Prečítajte si zaujímavý rozhovor s Lýdiou Kocúrekovou, ktorá v ňom hovorí o svojom návrate zo zahraničia, hodnotách, umeleckom pohľade na rozvoj mesta a o tom, prečo sa rozhodla vymeniť plátno za verejný život. Dozviete sa, čo podľa nej Kežmarok najviac potrebuje, ako chce zužitkovať svoje skúsenosti z Luxemburska či školstva a prečo je pre ňu mesto pod Tatrami skutočným domovom.

Lýdia, celý život si spätá s umením. Čo Ťa priviedlo k rozhodnutiu vstúpiť do verejného života?

Umenie ma naučilo vnímať svet trochu inak – hľadať krásu, ale zároveň vidieť aj veci, ktoré možno na prvý pohľad nie sú viditeľné. Po rokoch tvorby, života v zahraničí a práce s mladými ľuďmi som si povedala, že svoje skúsenosti nechcem využívať iba pri obrazoch. Chcem ich preniesť aj do života mesta, v ktorom žijem. Kežmarok je môj domov a záleží mi na tom, ako sa v ňom žije, čo po sebe zanecháme a aké možnosti vytvoríme pre ďalšie generácie.

Čo podľa Teba Kežmarok najviac potrebuje?

Myslím si, že predovšetkým viac odvahy, tvorivosti a schopnosti pozerať sa dopredu. Máme nádhernú históriu, kultúru, remeslá, šikovných ľudí a úžasnú polohu pod Tatrami. Potrebujeme však tieto hodnoty ešte viac využívať a ukazovať svetu. Chcem, aby sa v Kežmarku dobre žilo mladým rodinám, aby mladí ľudia nemuseli odchádzať a aby starší ľudia cítili, že na nich mesto nezabúda. Mesto by podľa mňa nemalo byť iba miestom, kde bývame, ale miestom, na ktoré sme hrdí.

Máš skúsenosť zo zahraničia aj zo školstva. Čo si z toho chceš priniesť do práce pre mesto?

Dvanásť rokov v Luxembursku mi ukázalo, že aj malé krajiny a mestá môžu byť sebavedomé, moderné a zároveň si vážiť svoje korene. Ako učiteľka na Základnej umeleckej škole v obci Rakúsy zase každý deň vidím, koľko talentu a energie je v mladých ľuďoch. Myslím si, že práve kultúra, vzdelávanie a podpora talentov sú oblasti, ktoré si zaslúžia oveľa väčšiu pozornosť. Chcem podporovať priestor, kde môžu ľudia tvoriť, stretávať sa a ukázať, čo v nich je.

Čo máš na Kežmarku najradšej?

Ľudí. Práve tí robia z mesta domov. Mám rada naše uličky, historické pamiatky, tradície, remeslá aj atmosféru mesta pod Tatrami, ale najviac si vážim ľudí, ktorí tu každý deň pracujú, vychovávajú deti, tvoria a pomáhajú druhým. Keď som sa po rokoch v Luxembursku vrátila, ešte silnejšie som si uvedomila, že doma je jednoducho doma. Kežmarok si človek môže odniesť do sveta, ale nikdy ho úplne neopustí.

Ak by si mala Kežmarčanom povedať jednu vec pred voľbami, čo by to bolo?

Chcem ich požiadať predovšetkým o dôveru. Neprichádzam s tým, že poznám odpoveď na každú otázku, ale prichádzam s ochotou počúvať, pracovať a hľadať riešenia. Som človek z Kežmarku, ktorý si prešiel kusom sveta, ale vždy sa sem vrátil. Chcem svoje skúsenosti, tvorivosť a energiu venovať mestu, ktoré mám v srdci. Verím, že spolu môžeme vytvoriť Kežmarok, v ktorom sa budeme cítiť nielen dobre, ale ktoré budeme milovať.

Ondrej Miškovič