Výhrada vo svedomí je veľmi častý pojem v dnešnej dobe a dovolím si povedať, že by nebolo náboženstva, kultúry či spoločnosti, ktorá by sa touto problematikou nezaoberala. Pojem, ktorému sa budem v práci venovať v sebe zahŕňa výhradu vo svedomí v odbore medicíny, vojenskej služby, médií a sexuálnej orientácie. Aká je praktická aplikácia tohto pojmu v daných oblastiach? Aké to má v sebe riziká? … a niektoré iné praktické príklady, ktoré čitateľa tejto práce nabádajú sa zamyslieť nad tým, aký význam má výhrada vo svedomí pre morálne zázemie človeka a spoločnosti, ktorej sme súčasťou. Práca pre citácie zákonov prekročila štandardnú dĺžku seminárnej práce, keďže citácia zákonov bola nevyhnutná.

História pojmu

Od čias Sokrata si uplatňovali jednotlivci výhrady majúce základ v ich svedomí a hodnotovom rebríčku. Odmietali sa správať v súlade so spoločenskými direktívami.[1] Svedomie a presvedčenie o tom, čo je alebo nie je morálne, je neoddeliteľne späté s medicínou a poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Uvedené je podmienené samotnou povahou zdravotnej služby, pri ktorej je rozhodovanie o realizovaní zdravotníckeho výkonu ovplyvnené vnútorným stavom zdravotníckeho pracovníka ako aj pacienta a vyžaduje si morálne, či etické súdy.[2] Výhrada vo svedomí sa v začiatkoch formulácie netýkala zdravotníckych činností ale bola spätá výlučne s možnosťou odmietnuť vojenskú službu do ktorej zaväzoval zákon nastúpiť. Odmietnuť vojenskú službu na základe náboženského presvedčenia bolo možné už v 16. storočí v Holandsku a v 19. storočí túto výnimku udelil aj samotný Napoleon Bonaparte osobám s protestantským kresťanským vierovyznaním. Protestantské krajiny ako prvé dali túto možnosť aj priamo do svojich právnych poriadkov a po nich aj krajiny ako Nórsko v roku 1900, Dánsko v roku 1917, Švédsko v roku 1920 a napokon aj Holandsko ju v roku 1922 zaradilo do svojej ústavy. [3]  V odbornej literatúre sa za hlavný medzník medzinárodného uznania výhrady vo svedomí uvádza rezolúcia Parlamentného zhromaždenia Rady Európy pod číslom 337/1967 z dňa 26.01.1967. V roku 1966 bol v New Yorku prijatý Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, ktorý v čl. 18 zakotvil aj právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženského presvedčenia. Výbor OSN pre ľudské práva vo Všeobecnom komentári č. 22 k tomuto článku uviedol, že jeho súčasťou je aj možnosť odmietnuť vojenskú službu na základe výhrady vo svedomí. Pani Lamačková, zástankyňa ľudských práv uvádza, že v rámci diskusie o rozsahu uplatnenia výhrady vo svedomí niektoré štáty navrhovali, aby sa vzťahovala aj na možnosť zdravotníckych pracovníkov odmietnuť účasť na interrupcii. [4] V súčasnosti sa akceptuje väčšinový názor, že právo na výhradu vo svedomí je súčasťou práva na slobodu myslenia, svedomia a náboženského presvedčenia. Na prvý pohľad sa môže zdať, že toto zaradenie je evidentné, no opak je pravdou. Je potrebné povedať, že sa výhrada vo svedomí ako nejaké samostatné právo v Európskom dohovore o ľudských právach nenachádza, čo sa dá povedať aj o ostatných významných medzinárodných dohovoroch. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vylúčil uplatňovanie výhrady vo svedomí z pod práva na slobodu myslenia, svedomia a náboženského presvedčenia. ESĽP dlhodobo zotrvával v názore, že neakceptovanie výhrady vo svedomí zo strany členského štátu neporušuje právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženského presvedčenia.  Rozhodnutia ESĽP sa síce v prevažnej miere týkali odmietnutia nástupu na výkon vojenskej služby, no rovnaký názor ESĽP demonštroval aj v rozhodnutí Pichon a Sajous vo Francúzsku. Sťažovateľmi boli v tomto prípade lekárnik a lekárnička, ktorí odmietli vydať antikoncepčné prostriedky z dôvodu výhrady vo svedomí, za čo boli v rámci francúzskeho súdneho systému sankcionovaní. Obaja následne podali na ESĽP sťažnosť v ktorej namietali, že postupom francúzskych úradov im bolo porušené právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženského presvedčenia. ESĽP označil sťažnosť za neprijateľnú a to z dôvodu, že podľa jeho názoru právo domáhané sťažovateľmi nespadá pod ochranu čl. 9 dohovoru, ktorý upravuje právo na slobodu myslenia, nasledovne:

