal v sebe Božskú a ľudskú podstatu. Chápanie ideálnej ľudskej podstaty nás privádza k Bohu v Trojici jedinému – Isusovi Christovi.

Hegel kladie začiatok uskutočňovania človeka ako sebauvedomenej bytosti do vzniku deľby práce medzi sluhom a pánom. V tomto boji človek prebúdza z biologického života v okamihu úzkosti pred smrťou. Ten, kto prejavuje odvahu a nebojí sa smrti, stáva sa pánom. Naopak, človek, ktorý nedokáže pretrvať strach z úzkosti smrti a poddáva sa inému, aby si zachoval život, je otrokom. [35]

Hegel zobrazuje vzťah medzi sluhom a pánom tak, že pán uspokojuje svoje potreby prostredníctvom nadvlády nad sluhom, pričom ničí veci, ktoré sluha spracováva a vyrába v dôsledku svojej závislosti. Práca umožňuje sluhovi si osvojiť sebauvedomenie, teda vedomie, že existuje nielen pre pána, ale aj pre seba samého. Hegel v dialektickom vzťahu medzi sluhom a pánom naznačuje, že práca je tvorkyňou hodnôt a zároveň formuje samotného človeka. Človek nemôže poznať svoju podstatu, pokiaľ ju neuskutoční svojím konaním. Prácou človek objavuje svoju bytosť vo vonkajšej skutočnosti a môže sa v nej pochopiť alebo moderným jazykom povedané nájsť. Pravdivé sebauvedomenie spočíva v tom, že človeku jeho vlastná existencia sa predstavuje ako samostatný predmet. [36]

Hegelova filozofia oddeľuje činnosť a prácu od materiálnych podmienok a preto ich chápe ako až abstraktnú prácu. Oddelením práce od materiálnej výrobnej činnosti sa nakoniec premení na skúsenosť vedomia a prácu vedomia. Činnosť a práca, na ktoré Hegel odkazuje, sú čisto teoretickou činnosťou. [37]

Pri koncipovaní svojho filozofického systému Hegel vychádza z presvedčenia, že existuje iba jedna podstata celej skutočnosti, a tou je idea – všeobímajúci pojem. Hegel tvrdí, že je zvrátené veriť, že najprv existujú objekty, ktoré tvoria obsah našich predstáv, a potom vytvárame pojmy abstrahovaním a zhŕňaním toho, čo majú tieto objekty spoločné. [38] Pojem, nazvaný Hegelom ako absolútna idea, predstavuje nekonečnú formu a absolútny duch, čo je neosobný duchovný princíp pre pochopenie sveta. Absolútna idea je aktívnym a činným princípom, ktorý sa neustále vyvíja a prechádza tromi základnými stupňami. [39]

Na prvom stupni uvažovania sa idea rozvíja v sebe samotnej, v oblasti čistého myslenia. Jej pojmové určenia sa rozširujú do systému kategórií, ktoré sú vzájomne prepojené. Tieto kategórie prechádzajú protikladmi a rušia sa, aby sa na vyššej úrovni zjednotili. Tento stupeň je skúmaný v Hegelovej logike. Na druhom stupni sa idea odcudzuje sama sebe a prejavuje sa vo forme iného, konkrétne ako príroda, ktorá je protikladom idey. Týmto spôsobom sa idea obohacuje o nové pojmové určenia a vytvára možnosť pre konečný stupeň vývoja, kde duch dosahuje konkrétnosť. Tento stupeň je predmetom filozofie prírody. Na treťom stupni absolútna idea neexistuje ani ako čisté myslenie, ani ako iné bytie, ale ako jednota oboch týchto momentov, ktorá sa prejavuje v ľudstve. Idea sa stáva duchom, a to prostredníctvom subjektívneho ducha, čiže individuálneho vedomia, objektívneho ducha, cez pochopenie práva, morálky, mravnosti, spoločnosti, štátu a absolútneho ducha, cez vnímanie umenia, náboženstva, filozofie. Tento stupeň vývoja absolútnej idey je predmetom filozofie ducha. V absolútnom duchu idea dosahuje vrchol svojho sebapoznania. Hegel považuje svoju filozofiu za konečný stupeň vývoja absolútnej idey. Stručný výklad Hegelovho filozofického systému sa nachádza v jeho diele Základy encyklopédie filozofických vied, ktoré obsahuje tri časti – Logiku, známku ako Malá logika, na ktorú sa často aj odvolávame v rigoróznej práci, Filozofiu prírody a Filozofiu ducha. [40]

