Pred pár rokmi som spoznal príbeh jedného človeka – gréckokatolíckeho kňaz Mons. Sergeja Kovča. Sergej Kovč, dlhoročný správca farnosti Ihľany sa narodil 29. augusta 1911 v Pidvoločiskách na Ukrajine v starej kňazskej rodine. Starý otec, o. Grigorij Kovč, zahynul ako vojenský kaplán. Otec Sergeja Kovča dobrovoľne nastúpil do koncentračného tábora, kde svoj život zasvätil pomoci druhým. Otec Sergej mal aj niekoľkých súrodencov. Tí sa však rozpŕchli do Nemecka, Spojených štátov Amerických a Kanady. Vzdialenejší príbuzní ostali na Ukrajine.

„Nad týmto domom lietajú anjeli.” – farníci o rodnom dome Sergeja Kovča

Otec Sergej mal aj niekoľkých súrodencov. Tí sa však rozpŕchli do celého sveta: do Nemecka, USA a Kanady, vzdialenejší príbuzní ostali na Ukrajine. Po absolvovaní gymnaziálnych štúdií začal študovať na filozofickej fakulte. Neskôr zmenil zameranie a vyštudoval teológiu v Kyjeve. Dňa 28. septembra 1941 bol vysvätený na kňaza. Prvým pôsobiskom po inkardácii do prešovskej eparchie sa stala farnosť Maškovce, kde pôsobil v rokoch 1941-1945. Nasledovala farnosť Kremná od roku 1945 až do októbra 1948. Vtedy bol šesť týždňov vo vyšetrovacej väzbe v Ilave. Keď bol otec Sergej Kovč v ťažkých povojnových rokoch správcom farnosti Kremná, navštívil ho raz preosvietený vladyka Pavel Gojdič, ktorý mal vo zvyku vždy aspoň na chvíľku zájsť do cerkvi na poklonu. Po tejto návšteve pochválil otca Sergeja.

„Otče, vy v takejto maličkej zapadlej dedinke a máte v cerkvi večné svetlo? V koľkých väčších farnostiach a chrámoch toto chýba!“ bl. P. P. Gojdič, OSBM pri návšteve otca Sergeja Kovča

Otca Sergeja Kovča vyšetrovali za to, že je Ukrajincom. Vo väzení bol spolu s otcom Vojtechom Havašim, otcom Michalom Juchnovičom, otcom Emilom Bokšayom a inými. Kňazi boli zadelení do pracovného útvaru a pracovali v závode v Dubnici nad Váhom. Po prepustení bol určený do farnosti Sabinov, kde však pôsobil iba krátky čas. Od 29. apríla 1949 do 31. januára 1950 pracoval v uhoľných baniach v Novákach. Potom pracoval v Trenčíne do 10. septembra 1950. Už v roku 1953 bol opätovne zaistený a rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 17. októbra 1953 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu v Prahe zo dňa 13. októbra 1954 uznaný za vinného z pokusu neoprávneného opustenia republiky na trest nepodmienečného odňatia slobody v trvaní dvoch rokov a šiestich mesiacov. Vo väzení strávil jeden rok, štyri mesiace a dvadsaťštyri dní. Pre ťažké zhoršenie zdravotného stavu bol trest prerušený. Po čase strávenom vo väzenskej nemocnici, nasledoval dlhý pobyt v liečebnom zariadení vo Vysokých Tatrách. Zvyšok trestu sa mu odpustil na základe rozhodnutia prezidenta republiky o amnestii zo dňa 9. mája 1955. Dnes sa už nevie, či obvinenie z pokusu opustenia republiky bolo skutočné, alebo zinscenované štátnou bezpečnosťou. Jedno je však isté, že otec Kovč mal bohaté skúsenosti so sovietskou mocou na Ukrajine a peripetiami svojho otca pred rokom 1941. Roky do obnovenia Gréckokatolíckej cirkvi (v roku 1968) trávil v civilnom zamestnaní v stavebnom podniku v Kežmarku, po dlhotrvajúcej liečbe v Tatranskej Kotline.

Spis ŠTB o dopytovaní sa na otca Sergeja Kovča.

V nekrológu otca Sergeja Kovča môžeme čítať: „V roku 1950 sa snažil trochu „kľučkovať“ pred štátnymi orgánmi. Hoci pod nátlakom podpísal pravoslávie, predsa pri sv. liturgiách spomínal Svätého Otca. Po istom čase odvolal podpis.“ Ale toto som zistil, že nikdy nebolo pravdou dostatočne. Otca Sergeja pozvali do Vyšných Ružbách a dali mu podpísať prezenčnú listinu, na ktorú neskôr dopísali to, že všetci kňazi podpisujú pravoslávie. Takéto boli praktiky vtedajšej ŠtB.

