Bývalí žiaci kežmarských stredných škôl a mnohí Kežmarčania si v decembri pripomínajú nedožité 90. narodeniny Pavla Karasa, učiteľa slovenského jazyka, člena organizačného výboru Literárneho Kežmarku, riaditeľa strednej školy a poslanca mestského zastupiteľstva.

Pavol Karas sa narodil 13. decembra 1934 v Rimavskom Brezove a zomrel 8. júna 1994 v Kežmarku, kde je aj pochovaný. Vysokoškolské štúdium ukončil na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Prešove v roku 1958 a už v tomto roku začal pôsobiť v Kežmarku na Jedenásťročnej strednej škole, ktorá sa neskôr zmenila na Strednú všeobecnovzdelávaciu školu. V lete v roku 1971 prešiel na Strednú školu spoločného stravovania – terajšiu Hotelovú akadémiu Otta Brucknera, kde pôsobil ako riaditeľ do roku 1991, a potom ako učiteľ až do svojho úmrtia.

Dôležité boli preňho súvislosti

Bývalý žiak z rokov 1968 až 1971, Štefan Kuric spomína na profesora takto: „Naša trieda patrila do prírodovednej vetvy, no hodiny slovenčiny si vyžadovali nie menšie sústredenie ako matematika, či fyzika; počas skúšania, doplňujúcich otázok pre všetkých, i pri vysvetľovaní novej látky. Pán profesor pri výklade tvorby spisovateľov zdôrazňoval historické súvislosti, čo nám pomáhalo aj na hodinách dejepisu. Pri odpovediach a čítaní doma vypracovaných referátov nás upozorňoval aj na štylistické nepresnosti, čo sme ocenili v štúdiu i v zamestnaní. Spomínam si len na jeden stredoškolský diktát, a ten v našej triede nedopadol dobre,“ spomína Kuric. Po prečítaní známok nasledovalo vysvetlenie chýb, aj s poukazom na historický vývin slov a odporúčanie: „Vždy majte poruke pravidlá slovenského pravopisu!“ Pri spomienke na pána profesora Štefan Kuric dodáva: „Za vypestovaný vzťah k literatúre a za jazykovú prípravu do života sme pánovi profesorovi aj dnes vďační.“

Učiteľ s potmehúdskym úsmevom a dobrým srdcom

Ubehlo 58 dlhých rokov, kedy do budovy vtedajšej Strednej všeobecnovzdelávacej školy v Kežmarku prvýkrát vstúpila Glória Sojáková, rodená Gerberyová. „Mala som zmiešané pocity, ale tie sa pominuli, keď som vošla do zborovne. Kolegovia ma prijali milo. Zbor vtedy nebol početný, ale zaujímavý,“ spomína Glória Sojáková, ktorá s kolegom Pavlom Karasom učila len päť rokov v rokoch 1966 až 1971, pretože odišiel na post riaditeľa strednej školy.

„Nezabudnem na jeho potmehúdsky úsmev, trefné poznámky a vtipy. Jeho stôl v zborovni bol zavalený diktátovými zošitmi a knihami. Vždy vedel dobre poradiť a ochotne pomôcť. Miloval Pavla Országha Hviezdoslava, jeho tvorbu a vedel o tom rozprávať zaujímavo a dlho. Zbožňoval svoju rodinu, dcéru Dagiku, dobrý humor, knihy a tiež mal rád mariáš, ktorý si občas zahral s kolegami po vyučovaní. Aj keď v roku 1971 od nás odišiel, zostal naším priateľom a pri každom stretnutí mal pre nás svoj úsmev, dobrý vtip a dobré slová,“ takto si naň spomína kolegyňa Glória Sojáková.