Potreba logiky pre Georga Wilhelma Friedricha Hegela

Hegelova logika začína s pojmom čistého bytia, ktorý je prvým a najjednoduchším pojmom. Tento pojem sa však sám o sebe zrušuje a prechádza do pojmu ničota. Hegel však nezostáva pri tejto opozícii medzi bytím a ničotou, ale syntetizuje ich v pojme diania. Tým vzniká dialektická triáda, kde bytie je téza, ničota je antitéza a dianie je syntéza. [41]

Hegelova logika sa ďalej vyvíja prostredníctvom kategórií, ktoré zahŕňajú pojmy ako kvalita, kvantita, podstata, totožnosť, rozdiel, protirečenie, nevyhnutnosť, náhoda, možnosť a skutočnosť. Tieto kategórie predstavujú stupne poznania a vyjadrujú rôzne aspekty reality. Po logike nasleduje Hegelova filozofia prírody, kde príroda je chápaná ako prejav činorodej podstaty ducha. Hegel tvrdí, že príroda je nedokonalým prejavom ducha, ktorý sa prostredníctvom nej uskutočňuje a vyvíja. Stupne pohybu prírody sú stopy, ktoré duch zanecháva vo svojom snahe dosiahnuť sebapoznanie. [42]

Hegelova filozofia prírody odmieta tradičné chápanie hmoty, času a priestoru. Hmota je výsledkom logického dedukovania, a čas a priestor nie sú abstraktnými určeniami prírody, ale atribútmi absolútneho ducha. Podľa Hegela sa rozpory v prírode nevyriešia v nej samej, ale jej vývojom smerujúcim k duchu. Keď príroda dosiahne živý absolútny duch, idea splynie prírody a začne sa prejavovať ako svetový duch – absolútny duch. Celý Hegelov filozofický systém je postavený na dialógovom pohybe medzi protikladmi a syntézou. Hegel verí, že cez tento dialektický proces sa duch postupne sám spoznáva a dosahuje vyššie stupne poznania a reality. [43]

V Hegelovej Logike skúma všeobecné pojmy, ktoré sa historicky vytvorili v procese ľudského poznania. Tieto pojmy, ako bytie, ničota, dianie, kvalita, kvantita, miera, podstata, totožnosť, rozdiel, protirečenie, nevyhnutnosť, náhoda, možnosť, skutočnosť a ďalšie, sú pre Hegela vzájomne prepojené a vyjadrujú rôzne stupne poznania, ktoré hlbšie vnikajú do podstaty bytia. Pojmy sa neustále u Hegela vyvíjajú a ich obsah odhaľuje vnútorné protirečenia, ktoré sú hnacou silou ich vývoja. [44] Hegelovo učenie o dialektike myslenia, o vzájomnej súvislosti a pohybe pojmov nepriamo vypovedá o obsahu a zákonitosti vývinu reálnych materiálnych procesov, ktoré napriek jeho učeniu existujú nezávisle na poznaní a na myslení. [45]

Hegel vo svojej logike začína so základnou kategóriou, a to kategóriou čistého bytia. V tomto počiatočnom štádiu je predmet myslenia iba bytie, o ktorom nevieme nič viac než že existuje. Pre Hegela je čisté bytie ekvivalentom s ničím, pretože nič sa rovná bytiu. Prechod medzi čistým bytím a ničom je pre neho prirodzený a nenáročný, pretože neexistuje oddelenosť medzi nimi. Z tohto vzájomného pôsobenia vzniká ešte niečo tretie, a tým je dianie alebo stávanie sa. V dianí sú čisté bytie a nič zrušené a obsiahnuté ako momenty. Vytvára sa tak triadická štruktúra: bytie, ako téza, ničota ako antitéza a dianie syntéza. Táto dialektická triáda je kľúčovou súčasťou Hegelovej filozofie a môžeme v nej nájsť spojenie s pochopením Christa v trinitárnej teológii. [46]

V druhej fáze logických kategórií je pojem základom celej existencie. Pojem sa objavuje najskôr ako podstata, potom ako jav mimo seba a nakoniec opäť ako skutočnosť vo svojej vlastnej podobe. V tretej fáze sa pojem stáva reálnym pojmom, ktorý prechádza postupne subjektívnym a objektívnym štádiom a nakoniec dosahuje svoju najvyššiu formu v absolútnej idei. Absolútna idea zahŕňa život, ako subjektívnu ideu, poznanie, ako objektívnu ideu a čistú formu pojmu, ako ideu absolútna. Pre Hegela je absolútna idea jednotou teoretickej a praktickej idey, zároveň ideou života a ideou poznávania. Logická idea ukončuje svoj vývoj v čistom myslení, odstraňuje protirečenie medzi subjektívnym a objektívnym a dosahuje bezprostrednosť. Idea vo forme bezprostrednosti sa pre Hegela stáva prírodou. [47]

