Samovražda jednotlivca je skoncovanie s vlastným životom. Chambers Dictionary uvádza definíciu samovraždy ako často nezámerné privodenie vlastnej skazy. Samovražda je určite najočividnejším ukazovateľom nešťastia, ktoré tu je.

Svätý otec v encyklike Evangelium vitae hovorí: „Samovražda je vždy morálne neprípustná v rovnakej miere ako vražda. …je hlboko nemorálnym činom, lebo znamená odmietnutie lásky k sebe samému a únik od povinnosti spravodlivosti a lásky k blížnemu vzhľadom na rôzne spoločenstvá, ktorých je súčasťou, i vzhľadom na spoločnosť ako celok.“

Samovražda je čin, ktorý je motivovaný rôznymi faktormi. Z medicínskeho hľadiska sa považuje za dôsledok choroby, zväčša duševnej ako je depresia. Nemôžme ju však všeobecne považovať iba za dôsledok choroby, lebo býva i výsledkom slobodného rozhodnutia a voľby.

Samovraždy mladistvých vzrástli od 50. rokov o 5000 percent. V 60. a 80. rokoch sa podarilo popísať samovražedný syndróm a tým i psychickú situáciu, v ktorej sa samovrah nachádza. Syndróm obsahuje súženie, agresiu voči sebe a samovražednú fantáziu. Ak už samovraždy nie sú ukazovateľom krízy, obzvlášť nadchádzajúcej generácie, čo potom?

Nové poznatky vedú k zmene posudzovania zodpovednosti. Množstvo lekárov a psychológov sa domnieva, že väčšina samovrážd je uskutočnená v zvláštnom psychickom stave, v ktorom človek nie je slobodným pánom svojich vlastných rozhodnutí a nie je ani schopný objektívne a s odstupom, rozumne nazerať na svoje konanie. V takejto situácii je objektom nútených, subjektívnych predstáv a vnútorných skľučujúcich tlakov, ktorých pôvod uniká jeho pozornosti. Tieto okolnosti majú zásadný vplyv na morálne klasifikovanie samovraždy, nakoľko plnú morálnu zodpovednosť môžeme prisudzovať iba takému konaniu človeka, ktorý je pri zmysloch a rozhoduje sa úplne slobodne.

Samovražda je vždy morálne neprípustná v rovnakej miere ako vražda. Tradícia Cirkvi ju trvalo odmietala ako rozhodne zlý čin. Hoci isté psychologické, kultúrne a spoločenské podmienenosti môžu viesť k činu tak radikálne protirečiacemu vrodenej tendencii každého človeka zachovať si život, že vylučujú alebo zmierňujú subjektívnu zodpovednosť, z objektívneho hľadiska je samovražda hlboko nemorálnym činom, lebo znamená odmietnutie lásky k sebe samému a únik od povinnosti spravodlivosti a lásky k blížnemu vzhľadom na rôzne spoločenstvá, ktorých je súčasťou i vzhľadom na spoločnosť ako celok. Vo svojej najhlbšej podstate je odmietnutím absolútnej Božej moci nad životom a smrťou, o ktorej starodávny izraelský mudrc hovorí v modlitbe takto: „Veď ty máš moc nad smrťou i nad životom, zvádzaš k bránam podsvetia a zasa vyvádzaš“ (Múd 16,13).

Prekvapujúco aktuálne sú tu slová sv. Augustína: „Nikdy nie je dovolené zabiť druhého; ani keby to chcel, ani keby o to prosil na hranici medzi životom a smrťou, aby sa mu pomohlo vyslobodiť dušu, ktorá zápasí s putami tela a túži sa z nich vytrhnúť; nemožno tak urobiť ani vtedy, keď chorý už nie je schopný života.“

Tento prirodzený odpor k smrti a zárodok nádeje na nesmrteľnosť nachádza svoje odôvodnenie a naplnenie v kresťanskej viere, ktorá predpokladá a ponúka účasť na víťazstve zmŕtvychvstalého Krista: On svojou vykupiteľskou smrťou oslobodil človeka od smrti, ktorá je mzdou za hriech (Rim 6,23) a dal mu Ducha ako záloh zmŕtvychvstania a života (porov. Rim 8,11). Istota budúcej nesmrteľnosti a nádej na prisľúbené zmŕtvychvstanie vrhajú nové svetlo na tajomstvo utrpenia a smrti a veriaceho napĺňajú mimoriadnou silou, ktorá im umožňuje dôverovať Božiemu plánu. Apoštol Pavol vyjadril túto novú skutočnosť v kategóriách celkovej patričnosti k Pánovi, ktorá zahŕňa všetky ľudské situácie: Nik z nás totiž nežije pre seba a nik pre seba neumiera; lebo či žijeme, žijeme Pánovi, či umierame, umierame Pánovi (Rim 14,7-8). Zomrieť pre Pána znamená prežívať vlastnú smrť ako najvyšší úkon poslušnosti Otcovi (porov. Flp 2,8), keď pritom súhlasíme, aby prišla v hodine;, ktorú určil a vybral ten (porov. Jn 13,1), čo ako jediný môže povedať, kedy sa má skončiť pozemská púť človeka.

Filmová dráma To Save a Life, ktorá istotne stojí za povšimnutie, aj napriek tomu, že mnohí tento film odsudzujú pre jeho kresťanský podtón. Predstavuje totiž realitu dvoch problémov – samovraždy a potratu. Tieto negatívne aspekty života sa predsa týkajú tak kresťanov ako aj nekresťanov. V prvej časti filmu je hlavnou postavou mladý stredoškolák a basketbalista Jake a jeho priateľ Roger. Sú priateľmi, ale len do chvíle kedy sa Jake nezoznámi s jeho fanúšičkou Amy. Priateľstvo s Rogerom sa automaticky posúva do úzadia. Jake si už nevšíma Rogera, ktorý mu v detstve zachránil život. A nespozoroval ani to, že Roger okrem neho nemal iných priateľov, pretože bol fyzický zranený. Rogerova samota napokon vyústila do samovraždy, keď sa v škole pred očami Jaka a svojich spolužiakov zastrelil. Kto bol vinníkom jeho smrti? Bol ním Jake? Jeho zaslepenosť a nezáujem o svojho blížneho? Táto scéna dáva podnet na zamyslenie. Skúsme sa poobzerať okolo seba a na ľudí, ktorí sú v našej blízkosti.