Po obnovení Gréckokatolíckej cirkvi vládnym nariadením č. 70/1968 Zb. dostal dekrét do farnosti Ihľany. Nasledovalo obdobie, keď musel bývať u obyvateľov obce, lebo farskú budovu nechcel uvoľniť pravoslávny kňaz. Prešli mesiace a roky práce na obnove a konsolidácii farnosti, čo sa zaslúžene zavŕšilo úspechom. V 80-tych rokoch sa pustil do výstavby novej farskej budovy, čo bolo v tom čase takmer nemožné. Predsa sa mu to podarilo a novostavbu posvätil vtedajší ordinár Mons. Ján Hirka dňa 11. augusta 1985. Okrem iného aj tu sa prejavila ochota a usilovnosť ihľanských veriacich. O farnosti Ihľany otec Sergej napísal aj článok do časopisu Slovo, kde opisuje vtedajšiu situáciu nasledovne:

Obec Ihľany, okr. Poprad, leží v úzkej doline no západnom okraji Levočských vrchov, väčšinou na nízkej terase Holumnického potoka. Vznikla 12. júna 1960 zlúčením Majerky a Stotiniec. Meno obec dostala podľa vrchu Ihla, pod ktorým sa obec rozkladá. Majorka (maď. Majorka, nom. Meierhófen) je podľa všetkého totožná so sídliskom Borkut, ktoré sa spomína už v roku 1307. Majerka sa pravdepodobne vyvinula z nejakého majera, ktorý patril mestečku Ľubici. V rokoch 1412 – 1772 bola daná do zálohy Poľsku. V 16. stor. osídlili Majerku valasi. Obyvateľstvo sa zaoberalo predovšetkým rúbaním a ortovaním lesov, obrábaním takto získanej pôdy, ovčiarstvom. Mnohí tkali doma plátno, vyrábali šindle. Ľudia boli pracovití, pohostinní, žili spokojným životom. V roku 1828 mala Majerka 69 domov a 499 obyvateľov. Aj Stotince sú písomne doložené roku 1307. Vo svojej dlhej histórii mali rozličné názvy: 1307 – Szazteleke, 1317 – Hundurmark, 1322 – Hundertmark, 1920 – Hodermark, 1948 – Stotince; maď. Száztelek i Száztelep, nem. Hundertmorgen, Hodermark. Prvá zmienka o farárovi v tejto obci je z roku 1324, ďalšia z roku 1520. V roku 1580 bol tam už murovaný chrám. V stredoveku obec patrila rodine Berzeviczyovcov. Počas kanonickej vizitácie Hodermarku v roku 1693 bolo zaznamenané, že farnosť spravuje gréckokatolícky kňaz. Pri podobnej vizitácii v roku 1700 sa obec spomína ako samostatná farnosť a bolo konštatované, že – chrám je už murovaný, v dobrom stave. Posvätený je sv. Michalovi archanjelovi. Bohoslužby vo východnom obrade sa vykonávajú už viac ako 120 rokov. Miestnym duchovným je už viac ako 20 rokov otec Ivan Nemirovský. V chráme je jeden oltár a dva zvony, počet gréckokatolíckych veriacich je 348. V chráme je jeden kalich, dve bohoslužobné knihy. Dôchodky kňaza sú skromné: Osem mandľov žita a taktiež toľko jačmeňa a ovsa. Od každého domu ešte dva chleby. Kňaz mal k dispozícii 153 habalov pôdy. V dedine je škola a učiteľ. Učiteľom bol Andrej Hodermarský. Jeho dôchodok – 24 holbov obilia, 90 dinárov v hotovosti na čižmy. Zápisy uvedených vizitácii často spomínajú kňaza Emila Androjkoviča s poznámkou, že to bol starostlivý kňaz. Hodermark vtedy patril do samostatného dištriktu (dekanátu) ,,Fraternita s Parochorum Ritus Groeci Unitorum“, ktorý spravoval dekan Vasiľ Smerekovský, ktorý bol gréckokatolíckym farárom v Nižných Repašoch. Do tohto dekanátu patril Poráč, Závadka, Helcmanovce, Veľký Lipník , Slovníky, Olšavica, Nižné Repáše, Osturňa, Torysky a Hodermark. Tieto farnosti pôvodne patrili do mukačevskej gréckokatolíckej eparchii a pod právomoc spišského prepošta (a neskôr biskupa) sa dostali v roku 1687. Vzájomné vzťahy medzi gréckokatolíckymi farnosťami a spišskou cirkevnou vrchnosťou boli často narušované, a preto sa gréckokatolícky kňazi zišli 25. júla 1780 do Sloviniek a vypracovali memorandum spišskému biskupovi. Za tú to iniciatívu zobral spišský biskup na zodpovednosť slovinského kňaza V. Jembarského. Situácia dospela až do štádia , že keď 11. augusta 1786 zavítal do Prešova cisár Jozef II., zaslúžilý hodermarský kňaz