1. Každý má právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania; toto právo zahŕňa slobodu zmeniť svoje náboženské vyznanie alebo presvedčenie, ako aj slobodu prejavovať svoje náboženské vyznanie alebo presvedčenie sám alebo spoločne s inými, či už verejne alebo súkromne, bohoslužbou, vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov a zachovávaním obradov.
2. Sloboda prejavovať náboženské vyznanie a presvedčenie môže podliehať len obmedzeniam, ktoré sú ustanovené zákonmi a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme verejnej bezpečnosti, ochrany verejného poriadku, zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Otáznym je, či uplatňovanie výhrady vo svedomí, ktorú ESĽP riešil, možno považovať za prejav náboženského presvedčenia, ktoré je chránené týmto dohovorom. V tejto veci zaujal stanovisko, že nie je. ESĽP k prejavom náboženského presvedčenia zaradil účasť na pobožnostiach a praktikovanie náboženstva a zachovávanie obradov. Vylúčil však, že čl. 9 má chrániť všetky skutky, ktoré sú motivované náboženským presvedčením – čo podľa jeho názoru bol práve prípad nevydania antikoncepčných prostriedkov.

Právne zakotvenie výhrady vo svedomí v rámci národnej úpravy

Výhrada vo svedomí je upravená aj v slovenskom vnútroštátnom systéme a jej formulácie v rámci poskytovania zdravotnej starostlivosti sú na vysokej úrovni – v porovnaní s inými členskými štátmi EÚ.

Kde všade je výhrada vo svedomí spomenutá? Odhliadnuc od toho, že ju môžeme odvodiť priamo z Ústavy SR (čl. 24) nájdeme ju zakotvenú v čl. 7 Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami (250/2002 Z.z.) a to v tomto znení:

1, Slovenská republika uznáva právo každého uplatňovať výhrady vo svedomí podľa vieroučných a mravoučných zásad svojej registrovanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti.

2, Rozsah a podmienky uplatnenia tohto práva ustanovia osobitné dohody uzatvorené medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami.

Podobným spôsobom je výhrada vo svedomí uznaná aj v Základnej zmluve medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou v čl. 7, ktorý znie:

Slovenská republika uznáva každému právo uplatňovať výhrady vo svedomí podľa vieroučných a mravoučných zásad Katolíckej cirkvi. Rozsah a podmienky uplatnenia tohto práva ustanoví osobitná medzinárodná zmluva uzavretá medzi zmluvnými stranami.

Výhrada vo svedomí tvorí samostatnú koncepciu ochrany osobnostnej integrity zdravotníckeho pracovníka v rámci poskytovania zdravotnej starostlivosti a je upravená v dvoch základných predpisoch:

a, v zákone č. 576/2004 Z. z. o poskytovaní zdravotnej starostlivosti (ďalej ako „zákon o ZS“)

b, v zákone č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti (ďalej ako „zákon o PZS“).