Hegel vo svojej naturfilozofii vníma prírodu ako prejav činorodej a životodarnej podstaty ducha, avšak považuje ju za nedokonalý prejav, ktorý musí idea prekonať svojím ďalším samovývojom k dosiahnutiu stavu svetového ducha. Príroda je vnímaná u Hegela ako produkt ducha, vytvorená v aktu jeho sebaodcudzenia, a je jeho iným bytím, materiálnym prejavom, ktorý je však vo svojej podstate nedokonalý. [48]

Hegelovský projekt prírody zbavuje prírodu jej skutočných a podstatných vlastností a objektívneho obsahu. Príroda sama o sebe ostáva v jeho naturfilozofii pasívna a nemenná. Pre Hegela nie je príroda subjektom vývoja, ale je to duch, ktorý realizuje sám seba a prechádza prírodou ako svojím bytím v inom. Stupne pohybu prírody nie sú pre Hegela odrazom procesu evolúcie materiálneho sveta, ale sú stopami, ktoré duch zanecháva v prírode pri svojom snažení dosiahnuť na najvyšší cieľ v sebapoznaní. [49]

V Hegelovej naturfilozofii je hmota chápaná ako výsledok logickej dedukcie. Čas a priestor nie sú abstraktnými určeniami nezávislými od absolútneho ducha, ale sú vnímané ako jeho atribúty. Pohyb hmoty, hoci je neustály, je chápaný ako prejav atribútu absolútneho ducha, ktorý je umelo vkladaný do prírody ako jej hybná sila. Rozpory, ktoré vznikajú v prírode, nie sú riešené imanentne v nej samotnej, ale vystupujú na vyššej úrovni ducha. Príroda, pod vplyvom absolútnej idey, prekonáva štádiá zmien, ktoré sú jej predurčené. Keď príroda dosiahne stupeň života, absolútna idea sa vzdáva prírodnej podoby a prechádza do ducha. Absolútna idea sa oslobodzuje od prírody a začína vystupovať ako svetový duch, ako  absolútny duch. [50]

Podľa Hegela majú dejiny zvláštnu a paradoxnú povahu zákonitosti, pretože existuje hlboký rozpor medzi zámermi ľudí a dôsledkami ich činov. Ľudia si stanovujú určité ciele, ale keď ich dosiahnu, zisťujú, že dosiahli aj iné ciele, ktoré nechceli a často sa obrátia proti nim samým. Z toho vyplýva, že všeobecné výsledky dejín sa uskutočňujú prostredníctvom zvláštneho a zákonitého, ale aj náhodného procesu.  Pre Georga Wilhelma Friedricha Hegela, nemeckého filozofa a významnú postavu nemeckého idealizmu, dejiny zohrávali kľúčovú úlohu v jeho filozofickom systéme. Pre Hegela dejiny predstavujú proces dialektického vývoja ducha a jeho sebarealizácie. Hegel považoval dejiny za zápas ducha, zvaného Geist o sebarealizáciu a dosiahnutie svojho plného potenciálu. Dejiny sú pre neho dynamickým procesom, v ktorom sa duch postupne vyvíja a prekonáva protiklady a rozpory. Podľa Hegela sa dejiny delia na tri hlavné fázy: orientálnu, antickú a modernú. V každej fáze ducha sa prejavuje určitý rozvoj a dialektický boj medzi rôznymi formami vedomia a spoločenských štruktúr. Dejiny sa tak stávajú prostriedkom, prostredníctvom ktorého sa duch stáva sebou samým a realizuje svoje potenciály. Pre Hegela je filozofia dejín filozofiou samotných svetových dejín. Skrze štúdium dejín a porozumenie dialektického procesu ducha môžeme získať lepšie pochopenie povahy reality a významu ľudskej existencie. Dejiny sú preto neoddeliteľne prepojené s jeho filozofickou metódou dialektiky, ktorá sa snaží objaviť pravdu a rozvoj prostredníctvom konfrontácie protikladov a ich syntézy. [51]

V dejinnosti existujú podľa Hegela i náhle zvraty, ktoré akoby hneď predpokladajú podobu nového sveta. Tak to bolo aj s Veľkou francúzskou revolúciou v roku 1789. Hegel to vyjadril slovami: „Bol to teda nádherný východ slnka. Všetky mysliace bytosti oslavovali túto epochu. Vznešené dojatie vládlo v tomto čase, svetom zachvievalo duchovné nadšenie, ako keby sa iba teraz bolo došlo ku skutočnému zmiereniu božského princípu so svetom.“ Hegelovo poňatie dejín je tým najlepším, čo v dejinách novovekej filozofie vzniklo. Je to dané tým, že Hegel sa pokúsil pochopiť ľudské dejiny ako ucelený vývoj, ako protirečivý a paradoxný pohyb ale aj ako zákonitú zmenu svetových epoch.

