Voda ako živel si berie, čo môže a nepýta sa na to, či môže. Jozef Cigal si spomína na potopu, ktorá sa pred rokmi stala v Kežmarku a pamätajú na ňu mnohí už len z historických fotiek či príbehov starých rodičov.

Posledný júnový týždeň 1958 padal v podtatranskej oblasti intenzívne tichý a hustý dážď. Lesy v Levočských vrchoch aj vo Vysokých Tatrách vodu zadržali. Na ľubickom, tvarožnianskom a popradskom povodí sa hladina vody nedvihla. Povodeň prišla v nedeľu 30. júna dopoludnia, keď lesy prestali zadržiavať dážď. Na území mesta sa v tú chvíľu vyliali všetky povodia. Na mestskom futbalovom ihrisku bolo vidieť len vrch futbalových bránok a rieka Poprad zatopila aj areál podniku Benzinol. Voda mala takú silu, že sa nezastavila ani pred plnými kovovými sudmi s benzínom. Nebezpečnou bola skutočnosť, že tieto sudy narážali do kraja kamenného mosta pod železničnou stanicou. Časť mosta vtedy spadla.

Nedá mi nespomenúť i úsmevnú príhodu kežmarského rybára. Na ostrovčeku v Hájovni, kde chodil často na ryby, našiel sud plný benzínu, ktorý sem vyplavila povodeň. Šikovný rybár síce nechytil zlatú rybku, ale zato mal postarané o pohonné hmoty do svojej motorky Pionier na dlhé roky, no s týmto sa priznal až po rokoch, samozrejme, keď sud bol už prázdny.

Noc po povodni bola chladná. Pozdĺž Popradu sa vytvoril širší pás hmly, ktorý zakryl železničné priecestie za podnikom Tatraľan. Nadránom sa zo smeru od Spišskej Belej blížilo vojenské nákladné auto, ktoré rušeň tlačil viac metrov. Stret rušňa a automobilu mal fatálne následky. Zahynulo osem vojakov.

Počas povodne sa konal aj letný lyžiarsky slalom v Studenej doline. Keďže začalo podmývať lesnú cestu, mali účastníci slalomu problém sa bezpečne dostať do hotela. Slalom sa konal každoročne na pamiatku piatich kežmarských lyžiarov, ktorí padli v bojoch v okolí Liptovského Mikuláša. Usporiadala ho Telovýchovná jednota Iskra Kežmarok, za ktorú pretekali bratia Michal a Anton Šoltýsovci, Oto a Vlado Krajňák a aj bratia Zbyňo a Ivo Mochrovci.

Jozef Cigal, prepis: Ondrej Miškovič