Pohľad na tiahnuci sa rad tatranských vrcholov fascinujúco priťahuje oči. Niekedy stoja v žiarivých slnečných lúčoch. Inokedy ich slnko iba pohládza. Často ich šľahá dážď, jemne zahaľuje hmla, či ťaživo zvierajú temné oblaky.

Nikdy som však nepočul, žeby si Tatry sťažovali na horúčavu či chlad. Nikdy ani nežiadali odmenu za svoju majestátnu veľkosť a krásu. Aj žiadosť po uznaní či vďake im bola cudzia. Jednoducho sa ponúkajú a dávajú. Celkom zadarmo.

Pritom sú rovnako majestátne, či ich hladí slnko, alebo bičuje dážď. Je im jedno, či sa na nich pozerá alebo nie. Neruší ich, ak sa na ne niekto šplhá, alebo ostávajú sami.

Tatranské vrchy sú ako Boh: On tiež všetko znesie. Všetko prijíma. Ponúka sa a nič nežiada. Boh sa správa ako Tatranské vrcholy. Preto sú hory sviatosťou Boha: zjavujú, pripomínajú, ponúkajú smer a odkazujú na iné horizonty. Lebo hovoria sviatostnou rečou.

(P. Mikluščák – Teológia sviatostí I., s. 1)