Juraj Charitun sa narodil 17. júla 1948 v rusínskej obci Ostružnica, ktorú už dnes na mape nenájdete, bola totiž zaplavená pri stavbe vodnej nádrže Starina. Po dlhej chorobe zosnul v piatok 30. augusta vo veku 76 rokov v Kežmarku.

Okrem poézie sa venoval detskej tvorbe, bol vášnivým zberateľom a popularizátorom rusínskeho folklóru. Učil na základnej škole v Lendaku. Od roku 1970 bol Kežmarčanom, ktorého meno rezonovalo najmä v rusínskej komunite. Srdcom ostal verný svojmu národu, podobne ako kedysi rusínsky buditeľ Alexander Duchnovič. Na rodnú Ostružnicu však nikdy nezabudol a spomínal na ňu vo svojich veršoch.

Vzťah k poézii mu na sninskom gymnáziu vštepil Iľja Legdan a na prešovskej pedagogickej fakulte zase Michal Hirjak. Jeho tvorbu ovplyvnilo spomínané vysťahovanie obcí pre výstavbu vodného diela Starina. Prvé jeho dielo z roku 1987 nieslo názov Oj, kraju mij ridnyj. Išlo o zbierku ľudových piesní z okolia rodnej obce. V roku 1989 zase vydal zbierku Lastivočky pryletily, ktorá bola zborníkom detského rusínskeho folklóru. Počas svojho života vydal aj ďalšie básnické zbierky: Moji žali (2010), Moji sny (2011), Moji nezabudky (2013), Moji nadiji (2014), Zdohadaj, školjaryku (2015) a mnohé ďalšie.

V jeho veršoch sme mohli nájsť aj lásku, ku ktorej básnici neraz vzhliadali. V roku 2020 vydal básnickú zbierku Náš kraj, náš raj. „Môjho manžela mali za večného romantika, ktorý sa napriek životným ranám pozeral na svet bez zatrpknutosti. Okrem Slovenska publikoval aj v zahraničí. V roku 2007 na medzinárodnej súťaži Wrzosowisko získal druhé miesto za Mij kraj,“ spomína manželka Eva Charitunová.

Bol pravidelným hosťom festivalu Poetická jeseň v poľských Gorliciach, ale aj Ars Poetica v Bratislave. „Obdržal viacero ocenení. Napríklad prvé i druhé miesto na Literárnej súťaži Márie Maľcovskej. V 2012 získal prémiu Alexandra Duchnoviča od Karpatorusínskeho výskumného centra v USA. Trikrát bol laureátom Ceny Alexandra Pavloviča a raz prémie Alexandra Pavloviča, ktoré mu udelil Literárny fond. Ocenili jeho knižky Moji nezabudky a Ďakujem, mamko! V roku 2013 sa stal Juraj Charitun laureátom Ceny Alexandra Duchnoviča za rusínsku literatúru,“ povedala nám o úspechoch manžela Eva. Išlo o výnimočného kežmarského autora, ktorého mottom bol nadpis tohto článku: „Ani deň bez riadku.“

Ondrej Miškovič, foto: Rodinný archív Charitunovej