Pre Sylviu Holopovú sa stal z profesora kolegom

Kežmarčanka Sylvia Holopová spomína: „V prvej rovine bol Pavol Karas mojím profesorom slovenčiny a filozofie na Strednej všeobecnovzdelávacej škole, ide o dnešné Gymnázium Pavla Országha Hviezdoslava v Kežmarku. Hodiny slovenčiny zvlášť literatúry boli pre mňa nezabudnuteľné, pretože svoju lásku a zanietenosť k literatúre prenášal aj na svojich študentov. Bol prísnym učiteľom, ktorý nikomu nič neodpustil. Naučil nás porozumieť poézii i próze, naučil nás analyzovať literárne diela veľmi podrobne a kto nemal prečítané dielo, ten na hodinu ani nešiel lebo jednou kontrolnou otázkou hneď zistil, či to študent má prečítané alebo pozná len obsah. Mňa osobne motivoval k štúdiu slovenského jazyka na vysokej škole a z poznatkov ,ktoré som získala na jeho hodinách, som čerpala dlho aj v mojom ďalšom štúdiu a neskôr aj v práci v Národnom osvetovom centre v Bratislave. Naučil nás pracovať s odbornou literatúrou o jednotlivých autoroch, čím sme získali nové poznatky o nich, ktoré v učebniciach neboli. Naučil nás komparovať jednotlivé postavy literárnych diel i spoločenské pomery jednotlivých období a využíval tak aj medzipredmetové vzťahy,“ spomína Holopová. Trieda, ktorú navštevovala s ním mala viacero veľmi príjemných i veselých zážitkov. V roku 1971 odišiel na pozíciu riaditeľa Strednej školy spoločného stravovania, dnešnej Hotelovej akadémie Otta Brucknera, ktorá pod jeho vedením zaznamenalo rozvoj nielen vo vzdelávacej oblasti, v nových študijných odboroch, ale aj v modernizácii priestorov prístavbou nového traktu školy – modrej budovy a to v období, kedy ako riaditeľ školy musel dvakrát bojovať za udržanie školy v Kežmarku.

Poslancom záležalo na udržaní kežmarskej hotelovky

V roku 1975 prvýkrát vznikla myšlienka spojenia SEŠ v Poprade so SŠSS so sídlom v Poprade a druhýkrát v 80-tych rokoch, keď sa rozhodovalo, aby na východe Slovenska bola len jedna škola tohto zamerania v Prešove. „V obidvoch prípadoch však záležalo nielen jemu, ale aj vedeniu mesta a poslancom mestského zastupiteľstva na zachovaní školy v Kežmarku, čo sa podarilo. Škola sa postupne pod jeho vedením pretransformovala na strednú hotelovú školu nielen názvom, ale aj študijným programom, za jeho riaditeľovania bolo otvorené pomaturitné kvalifikačné štúdium v odbore cestovný ruch. Dbal na dobré vzdelávacie výsledky školy v teoretických predmetoch, ale ako slovenčinár venoval rovnako veľkú pozornosť praktickým odborným predmetom a zručnostiam študentov a vytváral pre nich tie najlepšie podmienky pre ich odborný rozvoj,“ spomína Holopová, podľa ktorej tak ako bol prísnym profesorom, tak bol aj prísnym a náročným riaditeľom, lebo ho zažila aj ako riaditeľa školy a neskôr svojho kolegu. Neustále sledoval nové trendy vo vzdelávaní i v cestovnom ruchu a snažil sa niektoré veci zavádzať aj do štúdia na škole.

Zastával aj stoličku poslanca v mestskom zastupiteľstve

Jeho zásluhou bola spracovaná a otvorená literárna expozícia o Pavlovi Országhovi Hviezdoslavovi, ktorá bola umiestnená v lýceu a ktorú školy navštevovali v rámci hodín slovenčiny. Angažoval sa aj pri organizácii súťaže Literárny Kežmarok. Ako člen kultúrnej komisie bol veľmi nápomocný aj pri organizácii osláv 700. výročia udelenia mestských práv.

Veľmi aktívne sa angažoval aj pri tvorbe nového študijného odboru hotelová akadémia napriek tomu, že už nebol riaditeľom školy, a s veľkým nasadením sa podieľal v roku 1994 na organizácii prvých praktických záverečných skúšok žiakov tretieho ročníka, kde bol aj jedným z triednych profesorov, preto keď náhle zomrel v prvý deň týchto skúšok. „Odišiel nielen dobrý triedny profesor svojej triedy, odišiel dobrý kolega, ale aj môj učiteľ, ktorý bol po mojom nástupe vždy ochotný pomôcť a motivovať, ale hlavne, odišla veľká osobnosť kežmarského školského, kultúrneho a spoločenského života v našom meste,“ spomína Holopová.

Zapísal sa do životov svojich blízkych i nášho mesta

Odišiel veľmi predčasne a veľmi nečakane zo životov mnohých, ktorí ho poznali. „Dal nám toľko lásky, čo iní by možno nedali ani za dvojnásobne dlhý život. Bol to ten najlepší ocko a starý ocko. Stále nám všetkým veľmi chýba. Ďakujem tým, ktorí si na neho teraz spomínajú a zvlášť aktérom tejto spomienky,“ posiela do sveta odkaz na milujúceho otca a obetavého pedagóga jeho dcéra Dagmar Kundisová.

Štefan Kuric, editácia: Ondrej Miškovič, foto: archív rodiny Pavla Karasa