Michal Kaňuk vyšiel so žiadosťou, aby spišské gréckokatolícke farnosti boli vrátené opäť pod právomoc mukačevského biskupa. To sa aj stalo. Mukačevský biskup Andrej Bačinský vymohol aj to, že pod jeho právomoc sa dostali aj tie gréckokatolícke farnosti, ktoré boli pod správou rožňavského biskupa. Išlo o farnosť v Gelnici, vo Svedlári, Folkmári, Žakovciach, Nálepkove … spolu deväť farností. V dekréte z 3. februára 1787 bolo okrem toho uvedené oj to, že pod právomoc mukačevského gréckokatolíckeho biskupa sa dostáva aj päť farností przemyslskej eparchie farnosť Jakubany, Jarabina, Kamienka, Litmanová a Sulín. Odovzdanie preberanie farností sa uskutočnilo 23. apríla 1787. Azda bude zaujímavá otázka, ako sa naše farnosti dostali pod právomoc przcmyslského biskupa. Treba vedieť, že tie to naše farnosti patrili panstvu – Ľubovnianskeho hradu. Kráľ Žigmund ich v roku 1412 dal spolu so 16 spišskými mestami do zálohy poľskému kráľovi Vladislavovi II., čím sa cirkevne dostali pod jurisdikciu przemyslského gréckokatolíckeho biskupa. Tieto spišské mestá a s nimi i gréckokatolícke farnosti boli vrátené Uhorsku až za vlády Márie Terézie v roku 1772. Po roku 1680 spravovali farnosť v Hundertmarko títo gréckokatolícky duchovní: Ivan Nemirovský (1680 – 1700), Emil Andrejkovič (1700 – 1712), Michal Andrejkovič (1765 – 1777), Ivan Dudinský (1777), Andrej Kaňuk (1777 – 1789), Michal Kaňuk (1789 – 1800), Michal Joromis (1800 – 1837), Štefan Romaňak (1837 – 1838), Anton Deak (1838 – 1844), Michal Michalič (1844 – 1846), Michal Tizedi (1846 – 1847), Ivon Chanat (1847 – 1850), Ivan Takáč (1850 – 1882), Alexander Kriško (1882 – 1893), Michal Mitro (1893 – 1904), Štefan Cilly (1904), Ivon Bunhanič (1905-1909), Mikuláš Stuľakovič (1909-1914), Vojtech Bihori (1914-1920), Štefan Ivančo (1920 – 1922), Vasiľ Manajlo (1922 – 1932 ), Mikuláš Kašpar (1922 – 1936), Peter Dudinský (1936 – 1950). Z tejto starobylej našej farnosti pochádza mukačevský biskup Ivan Jozef Hodemarský. Bol synom miestneho kantora, teologické štúdiá absolvoval v Trnave a za kňaza bol vysvätený v roku 1701. Za krátko vstúpil k baziliánom. Za biskupa bol menovaný pomerne mladý – v roku 1707. Jeho menovanie však Svätá Stolica nepotvrdila, lebo proti nemu vystúpil jágerský biskup a to najmä preto, že sa postavil proti povstaniu Františka Rákóczyho II., ktorý sa priklonil za menovanie Petra Kaminského. Súčasne si jágerský biskup dňa 9. apríla menoval svojho obradového vikára – Juraja Bizancího. Situácia sa skomplikovala aj tým, že Svätá Stolica vymenovala dvoch apoštolských administrátorov – Antona Vinnického a Prokopa Pilipoviča. Hoci Ivana J. Hodemarského podporoval aj sám cisár, v záujme Cirkvi sa po osemročnom vedení eparchie dňa 14. novembra 1715 zriekol úradu a potvrdil to aj svojím podpisom v Bratislave ostrihomskému primášovi Christiánovi Augustovi. Pápež Kliment IX. menoval dňa 5. februára 1716 za biskupa Juraja Bizanciho, ktorý menoval Ivana J. Hodemarského za svojho zástupcu. Ivan J. Hodemarský urobil veľa pre eparchiu. Zvlášť si dal záležať na údržbe mukačevského kláštora, v ktorom v tom čase bolo biskupské sídlo. V tomto kláštore Ivan J. Hodemorský aj zomrel ako archimandrita 16. februára 1729. Našu pozornosť si zaslúži aj farská škola. Spomína sa už v zápise z kanonickej vizitácie v roku 1693, tiež v roku 1700. Po požiari v roku 1863 bola umiestnená v dome občana Cubaľu a to až dovtedy, kým veriaci nevybudovali novú a to aj s bytom pre učiteľa. V roku 1908 zničil požiar takmer polovicu obce, popolom ľahla aj škola. Kantor – učiteľ odišiel z obce. Veriaci si postavili svoje príbytky a v roku 1912 postavili aj školu. Za prvej svetovej vojny – v roku 1915 – učiteľ musel narukovať, ľudia začali chodiť do školy pravidelne už po prevrate.

