Nedávno som začal písať rigoróznu prácu, kde sa venujem chápaniu národa a národnej identity u štúrovcoch, zaujalo ma, koľko informácií vlastne o nich nevieme. Kto boli štúrovci? Kedy datujeme ich obdobie? Nad čím uvažovali a ako žili? Tak na tieto otázky sa pokúsim odpovedať najbližšie na svojom blogu.

V tejto prvej časti sa pozrime na 4 dôležité udalosti, ktoré ich formovali, boli nimi: Pamätná slávnosť na Devíne v roku 1836, Deň vzkriesenia slovenčiny v roku 1843, Stretnutie na fare v Hlbokom v roku 1843 a Žiadosti Slovenského národa v roku 1848.

Pamätná slávnosť na Devíne v roku 1836

Dňa 24. apríla 1836 sa skupina popredných šestnástich členov Spoločnosti česko-slovenskej vybralo na tajný výlet na zrúcaniny hradu Devín. Podľa nariadení Ľudovíta Štúra mesto mali opúšťať len malé skupinky po troch členoch v rôznych časových intervaloch. Ani priateľ priateľovi nesmel prezradiť cieľ cesty. Deň výletu určili na nedeľu aby nevzbudili pozornosť.[1] Program stretnutia zostavil Ľudovít Štúr ale vopred s ním účastníkov stretnutia neoboznámil. Každý z členov poznal len svoju úlohu na podujatí a človeka, ktorý bude vystupovať pred ním. Prehľad o celej akcii mal okrem Ľudovíta Štúra aj Tomáš Cochius, Branislav Červenák[2], Gustáv Grossmann a Pavol Čendekovič[3], ktorí mali pripravené vlastné básne a príhovory. Slávnosť obhoatila Štúrova reč, kde rozptával o zašlej sláve Veľkej Moravy, ktorú dával do kontextu k Devínu. Poukázal na Rastislava, Svätopluka a Mojmíra, rozhorčene sa vyjadroval o krivdách a bývalej sláve slovenského národa.[4]

Štúrovci poznali pomerne málo faktov z našich dejín. Pestovali skôr historické počty než históriu. Keď kráčali na Devín, prežívali posvätnosť tohoto miesta. Milovali nepoznané, ale tušenie a veľkú časť toho, čo ctili z hlbín duše, potvrdila neskôr archeológia a historiografia.[5]

Stretnutie na Devíne bolo jedným so zlomov v štúrovskej epoche. Prihlásenie sa ku slovanským predkom predstavovalo aj výzvu pokračovať v ich diele.

Deň vzkriesenia slovenčiny v roku 1843

V čase pôsobenia štúrovskej generácie došlo už na Slovensku k ta­kým okolnostiam, ktoré nedovoľovali národným buditeľom zostať – ako to bolo ešte v období Kollárovom – pri všeobecne kultúrnych, rečových a národných požiadavkách. Stalo sa priamo nevyhnutným zahrnúť do programu národného obrodenia aj požiadavky sociálno- politické.[6]

Ľudovít Štúr sa rozhodol už v januári 1843, že bude vydávať nádejné noviny už nie v českom jazyku, ale po slovensky. Svoje rozhodnutie oznamoval jednak do Záhrebu, jednak do Prahy a taktiež svojim najbližším.[7] Rovnaké rozhodnutie u štúrovcoch padlo už dňa 14. februára 1843 v Bratislave na dôvernej schôdzke Ľudovíta Štúra, Jána Francisciho[8], Sama Vozára[9], Jána Kalinčiaka[10], Janka Gábera Lovinského a Samuela Štúra[11] za slovenčinu. Tento deň označujeme ako deň vzkriesenia slovenčiny.[12]´

Z hľadiska vývinu národného hnutia považoval Ľudovít Štúr za kľúčový význam vytvoreniu slovenského spisovného jazyka a založeniu politických novín. Ideové zdôvodnenie vytvorenia nového spisovného jazyka, založeného na stredoslovenskom nárečí a na fonetickom spôsobe písania.[13]

