Určiť presné obdobie nemeckého idealizmu je ťažké. Filozofia nemeckých idealistov nezačala a neskončila, pretože existuje následnosť a prepojenie medzi jednotlivými myšlienkami a autormi. Odborná literatúra taktiež neposkytuje presné historické vymedzenie od určitých dátumov či viazanie na hlavného predstaviteľa, ktorý by ďalej túto filozofiu rozvíjal aj ju tvoril.

Obdobie nemeckej idealistickej filozofie môžeme spojiť vo všeobecnosti s pôsobením významných filozofov ako Kant, Fichte, Schelling a Hegel.[1] Prvou tézou tejto filozofie bol Kantov kritický idealizmus, ktorý sa rozvinul v 18. storočí a predstavoval významný krok smerom k idealistickému mysleniu.[2] Fichte, Schelling a Hegel, ktorí boli následníkmi Kanta, svojou prácou posilnili a rozšírili nemeckú idealistickú filozofickú školu. Ich filozofické systémy a myšlienky boli vzájomne prepojené a prelínali sa.[3] Hegelovský idealizmus, ktorý je považovaný za vrchol nemeckej idealistickej filozofie datujeme do 19. storočia. Hegelova práca s názvom Fenomenológia ducha a jeho dialektický prístup k poznaniu a dejinám mal veľký vplyv aj na celkový vývoj filozofie.[4]

Vo všeobecnosti sa dá povedať, že obdobie nemeckej idealistickej filozofie sa datuje od konca 18. storočia a pokračuje do polovice 19. storočia.[5] V priebehu obdobia nemeckého idealizmu bolo vytvorených mnoho dôležitých myšlienok a filozofických systémov, ktoré dodnes ovplyvňujú filozofiu, humanitné vedy a dovolíme si tvrdiť, že aj teológiu.

Osvietenci prenášali svoje materialistické mechanické zákony platné v prírode aj na oblasť histórie, a tým si uzatvorili cestu k pochopeniu tvorivej podstaty historicko-spoločenského procesu. Jeden z predstaviteľov nemeckých idealistov, konkrétne Hegel, položil za základný princíp svetového diania ducha – ideu, ktorá vo svojom pohybe, ktorý trvá večne a všetko tvorí, dáva všetkému zmysel a všetkému svetový poriadok. [6]

[1]          Porov. ARNZENBACHER, A.: Úvod do filozofie. s. 47.

[2]          Porov. KING, P. J.: Sto filozofov. Život a dielo najvýznamnejších svetových mysliteľov. s. 112.

[3]          Porov. ARNZENBACHER, A.: Úvod do filozofie. s. 61.

[4]          Porov. HEGEL, G. W. F.: Malá logika. s. 7.

[5]          Porov. ARNZENBACHER, A.: Úvod do filozofie. s. 39 – 41.

[6]          Porov. VÁROSSOVÁ, E.: Prehľad dejín slovenskej filozofie. s. 172.