Kantov prístup pochopenia Christa sa považuje za sekulárnejší a založený na racionálnom a etickom chápaní kresťanstva. Kant predovšetkým opisuje vecí, ktoré sú oddelené od náboženstva. V kontexte náboženstva Kant upriamuje na označenie oddelenia štátu alebo verejných inštitúcií od náboženských vplyvov. Sekulárny prístup, ktorý Kant predstavuje sa zameriava na skutočnosti, ktoré sú svetské, teda nie sú riadené žiadnymi náboženskými doktrínami. V sekulárnej spoločnosti je dôležitá oddelenosť náboženského smeru od politiky a veci verejných Je dôležité si uvedomiť, že Kantova sekulárnosť a ani samotný pojem neznamená nepriateľský stav voči náboženstvu. Sekulárna spoločnosť uznáva slobodu vierovyznania a rešpektuje právo jednotlivcov vyznávať akékoľvek náboženstvo alebo prijať aj život bez náboženského presvedčenia. Sekulárne prostredie sa snaží zabezpečiť, aby sa veci verejné riadili záujmami celej spoločnosti a boli založené na racionálnych a objektívnych princípoch, bez ohľadu na všetky konkrétne náboženské presvedčenia jednotlivcov. Kantov kritický idealizmus hovoril, že skúsenosť je konštruovaná kombináciou zmyslových vnemov i rozumu. Podľa Kanta existujú kategórie a koncepcie, ktoré nám pomáhajú interpretovať a organizovať skúsenosť sveta. [1]

Christos bol pre Kanta zakladateľom náboženstva, ktoré však časom pribúdajúcich dogiem stratilo napojenie na svet vo svojej prirodzenosti. Kant nepokladal Christa výlučne za historickú osobu alebo božskú bytosť, ale skôr ako morálny a etický symbol, pre Kanta je preto Christos hlavne symbolom ľudského konania a obety pre celú spoločnosť, ktorá sa dala uskutočniť len v jeho božskej podstate.[2] Kant navrhol svoj vlastný náboženský prístup zvaný náboženstvo rozumu alebo tiež morálna nábožnosť. Podľa neho je skutočná nábožnosť spojená s dodržiavaním morálnych princípov a jednotlivcov, ktorí konajú v súlade s morálnymi imperatívami, môžu dosiahnuť najvyššiu formu náboženského vedomia. [3]

Podľa Hegela zase bola Christova filozofia a posolstvo založené na ideáli spravodlivosti, lásky a etiky. Človek sa stáva človekom len v spoločnosti a je taký, aká je spoločnosť. Spoločnosť je podľa neho abstraktná a jej reálna podoba, formy, premeny a vývoj sú závislé na tvorivej aktivite ľudí, ktorí v nej žijú. V kontexte európskej reality vyzdvihuje Hegel ľudskú šikovnosť a potrebu spoločného fungovania v spoločenstve. [4]

Christos ako nekonečný život nie je pre Hegela osobným Bohom kresťanstva, ale Bohom sveta, Bohom všetkého. Hegel nadväzuje na tradíciu tým, že označuje Boha ako ducha. Absolútno musí mať duchovnú podstatu, a teda duch je najvyššou definíciou absolútnosti. Ak sa zaoberáme životom s štruktúrou ako je láska, potom Boh musí vykazovať dialektickú štruktúru. Základným pojmom absolútneho ducha je zmiešaný návrat zo seba iného k sebe samému. Človek je svojou podstatou sebavedomý a to isté platí aj pre absolútneho ducha, ktorý je vo svojej podstate sebavedomý. Sebavedomie nie je nikdy hotové, je to neustály proces. Boh chápe sám seba dialekticky, čo znamená, že Christos má svoje dejiny, nie je stály a nemenný, ale má svoj vývoj, ktorým absolútny duch musí prejsť, aby dospel sám k sebe. [5]

Nemeckí idealisti mali rôzne názory na filozofiu a náboženstvo, ich názory na Christa neboli jednotné ako aj ich interpretácia sa vývojom menila.

[1]          Porov. ARNZENBACHER, A.: Úvod do filozofie. s. 154.

[2]          Porov. KANT, I: K večnému mieru. In: HEGEL, G. W. F., KANT, I: Čistý rozum. s. 73.

[3]          Porov. KING, P. J.: Sto filozofov. Život a dielo najvýznamnejších svetových mysliteľov. s. 120.

[4]          Porov. KANT, I: K večnému mieru. In: HEGEL, G. W. F., KANT, I: Čistý rozum. s. 105 – 106.

[5]          Porov. HEGEL, G. W. F.: Malá logika. s. 89.