Potreba ideálnosti pre Georga Wilhelma Friedricha Hegela

Duch vychádzajúci z prírody sa vracia podľa Hegela do svojej pôvodnej sféry. V logike u Hegela bol duch myslením iba o sebe, v prírode však bol odcudzeným bytím pre druhého. V oblasti filozofie ducha a príslušnej oblasti bytia je duch už sám o sebe existujúcim, slobodným a vo všetkom ideálnym. [52]

Hegel vo svojej filozofii ducha skúma individuálne a sociálne vedomie ľudí. V subjektívnom duchu, či skôr individuálnom vedomí spočíva bytie ducha v tom, aby sa stal slobodným. Subjektívny duch, vznikajúci z prírody, prechádza sériou stupňov, ktoré Hegel vysvetľuje v antropológii, fenomenológii a neskôr aj v psychológii. V priebehu tohto vývoja sa subjektívny duch zdvíha k bytiu pre seba a stáva sa objektívnym duchom. V objektívnom duchu si duch uvedomuje sám seba formou prítomného bytia, známeho ako Dasein. [53]

Hegelova koncepcia objektívneho ducha sa v značnej miere zhoduje s určením ľudskej spoločnosti, jej inštitúcií a postupnosťou dejín. Objektívne dejiny ducha sú podľa Hegela dejinami rozumu celého ľudstva. V tejto časti Hegelovej filozofie sa riešia otázky práva, morálky a mravnosti. Učenie o mravnosti zahŕňa učenie o rodine, občianskej spoločnosti a štáte, na ktorom si Hegel zakladá. [54]

Tretím stupňom ducha je pre Hegela absolútny duch ako večne existujúca idea. V tejto časti filozofie Hegel analyzuje sociálne formy vedomia, ako je umenie, náboženstvo a filozofia. Umenie obsahuje ideu v zmyslovom, konkrétnom a vizuálnom vyjadrení. Náboženstvo však ale predstavuje súbor predstáv o absolútnej pravde vo forme citu. [55]

Výsledkom vývoja absolútneho ducha je filozofia, kde sa idea spoznáva vo forme pojmu, v subjektovoobjektovom vyjadrení čistého myslenia. Filozofia je duchom, ktorý poznal sám seba, zrušil a prekonal samostatnosť umenia a náboženstva, zachoval pravdivosť ich obsahu a povýšil ju do absolútnej formy. Týmto spôsobom sa filozofia prinavracia k svojmu počiatku a jej logika sa stáva samotným výsledkom. Počiatok a koniec sú tak v Hegelovej filozofii totožné. Špecifickosť tejto totožnosti spočíva podľa Hegela vtom, že na počiatku je idea javom ducha v sebe, teraz je sama duchom v sebe a pre seba. [56]

Podľa Hegelovho konceptu, ktorý bol vypracovaný v Prednáškach o filozofii dejín, sú svetové dejiny ovládané a vytvárané až despotickým svetovým duchom. Svetový duch postupuje prostredníctvom radu stupňov – podôb ducha a realizuje to, čo je rozumné, prostredníctvom časového dejinného sledu. V Hegelovej filozofii dejín je kategória rozumu základom celého modelu svetových dejín. Rozum riadi dejiny, ale nie ako rozum nejakého konkrétneho subjektu, ale ako absolútny rozum. Filozofia dejín skúma ducha vo forme konkrétnych národných duchov, ktorí v dejinách vystupujú len ako stupne poznania. [57]

Svetové dejiny sú prejavom rozumu ako formy sebapoznania samotného ducha. Svetové dejiny predstavujú pokrok vo vnímaní slobody – pokrok, ktorý musíme spoznať ako nevyhnutný. Keď sa Hegel pokúša zdôvodniť toto tvrdenie, uvádza, že poznanie nie je abstraktný proces, ale je bezprostredne praktické. Podľa Hegela si duch prisvojuje predmetnosť a z neho vytvára pojmy, objektivizuje ich a tak sa stáva existenciou, čím sa v predmetnosti uvedomuje. Duch zahŕňa v sebe pohyb a zmenu. Nie je iba abstraktnou substanciou, transcendentným svetom ideí, ale je živým procesom skutočného života a Božskej podstaty. Bytie ducha je absolútnym procesom. Hegel tak nielen zdôrazňuje myšlienku zákonitosti vo vývoji dejín, ale aj úlohu aktívneho princípu, ktorým je duch. [58]