Stretnutie na fare v Hlbokom v roku 1843

Hlboké sa stalo miestom stretnutí štúrovcov preto, lebo Jozef Miloslav Hurban tu v tom čase pôsobil ako farár. Práve jeho pričinením sa táto oblasť stala v období pred i po tomto stretnutí 14. februára 1848 strediskom národnooslobodzovacieho hnutia. Hurban organizoval rôzne čitateľské krúžky, spolky miernosti, či ochotnícke divadelné predstavenia. Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža[14] si za jej základ zvolili stredoslovenské nárečie, keďže ho považovali za najzrozumiteľnejšie pre všetkých Slovákov. Nárečiam zo strednej časti krajiny totiž dobre rozumeli tak ľudia na východe, ako aj na západe Slovenska. Keďže evanjelickí štúrovci svojím jazykom nadväzovali na katolíckych bernolákovcov, ktorí svoj jazyk uzákonili na základe kultúrnej západoslovenčiny, hľadali Štúr, Hurban a Hodža odobrenie aj u staršej generácie.[15] Aktivity štúrovcov boli sledované a preto aj toto stretnutie bolo tajným. Ľudstvo bolo neraz svedkom, že národní buditelia boli prenasledovaní a trestaní. V liste Maríne Hodžovej[16], sa Viliam Pauliny-Tóth[17] vyjadril o jej bratovi Michalovi Hodžovi nasledovne: „Hodža sa stal tŕňom v oku maďarskej aristokracie najmä v Liptove, ktorá ho chcela zlomiť pre jeho národné zmýšľanie.“ (TÓTH, V. P.: Listy Maríne Hodžovej, 1870)

V lete sa stretli Štúr a Hodža u Hurbana na fare v Hlbokom, kde sa dohodli, že budú písať po slovensky.[18] Novátorstvo jazyka s prihliadnutím na existujúce skutočnosti bolo geniálnym krokom, ktorý aj dnes označujeme ako stretnutie, kde sa začala kodifikovať slovenčina. Otvorili tak priestor ďalšiemu formovaniu histórie a filozodie slovenského národa.[19] V tom istom roku 1843 už kázal po slovensky Karol Kuzmány[20], o rok neskôr Michal Šoltés[21] vo Važci a Ján Lehotský[22] v Liptovskom Trnovci. Horlivými zástancami zavádzania slovenčiny do kázní boli ďalší farári v Liptove, na Ora­ve, v Turci a v ďalších dekanátoch na území Slovenska, napríklad farár Ctibor Zoch alebo farár Samuel Novák.[23]

Žiadosti Slovenského národa v roku 1848

Žiadosti slovenského národa sú národnorevolučným programom Slovákov vyhláseným dňa 11. mája 1848 v Liptovskom Mikuláši, adresovaným uhorskej vláde a snemu, mierenej na riešenie národnostnej, jazykovej, školskej otázky, zrušenie poddanstva, ktoré by sa týkalo všetkých kategórií roľníkov, zavedenie všeobecného volebného práva a iných.[24] Tejto udalosti predchádzalo aj stretnutie s názvom Slovanský zjazd v Prahe (1848), kde slovenskí a českí predstavitelia formulovali spoločné revolučné požiadavky: rozbiť staré rakúske mocnárstvo a jednotlivým slovanským národom zabezpečiť v jeho federácii demokratickú existenciu.[25] Tvorcami žiadostí Slovenského národa boli Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, Michal Miloslav Hodža, Ján Francisci, Štefan Marko Daxner[26] a iní. V dôsledku odporu maďarských vládnucich kruhov neboli splnené.[27] Žiadosti obsahovali 14 bodov, ktoré sa delili do štyroch skupín:

Národnopolitické požiadavky: Vyžadovali samobytnosť, rovnoprávnosť a bratské spolunažívanie všetkých národov v Uhorsku. Vyžadovali účasť na krajinskom sneme a zároveň zriadenie vlastného slovenského snemu. Žiadali slovenčinu ako úradný jazyk, jazyk na školách. Národná samostatnosť sa mala navonok prejavovať národnou zástavou a národnými gardami.