Menovacím dekrétom č. 749/95 zo dňa 9. augusta 1985 ho o. ordinár Mons. Ján Hirka menoval titulárnym kanonikom gréckokatolíckej prešovskej eparchie. Dekrétom č. 452/88 ho kardinál Miroslav Ivan Ljubačivský vymenoval dňa 8. júla 1988 mitratom (mitroforným protojerejom). Toto jeho obdobie vo farnosti Ihľany bolo však poznačené aj rôznymi nepríjemnosťami s ŠtB.

Spis ŠtB z časov, kedy bol otec Sergej Kovč vo farnosti Ihľany.

V roku 1990 bol otec Sergej uznesením Krajského súdu v Košiciach plne rehabilitovaný a trestné stíhanie bolo zastavené. Sergej Kovč počas svojho 32 ročného pôsobenia v Ihľanoch, okrem postavenia novej farskej budovy, previedol generálnu opravu Chrámu sv. Michala Archanjela zvonku i zvnútra, zreštauroval ikonostas a postavil pri cintoríne lurdskú jaskyňu. V roku 1991 sídelný biskup Mons. Ján Hirka celebroval sv. liturgiu, pred ktorou posvätil túto kaplnku a kríž, na ktorom je nápis „Christos a Mária Ťa volá“. Odvtedy sa tu každoročne v poslednú májovú nedeľu koná odpustová slávnosť. V roku 1992 privítali veriaci v Ihľanoch pomocného biskupa Mons. Milana Chautura, CSsR. Počas svätej liturgie z jeho rúk prijali deti prvé sv. prijímanie. V roku 1995 odslúžil na tomto mieste sv. liturgiu generálny vikár Mons. Ján Gajdoš. Vo svojej kázni zameranej k úcte Presvätej Bohorodičky sa zvlášť obracal k prítomným rómskym veriacim. V tejto kaplnke je i pamätná tabula, ktorú posvätil Svätý Otec Ján Pavol II. 2. júla 1995, pri príležitosti svojej návštevy v Prešove. Okrem každoročných odpustových slávností sa tu koná v máji moleben k Presvätej Bohorodičke. Tento areál veriaci každodenne využívajú na načerpanie nových duchovných síl. Sprostredkoval tiež pomoc pri oprave rímskokatolíckeho chrámu v Holumnici. V Holumnici pomohol aj evanjelikom pri oprave ich chrámu, konkrétne veže.

Dňa 28. septembra 1991 pri príležitosti významných jubileí otca kanonika Kovča 50-tého výročia kňazstva a 80-tich narodenín, mu poslal štátny sekretár kardinál Angelo Sodano telegram tohto znenia:

„Svätý Otec sa obracia s úprimným blahoželaním na vysokodôstojného pána Mons. Sergeja Kovča pri príežitosti 50-tého výročia jeho kňazskej vysviacky ordinácie a pripája sa k jeho vďakyvzdaniu Bohu za to, že ho povolal ku kňazstvu a k pastoračnej službe. Prosí preblahoslavenú Pannu Máriu, aby na jej príhovor boli na Vás vyliate nové milosti a nebeské útechy a posiela Vám zo srdca svoje zvláštne apoštolské požehnanie.“

Otec Sergej vo svojom príhovore novokňazovi v roku 1993 pripomenul veriacim Kremnej obdobie likvidácie gréckokatolíckej cirkvi, keď bol práve v tom čase duchovným správcom tejto obce. Vyzdvihol morálnu statočnosť a duchovnú silu jej obyvateľov, ktorí bránili svojho kňaza a svoju cirkev.

