Helena Lýdia Matiová sa narodila 22. decembra 1951 v Kežmarku a zomrela 28. novembra 2024, tiež v Kežmarku. Do povedomia Kežmarčanov sa zapísala ako fotografka, používajúca jednu z najstarších fotografických techník čiernobielej fotografie.

Láske sa učila od rodiny

Helena sa narodila do rodiny Alžbety a Františka Valenčíka, ako desiate dieťa. Od detstva ju volal otec Ida, z čoho vzniklo meno Lyda a neskôr Lydka. Detstvo prežila spoločne so svojimi 11-timi súrodencami. Po skončení základnej školy sa túžila stať zubnou laborantkou. Jej otec sa však s tým nestotožnil, lebo ak niekto spomenul zuby, hneď mu bolo zle. Ako vtedajší riaditeľ komunálnych služieb, ju na skúšky do Košíc poslal pohrebným autom, ktoré sa znenazdajky pokazilo. Helena otcovi vtedy na protest vyhlásila, že pôjde za robotníčku do Tatraľanu, aj napriek tomu, že bola prijatá na gymnázium. Na gymnázium však chodila len dva týždne. Osud to zariadil tak, že stretla Štefana Szucsa, významného kežmarského fotografa, ktorý ju priučil umeniu fotografie. Fotografia sa jej stala koníčkom, prácou i študijným zameraním. Študovala na škole v Poprade a bola taktiež poslednou učnicou pána Szucsa. Po skončení školy sa zamestnala v Komunálnych službách Kežmarok ako fotografka.

Svoje znalosti, ktoré nadobudla od majstra sa rozhodla odovzdávať aj ako majsterka odborného výcviku. Dodnes na ňu spomínajú tí, ktorých učila základy fotografie, ale aj odovzdávala dôležité rady, ktoré si pamätajú dodnes.

To čo videla očami dopracovala v tmavej komore ručne

Ako posledná fotografka v Kežmarku pracovala s veľkoformátovým fotografickým strojom Globica, čo bolo v ére postupujúcej digitalizácie raritou. Tento prístroj jej umožňoval zachytiť výnimočné detaily a vytvárať fotografie s jedinečnou hĺbkou a kvalitou. Svojim remeslom bola oddaná až do posledného kroku – fotografie ručne spracovávala v tmavej komore, kde sa každému záberu venovala s láskou a dôkladnosťou. Tmavá komora sa pre ňu stala miestom, kde vznikali skutočné umelecké poklady, spracované s láskou a precíznosťou. Táto oddanosť tradičným metódam a cit pre jemné detaily ju odlišovali od ostatných.

Svoju kariéru zasvätila práci v ateliéri, kde vytvárala tisíce nádherných portrétov, svadobných fotografii, umeleckých kompozícii a diel, ktoré dýchajú intimitou a nadčasovosťou. Jej schopnosť zachytiť neopakovateľné chvíle a emócie z nej urobila vyhľadávanú fotografku nielen v Kežmarku, ale aj v širokom okolí.

Retušovanie robila ručne, film po filme, pričom každý záber prešiel jej starostlivými rukami. V tmavej komore spracovávala negatívy a fotografie, pričom celý proces mala pod kontrolou od prvého cvaknutia spúšte až po finálnu fotografiu.

Spoločne s manželom 53 rokov

Svoje áno povedala v roku 1972 Jozefovi Matiovi, a tak ako sľúbil, prežili spolu v dobrom, zlom, šťastí, chorobe, bohatstve i chudobe krásnych 53 rokov naplnených v troch synoch. „Veľmi dobre a rada varila. Spomínam si na skvelú jedáleň Tante Džul na rodinných stanovačkách na Domaši či Šírave. K jej záľubám patrilo čítanie kníh a lúštenie osemsmeroviek,“ spomína syn Jozef. Na Južnej 7 bolo vďaka jej štedrosti vždy veselo. Jej zmysel pre humor ju neopúšťal, ani v posledných chvíľach života.  „V nemocnici si ju nechali pre silný kašeľ. Ešte vo štvrtok ráno žartovala so sestričkou, aby jej do výživy pridali niečo ostrejšie. Sestričku obdarovala gumenými cukríkmi, ktorými neraz každého núkala. Rýchlosťou blesku, ktorý častokrát dotvoril jej fotografiu však o pár minút už navždy odišla. V tichu a pokoji,“ hovorí o posledných chvíľach syn Jozef.

Helena Matiová sa venovala tradičnej čiernobielej fotografii, ručne spracovanej a retušovanej. Do sŕdc Kežmarčanov ostáva zapísaná ako tá, ktorá im zhotovovala svadobné fotografie a spomienky navždy zachytené jej jedinečným okom na fotografický papier. Pri pohľade na staré fotky, ktoré nájdete doma, si spomeňte na pani Helenu Lýdiu Matiovú a jej životný príbeh, ktorý bol ďalším darom pre naše mesto.

Helena sa vo svojej práci často zameriavala na kontrasty – staré a nové, svetlo a tieň, tradíciu a pokrok. Jej portréty boli výnimočné schopnosťou vystihnúť vnútorný svet ľudí, ktorých fotografovala. Mala dar vytvárať dôverný vzťah so svojimi klientmi, čo sa odrážalo v prirodzenosti a úprimnosti jej záberov. Tieto fotografie dnes slúžia ako cenný historický dokument, ktorý nám umožňuje nahliadnuť do minulosti a uchovať spomienky na časy, ktoré už pominuli.

Ostáva zapísaná vo fotoalbumoch Kežmarčanov

Jej odkaz žije ďalej – v jedinečných portrétoch, svadobných fotografiách a záberoch života, ktoré vytvorila. Helena Matiová svojím dielom dokázala premeniť obyčajné okamihy na výnimočné a zanechať po sebe poklad, ktorý pripomína krásu minulých čias i jej talentu. Aj keď odišla náhle, svetlo, ktoré rozžiarila, bude svietiť ešte dlhé generácie. Každá jej fotografia nesie pečať jej výnimočného talentu a kúsok jej života.

Ondrej Miškovič, zdroj: archív rodiny Matiovej