Demokratické požiadavky: Žiadali zavedenie všeobecného rovného hlasovacieho práva neobmedzeného majetkom ani vzdelaním. Vyžadovali slobodu tlače a vydávanie novín bez kaucie. Sloboda zhromažďovania mala byť povolená bez akýchkoľvek perzekúcií pre organizátorov či zúčastnených.

Sociálne požiadavky: Boli za zrušenie poddanskej závislosti aj pre neurbárskych poddaných a vrátenie pôdy roľníkom, ktorú im zemepáni odobrali.

Amnestičné požiadavky: Vyžadovali prepustenie Janka Kráľa a Jána Rotaridesa z väzenia, v ktorom sa ocitli po svojich národnobuditeľských aktivitách.[28]

Ľudovít Štúr napísal v tomto období veľké množstvo filozofických i politických príspevkov, ktorými presviedčal politických protivníkov, ako aj neprebudených Slovákov o potrebe oživenia slovenského národného života.[29] Každá aktivita Ľudovíta Štúra, ale i každého jedného zo štúrovcov, mala jeden cieľ, a to vzbudiť v Slovákoch ich národnú hrdosť, za dedičstvo zanechané predkami.[30]

V ďalšom blogu si povieme niečo nielen z histórie ale i filozofie tohto obdobia.

[1]        Porov. ČERTÍK, J.: Štúrovci. Najkrajšie básne, prózy a články. Bratislava: Perfekt, 2015, s. 26-33.

[2]        Benjamín Pravoslav Červenák sa narodil 9. októbra v roku 1816 v Pliešovciach a zomrel 15. júna 1842, v Bodony. Bol spisovateľ a pedagóg. Meno Pravoslav prijal na pamätnom stretnutí na Devíne.

[3]        Pavol Čendekovič sa narodil 10. 3. 1804 a zomrel 26. 12. 1855. Pavel Čendekovič mal za cieľ dokončiť prerušené štúdium a získať kňazské miesto v cirkvi. Známe sú jeho spory a nezhody aj s tými najbližšími, ako boli Michal M. Hodža či Janko Kalinčiak.

[4]        Porov. AMBRUŠ, J.: Ľudovít Štúr. Dielo I. Bratislava: Slovenský Tatran, 2003, s. 57-59.

[5]        Porov. KOREC, J. CH.: Cirkev v dejiných Slovenska. Bratislava: Lúč, 1997, s. 792.

[6]        Porov. BRTÁŇ, R.: Postavy slovenskej literatúry. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1971, s. 260.

[7]        Porov. RUTTKAY, F.: Ľudovít Štúr ako novinár. Praha: Vydavatelství a nakladatelství Novinář, 2015, s. 17.

[8]        Ján Francisci-Rimavský sa narodil 1. júna 1822 v Hnúšti a zomrel 7. marca 1905 v Martine. Bol
slovenský básnik, prozaik, prekladateľ, publicista a politik a taktiež spolupracovník Ľudovíta Štúra.

[9]        Samo Vozár sa narodil 3. apríla 1823 v Hrachove a zomrel 5. decembra 1850, taktiež v Hrachove. Bol
slovenský básnik, publicista a prekladateľ.

[10]       Ján Kalinčiak sa narodil 10. augusta 1822 v Horných Záturčiach a zomrel 16. júna 1871 v Martine. Bol
slovenský spisovateľ a literárny kritik a pedagóg.

[11]       Samuel Štúr sa narodil v roku 1818 na evanjelickej fare v  Uhrovci a zomrel na mozgovú porážku v roku 1861. Mladší brat Ľudovíta Štúra. Na protest proti odvolaniu Ľudoíta Štúra z miesta zástupcu profesora Palkoviča dokončil spolu s inými študentami štúdium na lýceu v Levoči.