Právo zdravotníckeho pracovníka uplatniť výhradu vo svedomí je upravené v Etickom kódexe zdravotníckeho pracovníka, ktorý tvorí prílohu č. 2 zákona o PZS a to v časti týkajúcej sa výkonu jeho povolania. Zákonodarca ho upravil takto:

„Od zdravotníckeho pracovníka nemožno vyžadovať taký výkon alebo spoluúčasť na ňom, ktorý odporuje jeho svedomiu okrem prípadov bezprostredného ohrozenia života alebo zdravia osôb. Ak zdravotnícky pracovník uplatní výhradu svedomia, je povinný o tejto skutočnosti informovať svojho zamestnávateľa a pri uplatnení výhrady svedomia pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti aj svojich pacientov.“

Zákon o ZS upravuje aj otázky právnych vzťahov vznikajúcich pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti a práve v časti týkajúcej sa dohôd o poskytovaní zdravotnej starostlivosti upravuje situácie (viď § 12 ods. 2 a nasl.) v ktorých poskytovateľ nemusí uzatvoriť dohodu s pacientom. Jedná sa o tieto prípady :

1. a) ak by uzatvorením takejto dohody prekročil svoje únosné pracovné zaťaženie,
2. b) osobný vzťah zdravotníckeho pracovníka k osobe, ktorej sa má zdravotnú starostlivosť poskytovať, alebo k jej zákonnému zástupcovi nezaručuje objektívne hodnotenie jej zdravotného stavu,
3. c) poskytovaniu zdravotnej starostlivosti bráni osobné presvedčenie zdravotníckeho pracovníka, ktorý má zdravotnú starostlivosť poskytovať. Ako ďalej vysvetľuje 3, táto výnimka sa týka len umelého prerušenia tehotenstva, sterilizácie a asistovanej reprodukcie.

Ak sa pozorne zahľadíme na vybrané časti oboch citovaných predpisov zistíme že:

• výhrada vo svedomí a jej aplikácia je upravená v zákone o ZS a v zákone o PZS. Jej formulácia je však vo viacerých rovinách nejasná a umožňuje vznik konfliktných situácií,
• právo odmietnuť zdravotnícky výkon je naviazané na zdravotníckeho pracovníka,
• právo odmietnuť uzatvorenie dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti je naviazané na poskytovateľa zdravotnej starostlivosti (nie na zdravotníckeho pracovníka), no týka sa len menovaných prípadov.

Výhrada vo svedomí v zdravotníckom prostredí, teda v rámci služieb zdravotnej starostlivosti dlhodobo vyvoláva diskusie ktorých iniciátormi sú osoby z rôznych kútov hodnotového, či názorového spektra. V rámci týchto polemík sa najčastejšie spomína výhrada vo svedomí v kontexte realizácie reprodukčných práv žien. Zástancovia eliminácie využívania výhrady vo svedomí argumentujú, že zdravotnícki pracovníci majú povinnosť poskytovať zdravotnú starostlivosť bez ohľadu na svoje náboženské presvedčenie a namietajú, že výhrada vo svedomí je mnohokrát zneužívaná v neprospech nevzdelaných, či chudobných žien, ktorým sa na jej základe upiera prístup k zdravotnej starostlivosti. Zástancovia výhrady vo svedomí toto argumentujú, že zdravotnícky pracovník nemôže byť nútený vykonávať také činnosti, ktoré negujú jeho vnútorný svet. Je nesporné, že v prípade uplatnenia výhrady vo svedomí na seba narážajú dve základné ľudské práva a to právo pacienta na ochranu súkromia, súčasťou ktorého je aj právo disponovať svojím zdravím a rozhodovať o svojich reprodukčných právach a právo zdravotníckeho pracovníka na slobodu myslenia, svedomia a náboženského presvedčenia.

V ktorých oblastiach a prípadoch je možné výhradu vo svedomí uplatniť?