Ľudia, ktorí sú  podľa Hegela prejavom činnosti ducha, vystupujú ako nositelia aktívneho princípu a vytvárajú sa v procese vlastnej práce. Pre Hegela je človek výsledkom sebavytvárania. Týmto určením sa odkazuje na reálny základ ľudských dejín. Avšak, pretože Hegel chápe prácu len ako myšlienkovú činnosť, aj človek je preňho v podstate iba nástrojom, ktorého svetový duch využíva pre svoj vývoj a sebarealizáciu. [59]

Cieľovým stavom vývoja svetového ducha je pre Hegela štátna spoločnosť s konštitučne monarchickou ústavou, v ktorej ľudia sú slobodnými právnymi osobami v občianskom zmysle, a kde štátny orgán, ako reprezentant všeobecného záujmu a absolútnej rozumnosti, má nadradenú úlohu voči jednotlivcom, v tomto prípade občanom. Pre Hegela je tento cieľový stav vývoja zároveň realizáciou plnej slobody. Hegelova koncepcia slobody je založená na jeho dialektickom chápaní dejín a vývoja ducha. Hegel považoval slobodu za najvyššiu formu sebaurčenia a sebeuskutočňovania. Pre neho sloboda nie je jednoducho možnosť robiť, čo si človek želá stelesnená v anarchii, ale je to proces, ktorý sa dosahuje prostredníctvom dialektického vývoja ducha. Podľa Hegela je sloboda spojená s vedomím a sebauvedomím. Je to stav, v ktorom jedinec je schopný rozpoznať a prekonať vonkajšie obmedzenia a ohraničenia a realizovať svoje vlastné schopnosti a potenciál. Sloboda je teda spojená s možnosťou vyjadriť svoju vlastnú individualitu a autonómiu. Pre Hegela je však dôležité rozlíšiť medzi negatívnou slobodou a pozitívnou slobodou. Negatívna sloboda je založená na absencii vonkajších obmedzení a prekážok, zatiaľ čo pozitívna sloboda je založená na aktívnom vyjadrení a sebarealizácii v rámci spoločnosti a sociálnych vzťahov. Podľa Hegela je najvyššou formou slobody určitý svetský štát alebo celkový štátizmus. Tento koncept naznačuje, že sloboda je dosiahnutá vtedy, keď jednotlivci žijú v harmonickom spoločenskom usporiadaní, v ktorom sa zohľadňujú ich individuálne práva a potreby.  [60]

Hegel vyslovuje teoreticky nové a prenikavé myšlienky týkajúce sa vývoja svetového ducha a jeho podstaty a priebehu. Svetový duch je neustále aktívny a pracuje na sebe. Tým sa vytvára súvislosť v histórii. Hegel pripomína, že svetový duch nie je nehybný, ale jeho životom je čin. Čin vyžaduje materiál, ktorý existuje a ktorý je podstatne spracovávaný a transformovaný. Svetový duch predstavuje vývoj a sebarealizáciu ducha prostredníctvom dejín. Pre Hegela duch, známy aj ako Geist, predstavuje dôležitý aspekt reality, ktorý sa vyvíja a realizuje v priebehu dejín. Svetový duch je vyjadrením univerzálneho ducha, ktorý sa prejavuje v histórii, kultúre i spoločnosti. Je to duch, ktorý je prítomný vo všetkom, čo ľudia tvoria a vytvárajú. Svetový duch je procesom sebarealizácie, kde duch sa vyvíja a rozvíja v rôznych fázach a stupňoch vedomia. Hegel považoval dejiny za prejav a vývoj svetového ducha, kde každá epocha alebo spoločenská formácia je určitým štádiom vývoja tohto ducha. Pre Hegela je svetový duch tým, čo dáva zmysel a napĺňa dejiny. Je nositeľ a tvorca kultúry, hodnôt, inštitúcií a spoločenských štruktúr. Svetový duch je neustále sa vyvíjajúcim a prekonávajúcim procesom, v ktorom duch postupuje k vyššej úrovni vedomia a slobody. Svetový duch nie je izolovaný od jednotlivých ľudí, ale prejavuje sa skrze ľudí. Každý jednotlivec má schopnosť a úlohu v sebarealizácii svetového ducha prostredníctvom svojho konkrétneho príspevku a činnosti v spoločnosti, v ktorej sa pohybuje. Je dôležité si uvedomiť, že koncept svetového ducha je komplexný a kontroverzný a mnoho rôznych interpretácií doposiaľ existuje. Pre Hegela však svetový duch predstavuje dôležitý prvok v jeho filozofickom systéme, ktorý pomáha vysvetliť vývoj dejín a význam ľudskej existencie na tomto svete, ktorá dostáva svoje naplnenie v altruizme. V dejinách nejde iba o zväčšovanie a zmenšovanie, ale o pretváranie. [61]