„Modlite sa a začínajte deň modlitbou. Nájdite si čas na Boha, na dobrého nebeského Otca.“ Touto myšlienkou sa niesol výlet detí zo Spišskej Novej Vsi a Levoče v máji 1995. Modlite sa Otče náš, hovoril na kázni správca týchto farností Sergej Kovč. Je to najkrajšia modlitba, modlitba, ktorú nás naučil náš Pán, Ježiš Kristus. Otec kanonik Sergej, ktorý bol v tejto dedinke, ich spolu so svojimi veriacimi veľmi milo prijal a ukázal im krásnu Lurdskú jaskyňu. V nej poukázal na zaujímavosť ohľadom pôdy, ktorá sa v nej nachádza, je donesená z miest, kde sa zjavovala Panna Mária. Po svätej liturgii, ktorú spestrili deti a mládež z dediny pesničkami s gitarou, cestovali do Litmanovej.

V roku 1996 rozostaval Chrám sv. Cyrila a Metoda v meste Spišská Belá. Dokončenia a posvätenia tohto chrámu sa už nedožil. Mesto Spišská Belá sa nachádza v podtatranskom regióne a patrí do farnosti Ihľany v Popradskom protopresbyteráte. V Spišskej Belej žije oficiálne 75 gréckokatolíkov, ktorí sú zväčša prisťahovaní z okolitých dedín ako Osturňa či Ihľany. Sergej Kovč videl potrebu vlastného chrámu pre týchto veriacich, ktorí dosiaľ navštevovali rímskokatolícky chrám a bohoslužby. Myšlienka sa dala na papier a v roku 1996 sa položili základy chrámu, ktorého hlavným projektantom je Ing. arch. František Jesenko. Chrám je umiestnený v priamej väzbe na mestské centrum, od ktorého je oddelený miestnym regulovaným potokom. Objekt je umiestnený tak, že hlavný vstup do chrámu je z pešej komunikácie spájajúcej centrum mesta s priľahlou rodinnou zástavbou. Z vyvýšeného pohľadu tvorí ozajstnú dominantu centra mesta. Chrám je orientovaný v smere východ – západ súbežne s miestnou komunikáciou. Výška chrámu je 10 metrov. Strecha na chráme s centrálnou kupolou a samostatne stojacou vežou má zvláštny oblúkový charakter a krytina je modrej farby. Fasáda chrámu je svetložltá s tmavšími odtieňmi žltej farby, zvýrazňujúcej pre chrám typické oblúky. Je to jednoloďová stavba dimenzovaná na 295 veriacich. K obdĺžniku hlavnej lode sa pripája polkruhová svätyňa. Vzhľadom na blízkosť potoka je objekt postavený na pilótach. Stavba sa financovala zo zbierok, z darov veriacich a z príspevkov zo zahraničných nadácií.

Klokočovský obraz na ceste pod Tatrami zavítal aj do Ihľan. Tento vzácny poklad prešovskej archieparchie priniesli veriaci z Veľkého Lipníka a Osturne 1. októbra 1996. Príhovory pre túto príležitosť predniesli duchovní otec kanonik Sergej Kovč, o. dekan Andrej Kerešťan a neskôr o. Štefan Kitľan, CSsR. Ikona Prečistej Bohorodičky bola umiestnená v chráme sv. archanjela Michala až do 6. októbra 1996. Po sv. liturgii sa veriaci každý deň modlili moleben k Bohorodičke a modlitbu sv. ruženca. Klokočovskú ikonu prevzal okresný dekan o. Igor Zimovčák do farnosti Ľubica. Dialo sa tak v rámci duchovnej obnovy Slovenska, ktorá mala u gréckokatolíckych veriacich veľký úspech.

Pri príležitosti 690-tého výročia prvej písomnej zmienky o obci Ihľany sa dňa 25. mája 1997 v Ihľanoch konala ekumenická liturgia. Zúčastnili sa jej i biskupi Mons. Ján Hirka, Mons. František Tondra, senior podtatranského dištriktu evanjelickej cirkvi a. v. p. Matejka, rímskokatolícki, gréckokatolícki a evanjelickí kňazi, predstavitelia verejného života a veriacich zo širokého okolia. Pri tejto príležitosti boli posvätené obecné insígnie a starosta obce udelil otcovi Kovčovi čestné občianstvo obce Ihľany.