• Medicína

Z formulácie použitej v etickom kódexe vyplýva, že od zdravotníckeho pracovníka nemožno očakávať či skôr vyžadovať výkon alebo spoluúčasť na ňom, ktorý odporuje jeho svedomiu okrem prípadov bezprostredného ohrozenia života alebo zdravia osôb. Najznámejšími dôvodmi uplatnenia výhrady vo svedomí je potrat a asistovaná reprodukcia. V encyklike pápeža Jána Pavla II. s názvom Evangelium vitae o interrupcií nájdeme nasledovné: „Preto mocou autority, ktorú Kristus udelil Petrovi a jeho nástupcom, v spoločenstve s biskupmi, ktorí veľakrát odsúdili umelý potrat, a v rámci spomínanej predchádzajúcej konzultácie, hoci roztratení po svete, jednomyseľne toto učenie schválili, vyhlasujem, že priamy potrat, to jest chcený ako cieľ alebo ako prostriedok, je vždy vážnym morálnym neporiadkom, lebo je dobrovoľným zabitím nevinnej ľudskej bytosti. Toto učenie, ktoré sa zakladá na prirodzenom zákone a na písanom Božom slove, odovzdáva sa tradíciou Cirkvi a učí ho riadne a všeobecné Magistérium.“ [5]

Čo ak napríklad zdravotnícky pracovník ktorý patrí k Svedkom Jehovovým, ktorí síce môže aktívne vyhľadávať lekársku starostlivosť, no verí, že na udržiavanie života podľa jeho viery netreba robiť mimoriadne, komplikované alebo stresujúce opatrenia v prípade, že ide len o predlžovanie procesu zomierania ako je napríklad aj užitie vakcíny, ktorá obsahuje nepatrné zložky krvi a ich použitie je vecou osobnej voľby?  Rovnako ako  má presvedčenie, že prijatie krvnej transfúzie je v rozpore s jeho náboženským presvedčením môže mať názor, že aj aplikácia takejto liečby inej osobe je v rozpore s jeho svedomím. Mohol by namietať svoju účasť na výkonoch, ktorých súčasťou je takýto terapeutický postup? Otázka posudzovania možnosti využiť výhradu vo svedomí spravuje dvoma maximami:

a, odmietnutie vykonať alebo sa spolupodieľať na zdravotnom výkone musí bezprostredne vyvierať zo svedomia a hodnotového založenia zdravotníckeho pracovníka.

b, realizácia tohto práva nemôže bezprostredne ohroziť inú hodnotu – ľudský život, teda realizácia tohto práva nemôže prevážiť nad právom pacienta na život.

V niektorých prípadoch totiž môže zdravotnícky pracovník pod rúškom „svedomia“ skryť svoju lenivosť, alebo nechuť k určitým prácam. Akokoľvek ťažké sa môže zdať identifikovanie naplnenia týchto podmienok, nič to nemení na skutočnosti, že zdravotnícky pracovník má zákonom uznanú možnosť obrany svojho vnútorného hodnotového sveta pred požiadavkami svojej práce, či nárokmi pacientov. Odpoveď na položenú otázku o zdravotníkovi ktorý patrí k Svedkom Jehovovým teda je, že možnosť odmietnuť účasť na podávaní krvnej transfúzie má, pokiaľ toto odmietnutie neohrozí pacientov život. Výhrada vo svedomí by mala byť uplatnená len pri výkonoch ktoré smerujú k usmrteniu osoby, alebo k zabitiu embrya či ľudského plodu (bezprostredného alebo aj predpokladaného).

