Štefan Líška bol jedným z posledných priamych účastníkov boja proti fašizmu na strednom Slovensku. Vo veku  97 rokov nás 25. septembra opustil. Jeho životný príbeh nám vyrozprávala dcéra Ľudmila.

Narodil sa v Novákoch 21. júla 1924 ako najstarší z piatich detí. V čase povstania študoval na reálnom gymnáziu v Prievidzi a potom na vojenských školách. Jedna z nich bola v českej obci Hranice, druhá v Prahe, takzvanej Hákenke. Pôvodne mal ísť študovať až do Moskvy, no kvôli zisteným zdravotným problémom s nedoslýchavosťou chlopne mu to nebolo umožnené. Bol členom Hornonitrianskej partizánskej brigády, najväčšej na Slovensku. V novembri 1942 ako študent gymnázia píše na múry Chemickej továrne v Novákoch heslá: „Smrť fašizmu! Nech žije VOSR!“ Keby ho boli vtedy našli, zabili by ho. Zatajil to pred priateľmi, vtedy o tom vedela iba jeho mama. Londýn i Moskva ocenili túto formu ilegálneho odboja. Až po druhej svetovej vojne o tomto čine hovorí členom Hornonitrianskej partizánskej brigády. Vypočuli ho František a Jozef Hagarovci, ktorí boli na jej čele. František bol vtedy povereníkom lesného a vodného hospodárstva.

„Moja mama, Anna Líšková, rodená Boboková, bola tiež zapojená do odboja. S ňou mal otec štyri deti: najstaršiu Ľudmilu, Jaroslava, Darinu a Stanislava. Robil v Bratislave na vojenskom okruhu, neskôr v Trenčíne. Odtiaľ išiel do Skleného, kde sa narodil môj brat, ja som sa narodila v Podhradí, blízko Prievidze,“ približuje svoju rodinu Ľudmila.

Otec bol podľa slov dcéry vždy priamy a čestný. Ako cítil, tak aj konal a bol skromným človekom. Po druhej svetovej vojne bol považovaný za druhé  najväčšie eso. V minulom režime ostal v nemilosti, no nikdy nežiadal o rehabilitáciu. K jeho záujmom patrila najmä politika, pretože robil v armáde. Ovládal niekoľko cudzích jazykov: latinčinu, gréčtinu, španielčinu, nemčinu, francúzštinu a angličtinu. Bol a navždy ostane nositeľom viacerých medailí za účasť v Slovenskom národom povstaní.

Ľudia to vtedy podľa jeho spomienok nerobili z vypočítavosti. Robili to so srdcom a preto, lebo to národ potreboval. „Moja mamka s celou rodinou po celý čas povstania pripravovali rezance a vynášali vo vreciach do bunkrov v lese. Mamkinho švagra Jozefa zradili ľudia z Podhradia a pri bunkri ho ako 30 ročného zabili fašisti, presne na jeho narodeniny. S mamkou sa otec zoznámil po vojne, keď vybavovala pre švagra papiere,“ spomína dcéra Ľudmila.

Deti si naň spomínajú ako na veľmi prísneho. To čo sa začalo, to sa muselo aj skončiť. „Viedol nás k zodpovednosti. Klamať sme nesmeli, boli sme za to trestaní. Bol nadpriemerne inteligentný, niekedy sme mu nerozumeli. Až keď sme boli starší sme pochopili, že čo je vo veci. Bol skromný, jednoduchý, no s veľkým srdcom. Nikdy nerozprával o tom, čo urobil, museli sme to z neho ťahať. Je dôležité mladým generáciám takú osobnosť pripomenúť, lebo je to veľká brázda,“ spomína s obdivom dcéra. Prednedávnom po otcovi prevzala ocenenie v Liptovskej Tepličke.

Na pietnych stretnutiach hovoril o svojich skúsenostiach. Bol to plamenný človek a niekedy nevyberal slová. Vo voľnom čase rád sadil stromy v záhradke, staral sa o životné prostredie. Učil deti o zelenom hnojive a o tom, ako sa starať o svoje okolie.

Zažil i terajšiu pandemickú dobu. Bol z toho prekvapený, no rozumel tomu. Pozeral sa na to jasne: toto nemôže takto ostať a musí sa to zmeniť. „Musia sa dať ľudia dohromady, najmä tí múdri, nie tí, ktorí majú nízke IQ,“ vravieval.

Chcel vychovať svoje deti k poriadku a čistote, to bolo jeho životným krédom. „Ja by som mohol byť človek, ktorý sa zapredá. Mali by ste jachty na Baltickom mori. Ja som nebol taký človek. Preto to takto skončilo a myslím si, že je to tak  lepšie,“ vysvetlil svojim deťom presvedčenie, ktorému ostal verný do smrti. Okrem najstaršej dcéry nemohli ostatné deti vyštudovať, keďže mali v kádrovom posudku napísané, že otec je nepriateľ socializmu. Iba kvôli tomu, že povedal pravdu. Stalo sa, že ho niektorí očierňovali a to nezniesol. Česť jeho pamiatke!

Ondrej Miškovič