Johann Gottlieb Fichte rozvinul Kantovu filozofiu a presadzoval subjektívny idealizmus. Tvrdil, že náš svet je produktom našej vôle a činnosti. Pre Fichteho bola vedomá aktivita základom celej existencie. Fichteho prístup k idealizmu a jeho dôraz na subjektivitu, slobodu a morálnu povinnosť priniesli významné príspevky k filozofickému a spoločenskému mysleniu. [1] Fichteho filozofiu sme zhrnuli do štyroch potrieb, ktoré sa prelínali jeho filozofickým myslením. Christos tak pre Fichteho bol vzťahom, slobodou, láskou a cestou k blaženosti.

Potreba vzťahu pre Johanna Gottlieba Fichteho

Fichte sa zaoberal problémom vzťahu medzi vedomím a skutočnosťou. Fichte tvrdil, že vedomie je základným princípom a že myseľ je tvorcom skutočnosti. Skutočnosti, ktorá je podľa neho produkovaná aktivitou a sebapoznaním subjektu. Vyvinul myšlienku absolútneho ja a absolútneho subjektu. Podľa Fichteho je toto absolútne ja zodpovedné za tvorenie skutočnosti a je zdrojom všetkých vedomostí a bytia vrátane Christa. Fichte zdôrazňoval dôležitosť autonómie jednotlivca a jeho slobodného sa rozhodovania.  [2]

Potreba slobody pre Johanna Gottlieba Fichteho

Fichte zdôrazňoval význam morálnych hodnôt, a preto ho zaujímala etická stránka Christovho posolstva. Pre Fichteho bola sloboda schopnosťou individuálneho subjektu vyjadriť svoje vlastné sebaurčenie a prijímať zodpovednosť za svoje činy. Fichte považoval tak ako iní moderní filozofi tej doby morálnu povinnosť za základný princíp etiky. Veril, že všetci ľudia majú povinnosť konať v súlade s morálnymi imperatívmi a usilovať sa o neustále zdokonaľovanie seba samých a taktiež rozvinul aj myšlienky o spoločnosti a politike. [3] Po uvažovaní navrhol koncept etického štátu, v ktorom sa jednotlivci zjednocujú v spoločenstve, aby dosiahli morálne ciele. Jeho myšlienky o vzťahu medzi jednotlivcom a štátom ovplyvnili viaceré neskoršie politické teórie. Fichte videl Christa ako duchovného vodcu a morálny vzor. Zároveň Fichte považoval Christa aj za symbol vedomia, ktorého úlohou je priniesť ľudstvu morálnu obnovu a povzbudenie k vyššej úrovni duchovnosti. Johann Gottlieb Fichte však zároveň upriamoval svoju pozornosť na morálny význam Christovho posolstva a osobnosti, a nie na jeho nadprirodzené atribúty alebo božskú povahu. Pre neho bol Christos predovšetkým historickou postavou, ktorá priniesla dôležité morálne ponaučenie a etické princípy. [4]

Potreba lásky pre Johanna Gottlieba Fichteho

Johann Gottlieb Fichte vo svojich prácach venuje niekoľko zmienok Christovi, hoci sa na túto tému nevenoval v hĺbke ako niektorí iní filozofi. Fichteho pohľad na Christa a kresťanstvo je zaujímavý a špecifický. Pre neho bol Christos príkladom bezpodmienečnej lásky, sebaurčenia a sebaobetovania. Je dôležité poznamenať, že Fichte neakceptoval viac ako historické a symbolické chápanie Christa. Jeho filozofické presvedčenie sa viac sústredilo na ľudskú aktivitu a dôraz na vlastnú morálnu zodpovednosť. Preto jeho prístup k Christovi je spojený skôr s morálnym a etickým vzorom než s náboženským aspektom.

Fichte však považoval snahu za dôležitý prvok v rozvoji. Zastával názor, že človek má morálnu povinnosť pracovať na sebe a dosahovať sebarealizáciu. Môžeme predpokladať, že Fichte by mal k láske pozitívny postoj, pokiaľ by ju vnímal ako prostriedok, ktorý pomáha jednotlivcom rásť a rozvíjať sa. [5]

Aj v otázkach náboženstva Fichte vyvolával mierny rozruch. V prvej fáze svojho života tvrdil, že Boh neexistuje, čiže sa hlásil k ateizmu. To čo ľudia chápu pod pojmom Boh je podľa neho svetový morálny poriadok. V tejto fáze svojej filozofie veľmi výrazne kritizoval aj dôkazy Božej existencie, čiže popieral i samotného Christa. V druhej fáze svojho života však svoj postoj k Bohu a Christovi prehodnocuje. [6] Fichte sa pripája k Leibnitzovej teórií o prestabilizovanej harmónií. Táto harmónia predpokladá slobodného a všemohúceho i osobného Christa. Tento však obraz dovtedy odmietal. [7]