Žiadne právo nemôže byť realizované bez zdravého rozumu a bez ohľadu na iné práva. To sa týka všetkých ľudských práv nevynímajúc ani právo na slobodu názoru, svedomia a náboženského presvedčenia. Určitým špecifikom jeho uplatnenia je samotný vzťah poskytovateľa zdravotnej starostlivosti / zdravotníckeho pracovníka a pacienta. V tomto vzťahu ťahá pacient vždy za kratší koniec a to v dôsledku toho, že často nedokáže úplne chápať odbornú stránku svojho zdravotného problému. Pacient sa často dáva do rúk lekárovi a ostáva mu len veriť, že postup lekára bude v jeho prospech a v jeho najlepšom záujme. Tento aspekt silnejšieho postavenia zdravotníckeho pracovníka je niekedy využívaný ako argument odporcov výhrady vo svedomí, no nemôže diskvalifikovať legitímne právo ochrany morálnej integrity zdravotníckeho pracovníka. Uvedené špecifikum vzťahu medzi pacientom a poskytovateľom či zdravotníckym pracovníkom však vyžaduje, aby realizácia práva na výhradu vo svedomí nebola spontánna, ale aby sa riadila určitými pravidlami. Tieto pravidlá musia zaručiť, aby realizácia pacientovho práva na súkromie bola pri uplatnení výhrady vo svedomí dotknutá v čo najmenšom rozsahu. Z dôvodu reálneho konfliktu týchto práv prijala Medzinárodná federácia gynekológov a pôrodníkov (ďalej len FIGO) v ktorom uznáva dôležitosť tohto práva ako vyjadrenia hodnôt ošetrujúceho zdravotníckeho pracovníka, no zároveň dáva do pozornosti, aby jeho výkon neohrozil starostlivosť o pacientku. Preto FIGO vyžaduje, aby zdravotnícky pracovník vopred informoval pacientku o svojej výhrade vo svedomí a aj v takomto prípade plne informoval pacientku o možnostiach liečby a riešenia jej problému a bezodkladne ju odkázal na iného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ktorý v danej veci výhradu vo svedomí nemá. [6] Aj v nadväznosti na toto odporúčanie by malo uplatnenie výhrady vo svedomí spĺňať minimálne tieto podmienky:

a, zdravotnícky pracovník by mal anticipovať možné konfliktné situácie u ktorých predpokladá uplatnenie výhrady vo svedomí. To značí že výhradu vo svedomí by mal v dostatočnom predstihu oznámiť poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti u ktorého vykonáva svoje zdravotnícke povolanie (zvyčajne zamestnávateľovi)

b, zdravotnícky pracovník je povinný oznámiť pacientovi svoju výhradu vo svedomí v dostatočnom predstihu pred situáciou v ktorej si ju bude uplatňovať a vysvetliť mu dôvody, ktoré ho k uplatneniu tejto výhrady vedú – toto opatrenie by malo slúžiť tomu, aby pacient nenadobudol dojem, že odmietanie niektorých výkonov je rozmarom zdravotníckeho pracovníka, resp. odmietnutím osoby pacienta, ale aby pochopil, že vyplýva z hodnotového nastavenia zdravotníckeho pracovníka. Informovaný pacient sa vie vopred rozhodnúť a zariadiť svoje záležitosti tak, aby nestrácal čas u zdravotníckeho pracovníka o ktorom vie, že s požadovaným výkonom nesúhlasí,

c, zdravotnícky pracovník je povinný aj v prípade uplatnenia výhrady vo svedomí rešpektovať právo pacienta na informácie o jeho zdravotnom stave a o možných alternatívach liečby aj v prípade, ak s niektorou alternatívou zdravotnícky pracovník nesúhlasí,

d, zdravotnícky pracovník je povinný zabezpečiť včasné odporúčanie pacienta k poskytovateľovi u ktorého sa domnieva že nebola vznesená výhrada vo svedomí (v prípade ak žiada pacient o zákrok pri ktorom bola uplatnená výhrada vo svedomí)

e, zdravotnícky pracovník je povinný vykonať zdravotný výkon u ktorého uplatnil výhradu vo svedomí, ak by jeho nevykonaním bol bezprostredne ohrozený život pacienta.