Hegel vidí súvislosť v dejinách najmä v súvislosti myšlienok, pretože myšlienky tvoria základ reality. Hegel však nezostáva iba pri abstraktných filozofických tvrdeniach, ale vyslovuje mnoho výstižných myšlienok o rôznych podobách ducha, ako sú vzťahy medzi subjektom a objektom a spoločenský život. Vyjadruje sa k gréckej antickej spoločnosti, životu v Rímskom impériu, kresťanstve, reformácii, Francúzskej revolúcii a ďalším. Snaží sa vysvetliť tieto historické formy ľudského života, ako bol orientálny svet, grécky svet, rímsky svet, germánsky svet, stredovek či aj novovek ako súčasť jednotného a rozvíjajúceho sa celku, pričom skúma jedinečnosť jednotlivých fáz dejinného vývoja na základe dôkladného empirického vedenia. Empirické vedenie by sa mohlo uchopiť cez metódy a postupy, ktoré sa zakladajú na empirických, skúsenostných dátach a zameriavajú sa na využitie faktov a dôkazov pri rozhodovaní a riadení života aj filozofie človeka. Môže to zahŕňať systematický prístup k zbieraniu a analyzovaniu údajov, experimentovanie s rôznymi prístupmi a adaptáciu manažérskeho procesu na základe získaných poznatkov. Empirické vedenie môže byť spojené so štúdiom údajov o výkone, hodnotení výsledkov a ich analyzovaním s cieľom zlepšiť efektivitu a efektívnosť celej spoločnosti. Taktiež môže byť spojené so zameraním na skúsenosti a návrh riešení na základe toho, čo sa ukázalo ako účinné v minulosti. [62]

[1]          Porov. PICHLER, T.: Štúrov etnický entuziazmus ako politika túžob, nádejí, ideí a moci. In: ZAJAC, P. a kol.: Štúr, štúrovci, romantici a obrodenci. s. 26.

[2]          Porov. VÁROSSOVÁ, E.: Prehľad dejín slovenskej filozofie. s. 154.

[3]          Porov. KING, P. J.: Sto filozofov. Život a dielo najvýznamnejších svetových mysliteľov. s. 120.

[4]          Porov. HEGEL, G. W. F.: Malá logika. s. 340.

[5]          Porov. VÁROSSOVÁ, E.: Prehľad dejín slovenskej filozofie. s. 154.

[6]          Porov. VÁROSSOVÁ, E.: Prehľad dejín slovenskej filozofie. s. 155.

[7]          Porov. GÁFRIK, R.: Obraz Indie v diele Ľudovíta Štúra. In. ZAJAC, P. a kol.: Štúr, štúrovci, romantici a obrodenci. s. 199.

[8]          Porov. BODNÁR, M. a kol.: Dejiny filozofického myslenia na Slovensku. s. 353.

[9]          Porov. PAUZA, M.: Antologie z dějin českého a slovenského filozofického myšlení. s. 551.

[10]         Porov. PICHLER, T.: Štúrov etnický entuziazmus ako politika túžob, nádejí, ideí a moci. In: ZAJAC, P.: Paradoxy slovenského romantického hnutia. In: ZAJAC, P. a kol.: Štúr, štúrovci, romantici a obrodenci. s. 16.

[11]         Porov. HEGEL, G. W. F.: Malá logika. s. 218.

[12]         Porov. VÁROSSOVÁ, E.: Prehľad dejín slovenskej filozofie. s. 154.

[13]         Porov. VÁROSSOVÁ, E.: Prehľad dejín slovenskej filozofie. s. 155.

[14]         Porov. JÓNA, E.: Postavy slovenskej jazykovedy v dobe Štúrovej. s. 103.

[15]         Porov. PAUZA, M.: Antologie z dějin českého a slovenského filozofického myšlení. s. 554-555.

[16]         Porov. KODAJOVÁ, D.: Dve posolstvá Ľudovíta Štúra- Kultúrno-historický význam diel Slovanstvo a svet budúcnosti a O národných písních a pověstech plemen slovanských. In: ZAJAC, P. a kol.: Štúr, štúrovci, romantici a obrodenci. s. 127.