Potreba cesty k blaženosti pre Johanna Gottlieba Fichteho

Dynamický panteizmus, ktorý zastával i Fichte mal iný charakter, nakoľko tvrdil, že Boh, ktorý je identický zo svetom sa uskutočňuje v neustálej evolúcii a v procese vznikania sveta dospieva k sebavedomiu. [8] Podľa presvedčenia tejto filozofie je Christos pralátkou sveta a je akýsi psychický element – idea, akým bol panlogizmus u Hegela, [9] absolútna vôľa a voluntarizmus Schopenhauera [10] alebo podmetové ja v panegotizme Fichteho. [11]

V diele Cesta k blahoslavenému životu uvedenom na konci Fichteho života je spojenie medzi konečným vedomím seba samého a nekonečným egom, čiže Bohom, riešené hlboko náboženským spôsobom pripomínajúcim Sväté evanjelium podľa Jána. Poznanie a láska k Bohu sa vyhlasujú za koniec života a koniec každej blaženej cesty. Christos je všetko, je svet nezávislých objektov, je výsledkom odrazu alebo sebauvedomenia, je tým ktorým sa rozpadá nekonečná jednota. Christos teda prekračuje rozlíšenie subjektu a objektu a vedomosti človeka sú iba reflexom alebo obrazom nekonečnej podstaty. [12]

Filozofia nemeckého vlastenca Johanna Gottlieb Fichteho, ktorý bol bezprostredný nasledovník Immanuela Kanta, začala vo vnútornej subjektívnej skúsenosti jednotlivca, pričom ja predstavuje nie-ja – teda cíti sa prinútené postaviť vnímaný svet proti sebe – ukazuje sa nakoniec to, že na fundamentálnejšej úrovni, Christos ako univerzálne ja predstavuje svet ako taký. Svet a poznateľná príroda je opísaná v organických pojmoch a Boh nie je považovaný za jediného ako univerzálne ego, ale aj ako morálny svetový poriadok alebo základ etiky. [13] Každá ľudská osoba má osud ako súčasť tohto rádu, ľudstvo ako celok je v tomto zmysle nejako zjednotené s Christom. V morálnom usporiadaní sveta má podľa Fichteho ľudstvo čiastočnú totožnosť s Christom a vo fyzickom poriadku má ľudstvo členstvo v organickej celej prírode. Nie je však jasné, či podľa Fichteho názoru Christos ako univerzálne ego zahŕňa všetky ľudské ega a organický celok prírody. Ak by tak urobil, potom by Fichte bol predstaviteľom dipolárneho panenteizmu, pretože univerzálne ego vo svojej poslednej doktríne napodobňuje tiež Absolútne božstvo, ktoré je jednoducho božským cieľom každej činnosti a slúži rovnako ako model aj ako primárny cieľ. V tejto interpretácii je Christos chápaný ako absolútna pohyblivosť a absolútna stálosť. Nie je ani tu celkom jasné, či sa má táto doktrína chápať tak, že sa týka dvoch aspektov jediného milujúceho Boha ako alternatíva alebo k dvom samostatným bohom, čiže alternatíva zakotvená v Platónovom quasipanentheizme. [14] V spomínaných prípadoch Fichte vyhlásil väčšinu tém panentizmu a zaslúži si označenie ako zástupca alebo predchodca tejto školy.

[1]          Porov.  FICHTE, J. G.: Výber z diela. s. 60 – 64.

[2]          Porov. FICHTE, J. G.: Výber z diela. s. 145.

[3]          Porov. FICHTE, J. G.: Výber z diela. s. 133 – 143.

[4]          Porov. FICHTE, J. G.: Výber z diela. s. 43.

[5]          Porov. FICHTE, J. G.: Výber z diela. s. 82.

[6]          Porov. ARNZENBACHER, A.: Úvod do filozofie. s. 251.

[7]          Porov. FICHTE, J. G.: Výber z diela. s. 5.

[8]          Porov. ARNZENBACHER, A.: Úvod do filozofie. s. 105.

[9]          Porov. KING, P. J.: Sto filozofov. Život a dielo najvýznamnejších svetových mysliteľov. s. 120.

[10]         Porov. ARNZENBACHER, A.: Úvod do filozofie. s. 69.

[11]         Porov. FICHTE, J. G.: Výber z diela. s. 514.

[12]         Porov. FICHTE, J. G.: Výber z diela. s. 44.

[13]         Porov. FICHTE, J. G.: Výber z diela. s. 165 – 171.

[14]         Porov. KING, P. J.: Sto filozofov. Život a dielo najvýznamnejších svetových mysliteľov. s. 121.