[12]       Porov. BRTÁŇ, R.: Postavy slovenskej literatúry. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo,
1971, s. 261.

[13]       Porov. ŠAFIN, J.: Ľudovít Štúr a pravoslávie. In: KLÁTIK, M. a kol..: Ľudovít Štúr a jeho doba. Prínos pre cirkev a národ. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, a.s., s. 74.

[14]       Michal Miloslav Hodža sa narodil 22. septembra 1811 v Rakši a zomrel 26. marca 1870 v Českom Tešíne. Bol slovenský národný buditeľ, evanjelický kňaz, básnik, jazykovedec, reprezentant slovenského národného hnutia v 40. rokoch 19. storočia.

[15]       Porov. AMBRUŠ, J.: Ľudovít Štúr. Dielo I. Bratislava: Slovenský Tatran, 2003, s. 70.

[16]       Marína Miloslava Hodžová sa narodila 31. marca v roku 1842 v meste Liptovský Mikuláš a zomrela 21. novembra 1921 v Bratislave. Bola slovenská divadelná ochotníčka a osvetová pracovníčka.

[17]       Viliam Pauliny-Tóth sa narodil 3. júna 1826 v Senici a zomrel 6. mája 1877 v Martine. Bol slovenský politik, básnik a publicista.

[18]       Porov. BAKOŠ, M.: Vývin slovenského verša od školy Štúrovej. Bratislava: SAV, 1968, s. 13.

[19]       Porov. BRTÁŇ, R.: Postavy slovenskej literatúry. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo,
1971, s. 263.

[20]       Karol Kuzmány sa narodil 16. novembra 1806 v Brezne a zomrel 14. augusta 1866 v obci Štubnianske Teplice. Bol významný slovenský spisovateľ, novinár a estetik, priekopník slovenskej prekladovej literatúry, spoluzakladateľ a v rokoch 1863 – 1866 podpredseda Matice slovenskej, evanjelický farár a superintendent, tzn. biskup.

[21]       Michal Šoltés sa narodil 28. augusta 1837 v Blatnici a zomrel 22. septembra 1915 v Martine. Bol evanjelickým kňazom vo Važci.

[22]       Ján Lehotský sa narodil 6. januára 1804 a zomrel 10. marca 1880. Bol evanjelický kňaz, národno-kultúrny pracovník, od roku 1829 evanjelickým kňazom v Liptovskom Trnovci, jeho dom sa stal liptovským strediskom a útočišťom štúrovcov pri výletoch na Kriváň, do Vysokých Tatier a do Korytnice.

[23]       Samuel Novák sa narodil 16. mája 1816 v Liptovskom Trnovci a zomrel 3. januára 1895 v Liptovskom Mikuláši.  Národný buditeľ, mecén a evanjelický farár na Liptove.

[24]       Porov. ČERTÍK, J.: Štúrovci. Najkrajšie básne, prózy a články. Bratislava: Perfekt, 2015, s. 14-15.

[25]       Porov. BODNÁR, M. a kol.: Dejiny filozofického myslenia na Slovensku. Bratislava: SAV, 1987, s. 352.

[26]       Štefan Marko Daxner sa narodil 22. decembra v roku 1822 v Tisovci a zomrel 11. apríla 1892 tiež v Tisoveci. Bol slovenský šľachtic, politik, právnik, ekonóm, publicista, národný buditeľ a spisovateľ. Patril k štúrovskej generácii. Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.

[27]       Porov. AMBRUŠ, J.: Ľudovít Štúr. Dielo I. Bratislava: Slovenský Tatran, 2003, s. 75.

[28]       Porov. ČERTÍK, J.: Štúrovci. Najkrajšie básne, prózy a články. Bratislava: Perfekt, 2015, s. 54-59.

[29]       Porov. PAUZA, M.: Antologie z dějin českého a slovenského filozofického myšlení. Praha: Svoboda, s. 536.

[30]       Porov. VÁROSSOVÁ, E.: Prehľad dejín slovenskej filozofie. Bratislava: SAV, 1965, s. 170.