[17]         Porov. PICHLER, T.: Štúrov etnický entuziazmus ako politika túžob, nádejí, ideí a moci. In: ZAJAC, P. a kol.: Štúr, štúrovci, romantici a obrodenci. s. 31.

[18]         Porov. KING, P. J.: Sto filozofov. Život a dielo najvýznamnejších svetových mysliteľov. s. 120.

[19]         Porov. HEGEL, G. W. F.: Filozofia dejín. In: HEGEL, G. W. F., KANT, I: Čistý rozum. s. 7 – 9.

[20]         Porov. HEGEL, G. W. F.: Malá logika. s. 267.

[21]         Porov. KING, P. J.: Sto filozofov. Život a dielo najvýznamnejších svetových mysliteľov. s. 120.

[22]         Porov. HEGEL, G. W. F.: Malá logika. s. 274.

[23]         Porov. KING, P. J.: Sto filozofov. Život a dielo najvýznamnejších svetových mysliteľov. s. 120.

[24]         Porov. HEGEL, G. W. F.: Malá logika. s. 91.

[25]         Porov. ARNZENBACHER, A.: Úvod do filozofie. s. 168.

[26]         Porov. HEGEL, G. W. F.: Malá logika. s. 53.

[27]         Porov. ARNZENBACHER, A.: Úvod do filozofie. s. 157.

[28]         Porov. KING, P. J.: Sto filozofov. Život a dielo najvýznamnejších svetových mysliteľov. s. 120.

[29]         Porov. HEGEL, G. W. F.: Malá logika. s. 44.

[30]         Porov. KING, P. J.: Sto filozofov. Život a dielo najvýznamnejších svetových mysliteľov. s. 121.

[31]         Porov. HEGEL, G. W. F.: Filozofia dejín. In: HEGEL, G. W. F., KANT, I: Čistý rozum. s. 9 – 13.

[32]         Porov. HEGEL, G. W. F.: Malá logika. s. 61.

[33]         Porov. HEGEL, G. W. F.: Logika ako veda I. s. 74.

[34]         Porov. HEGEL, G. W. F.: Malá logika. s. 328.

[35]         Porov. KING, P. J.: Sto filozofov. Život a dielo najvýznamnejších svetových mysliteľov. s. 121.

[36]         Porov. HEGEL, G. W. F.: Filozofia dejín. In: HEGEL, G. W. F., KANT, I: Čistý rozum. s. 13 – 19.

[37]         Porov. HEGEL, G. W. F.: Malá logika. s. 332.

[38]         Porov. HEGEL, G. W. F.: Filozofia dejín. In: HEGEL, G. W. F., KANT, I: Čistý rozum. s. 19 – 22.

[39]         Porov. KING, P. J.: Sto filozofov. Život a dielo najvýznamnejších svetových mysliteľov. s. 121.

[40]         Porov. HEGEL, G. W. F.: Logika ako veda I. s. 380.

[41]         Porov. HEGEL, G. W. F.: Filozofia dejín. In: HEGEL, G. W. F., KANT, I: Čistý rozum. s. 22.

[42]         Porov. HEGEL, G. W. F.: Malá logika. s. 308.

[43]         Porov. HEGEL, G. W. F.: Filozofia dejín. In: HEGEL, G. W. F., KANT, I: Čistý rozum. s. 24 – 26.

[44]         Porov. HEGEL, G. W. F.: Malá logika. s. 304.

[45]         Porov. ARNZENBACHER, A.: Úvod do filozofie. s. 161.

[46]         Porov. HEGEL, G. W. F.: Filozofia dejín. In: HEGEL, G. W. F., KANT, I: Čistý rozum. s. 26 – 30.

[47]         Porov. HEGEL, G. W. F.: Malá logika. s. 205.

[48]         Porov. KING, P. J.: Sto filozofov. Život a dielo najvýznamnejších svetových mysliteľov. s. 118.

[49]         Porov. HEGEL, G. W. F.: Malá logika. s. 366.

[50]         Porov. HEGEL, G. W. F.: Filozofia dejín. In: HEGEL, G. W. F., KANT, I: Čistý rozum. s. 50 – 53.

[51]         Porov. HEGEL, G. W. F.: Malá logika. s. 336.

[52]         Porov. HEGEL, G. W. F.: Malá logika. s. 92.

[53]         Porov. HEGEL, G. W. F.: Filozofia dejín. In: HEGEL, G. W. F., KANT, I: Čistý rozum. s. 33 – 34.