Preberanie čestného občianstva obce Ihľany.

„Život kňaza je krásny, ale veľmi ťažký.“ Túto vetu často počúval z jeho úst mladý novokňaz Marek Durlák, ktorý ho sprevádzal v posledných dňoch jeho života. Z veľkej vďačnosti za chvíle prežité v jeho blízkosti na jednej fare sa podelil so svojimi dojmami. Keby mal charakterizovať otca Sergeja nejakým citátom zo Svätého písma, použil by práve tento: „Pane milujem dom. v ktorom prebývaš, a miesto, kde je stánok tvojej slávy.“ (Ž 26, 8). O. Sergej sa vyznačoval veľkou láskou ku chrámu i k východnému obradu. Marek Durlák, ako sa sám vyjadril, bol veľmi potešený, keď nastúpil ako novokňaz do farnosti Ihľany, kde otec Sergej strávil 30 rokov života a zistil, že bohoslužby, utiereň nedeľná i sviatočná, takisto aj večiereň, sú pre tamojších veriacich samozrejmosťou. Lásku k obradu a dôstojnosti k chrámu badať aj z príhody, ktorú otec Sergej často spomínal. Otec Sergej si bol vždy vedomý svojej kňazskej dôstojnosti. Vyjadroval to navonok tým, že bol vždy oblečený v kňazskom civile kamkoľvek šiel. No svoje kňazstvo prežíval predovšetkým duchovne. Horlil za pravdu, neznášal klamstvo a krivdu, ležala mu na srdci starosť nielen o zverenú farnosť, ale zaujímal sa o dianie v celej gréckokatolíckej cirkvi. Často ho bolo videl s časoslovom v ruke, modliť sa už včas ráno, často už o 4. hodine ráno. S veľkou láskou a úctou si spomínal na mnohých svojich kňazov a správal sa k nim ako starostlivý otec, ktorý vedel počúvať ich problémy a starosti. Pri ňom sa novokňaz Marek naučil tomu, čomu sa v pastorálnej teológii hovorí „prudentia pastoralis“ – „pastoračná múdrosť.“

Otec Sergej pri svätení tradičných jedál počas Veľkej noci i koláča – tzv. Pasky vo farnosti Ihľany.

Na zaslúžený odpočinok odišiel otec Sergej v roku 1999. Počas odpočinku mnoho času trávil medzi svojimi veriacimi v Ihľanoch. Obec Ihľany sa rozprestiera na severozápadnom okraji Levočských vrchov. V obci žije okolo 400 gréckokatolíkov. Naposledy bol vo farnosti v dňoch 13. – 15. októbra 2000. V tom čase sa už začal podstatne zhoršovať jeho zdravotný stav. November už strávil iba na lôžku. Zaopatrený sviatosťami zomrel dňa 9. novembra 2000 o 14.45 hod. v Prešove, v byte JUDr. Františka Pavlovského, vo veku nedožitých 90-tich rokov a 59-tich rokov kňazstva. Otcovi Kovčovi veľmi pomáhala učiteľka Mária Palšová a už spomínaný JUDr. František Pavlovský s manželkou. Svätú liturgiu a pohrebné obrady vykonal prešovský diecézny biskup Mons. Ján Hirka, dňa 13. novembra 2000 v Ihľanoch, za veľkej účasti gréckokatolíckeho a rímskokatolíckeho duchovenstva. Nad hrobom otca Kovča poďakovala rímskokatolícka veriaca z Holumnice, za jeho dlhoročnú náklonnosť a pomoc, spomienkou na jeho život i záslužnú prácu.

Mal som tú česť sa stretnúť s rodinou Pavlovských a mnohé veci mi zo života otca Sergeja Kovča ozrejmili, veľmi ma oslovilo to, ako poprosil pani Pavlovskú, aby s manželom našli všetky sviečky čo sú na fare a išli páliť na hroby farníkov, na ktorých sa už rokmi zabudlo. Toto veľké gesto sa udialo v predvečer Narodenia Pána na Štedrý deň. Pani Pavlovská si spomína na vetu, ktorú jej vtedy otec Sergej povedal: „Na tieto veľké sviatky, by nemal byť nikto sám.“ Preto je nápis článku Otec zabitý nacistami, syn prenasledovaný komunistami a ani jeden z nich nezutekal aj dnes veľkým svedectvom odvahy v ťažkých časoch.

Otec Sergej pri slávení sv. liturgie vo farnosti Ihľany.

Večná mu pamiatka! Christos voskrese!