Kant vo svojej kritickej filozofiou, ktorej najvýznamnejším dielom je Kritika čistého rozumu sa zaoberá otázkou poznania a upriamuje čitateľa na to, ako a do akej miery môžeme získať istotu a poznatky o svete a Božom zjavení v dejinách ľudstva. [1] Kant odmietal nadprirodzené aspekty kresťanského náboženstva, ako sú zázraky, vzkriesenie a božskú podstata Christa. [2] Pre Hegela, ktorý vnímal svet ako dynamický proces duchovného rozvoja, Boží Syn Isus Christos mal rozhodujúcu úlohu pri zmierení protikladov medzi Bohom a svetom. Boží Syn bol chápaný ako inkarnácia božskej lásky a mieru, ktorá umožnila zmierovanie protikladov a dosiahnutie absolútnej jednoty. Pre Hegela Christos predstavoval transcendentný princíp, ktorý bol základom duchovnej a morálnej transformácie sveta. [3]

Schelling zdôrazňoval v Božom Synovi schopnosť Božieho sebaodhalenia a zjavenia sa v histórii a v ľudskej skúsenosti. Pre neho Christos symbolizoval Boha ako tvorivú silu, ktorá sa manifestuje v stvorenstve a ktorá sa usiluje o sebapoznanie a vzájomnú komunikáciu so svetom. Boží Syn mal podľa Schellinga zohrávať úlohu medzičlánku medzi Božou transcendentnou podstatou a konkrétnym svetom. [4]

Charakteristiky Christa ako Božieho Syna, ako ho vnímali nemeckí idealisti, sa líšia v závislosti od konkrétneho filozofa a ich individuálnych pohľadov na duchovnosť, božstvo a vzťahy medzi nimi. Je dôležité si uvedomiť, že tieto výklady sú súčasťou filozofických systémov a nie výhradným náboženským pravoverným učením.

[1]          Porov. ARNZENBACHER, A.: Úvod do filozofie. s. 158.

[2]          Porov. KANT, I: K večnému mieru. In: HEGEL, G. W. F., KANT, I: Čistý rozum. s. 74 – 76.

[3]          Porov. KING, P. J.: Sto filozofov. Život a dielo najvýznamnejších svetových mysliteľov. s. 146.

[4]          Porov. HEGEL, G. W. F.: Malá logika. s. 12 – 13.