[54]         Porov. HEGEL, G. W. F.: Malá logika. s. 328.

[55]         Porov. KING, P. J.: Sto filozofov. Život a dielo najvýznamnejších svetových mysliteľov. s. 120 – 121.

[56]         Porov. HEGEL, G. W. F.: Filozofia dejín. In: HEGEL, G. W. F., KANT, I: Čistý rozum. s. 38 – 41.

[57]         Porov. HEGEL, G. W. F.: Malá logika. s. 184.

[58]         Porov. HEGEL, G. W. F.: Filozofia dejín. In: HEGEL, G. W. F., KANT, I: Čistý rozum. s. 50.

[59]         Porov. KING, P. J.: Sto filozofov. Život a dielo najvýznamnejších svetových mysliteľov. s. 121.

[60]         Porov. HEGEL, G. W. F.: Filozofia dejín. In: HEGEL, G. W. F., KANT, I: Čistý rozum. s. 56 – 57.

[61]         Porov. HEGEL, G. W. F.: Filozofia dejín. In: HEGEL, G. W. F., KANT, I: Čistý rozum. s. 51.

[62]         Porov. KING, P. J.: Sto filozofov. Život a dielo najvýznamnejších svetových mysliteľov. s. 126.

Hasiči kežmarského okresu oslavovali výročie založenia

05.07.2024

Bezpečnosť občanov a ochrana ich majetku pred požiarmi a inými živelnými pohromami je najdôležitejšou úlohou spoločnosti a štátu. Hasiči si v kežmarskom okrese pripomenuli už 150 rokov od začiatku ich organizovanej činnosti. Poslanie jednej z prvých hasičských jednotiek z Trenčína bolo vyjadrené heslom: „Bohu na slávu, blížnemu na pomoc.“ Toto krédo sa [...]

Matričný úrad v Kežmarku je súčasťou Európskeho združenia matrikárov

04.07.2024

Kežmarský matričný úrad vykonal v minulom roku 9 823 úkonov. O tom, s čím občania najčastejšie chodia na matriku, sme sa zhovárali so Zuzanou Kredátusovou, prezidentkou Združenia matrikárok a matrikárov Slovenskej republiky. Na zložité prípady poznajú riešenia S každým štátom máme medzinárodné dohovory, a preto musia na matrike každý takýto zápis skúmať [...]

Zariadenie pre seniorov plánuje generálnu rekonštrukciu

03.07.2024

Zariadenia poskytujúce služby pre seniorov v Kežmarku hlásia plnú kapacitu. O sto prijímateľov sociálnej služby sa starajú v Zariadení pre seniorov (ZPS) a o jedenástich v Zariadení opatrovateľskej služby (ZOS). O aktuálnom stave, ale i o plánoch na leto sme sa zhovárali s Petrom Vilčekom, riaditeľom ZPS a ZOS. Kežmarok bol dva roky po sebe nositeľom titulu [...]

Election 2020 Debate

Senátor Sanders podporil Bidena, označil ho za najsilnejšieho súpera pre "demagóga a patologického klamára" Trumpa

13.07.2024 20:25

Keď sa demokrati zjednotia a nenechajú sa "rozptýliť", Biden podľa neho vyhrá.

Elon Musk

Musk prispel na Trumpovu kampaň, nie je jasné koľko, uvádza agentúra Bloomberg

13.07.2024 19:50

Miliardár daroval peniaze jednej z organizácií, ktorá sa usiluje o znovuzvolenie amerického exprezidenta.

bane, uhlie, banník. baňa.

Poľský baník uväznený pod zemou viac než 48 hodín bol nájdený živý

13.07.2024 19:06

Baňu Rydułtowy vo štvrtok ráno okolo 08.00 h. v hĺbke približne 1 200 metrov zasiahli silné otrasy.

putin, lavrov, peskov

Americké rakety v Nemecku? Obeťami budú metropoly Európy, vyhráža sa Kremeľ

13.07.2024 17:40

Rusko by totiž mohlo namieriť svoje rakety na ich hlavné mestá, čím by sa zopakovala konfrontácia z obdobia studenej vojny.

ONDREJ MIŠKOVIČ

S láskou k poznaniu a vášňou pre písanie sa snažím prinášať články, ktoré vás inšpirujú a rozširujú vaše obzory. Dúfam, že sa na mojom blogu cítite ako na dobrodružnej ceste, kde každý článok je ďalším krokom v objavovaní nekonečných možností mysle a sveta.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 256
Celková čítanosť: 351512x
Priemerná čítanosť článkov: 1373x

Autor blogu