V roku 2010 rozvírilo spoločenskú diskusiu rozhodnutie niekoľkých zdravotníckych zariadení uplatniť si výhradu vo svedomí na vykonávanie potratov. Toto rozhodnutie vyvolalo mimo iného aj otázku, či je poskytovateľ zdravotnej starostlivosti (ktorý je často právnickou osobou) oprávnený rovnako ako zdravotnícky pracovník uplatniť výhradu vo svedomí. Zákon o ZS síce v § 12 ods. 2 a 3 koncipuje odmietnutie uzatvorenia dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, ale v podstate len ako následok uplatnenia výhrady vo svedomí zdravotníckym pracovníkom, ktorý mal takýto zákrok vykonávať. Zákon teda akoby neumožňoval poskytovateľovi cez svoj štatutárny orgán slobodne formulovať etický postoj k zákroku interrupcie či asistovanej reprodukcie či sterilizácie bez ohľadu na názor jeho zamestnancov, ale svojím spôsobom ho vydáva na milosť jeho vlastným zamestnancom – zdravotníckym pracovníkom. Absurdným vyjadrením tejto koncepcie by mohla byť situácia, kedy poskytovateľ ktorého zriaďovateľom je cirkev zamestná lekára a ďalší zdravotnícky personál nevediac, že tieto osoby nemajú morálny problém vykonávať interrupcie (čo sa neskôr od lekára dozvie) a v takomto prípade by podľa práva nemohol poskytovateľ odmietnuť vykonanie takéhoto zákroku. Poskytovateľ zdravotnej starostlivosti má mať právo formulovať morálne a etické nastavenie, ktoré odráža morálne hodnoty jeho zriaďovateľa. V súvislosti s touto otázkou je zaujímavé, že v rovnakom čase ako Slovensko riešilo problém paušálnych výhrad vo svedomí prijalo Parlamentné zhromaždenie Rady Európy rezolúciu č. 1763 (7.10.2010) o výhrade vo svedomí pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Rezolúcia hneď v prvom odseku formuluje zásadu o tom, že žiadna osoba, nemocnica, alebo inštitúcia nemôže byť nútená, braná na zodpovednosť, alebo diskriminovaná v žiadnom ohľade preto, že odmietla vykonať alebo spolupodieľať sa na vykonaní potratu, či eutanázii, alebo na akomkoľvek úkone ktorý by mohol spôsobiť smrť ľudskému plodu alebo embryu, alebo akejkoľvek osobe. Súčasne rezolúcia sformulovala princípy uplatnenia výhrady vo svedomí, podľa ktorých musí ten ktorý takúto výhradu vzniesol vopred o tejto výhrade pacienta informovať a zabezpečiť pre neho starostlivosť náhradného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti.

• Vojenská služba

Vojenská služba v mnohých krajinách, najmä v demokraticky orientovaných umožňuje či umožňovala obvykle z dôvodu svedomia, odmietnuť inak povinnú vojenskú službu v armáde a tak sa kompenzovala tzv. civilnou službou, tak ako tomu bolo aj v Československu v rokoch 1990 – 1993 a neskôr Slovensku až do roku 2005.

• Média

Výhradu vo svedomí a obsahu majú v rôznych súvislostiach aj mnohé televízie či iné masmediálne prostriedky. Známa je výhrada vo svedomí v českej republike, kde Kódex Českej televízie zaručuje výhradu vo svedomí v bode 4.2. Televízia tak môže obsah neodvysielať bez súhlasu jeho tvorcu. Podobné právo platí aj pri printových médiách, ak majú vo svojom štatúte toto obsiahnuté, obsah ktorý vydávajú môžu sami korigovať, bez toho, aby za to boli nejako sankcionovaný.

• Sexuálna orientácia

V súčasnosti sa vo svete prebúdza nová oblasť výhrady vo svedomí a ňou je výhrada vo svedomí v oblasti sexuálnej orientácie. Katolícka cirkev vo svete ale aj na Slovensku razantne odmieta to, aby homosexuáli mali napríklad partnerské zväzky, povolené adopcie alebo aj možnosť podieľať sa na výučbe ich potomkov. Výhradu vo svedomí môžu mať úradníci, ktorí sa rozhodli ich oddávať, na Slovensku tieto partnerstvá doposiaľ nie sú povolené, no v susednom Česku už áno. Prieskum ukázal, že len málo úradníkov si výhradu vo svedomí uplatnilo, keďže uzatváranie homosexuálnych partnerstiev v Česku je pokladané už za normálny jav a nerešpektovanie tohto partnerského stavu je označované ako homofóbia. [7]  Medzi ďalšiu anomáliu patrí vo Veľkej Británií schválený zákon, ktorý zabraňuje cirkvám sobášiť len muža a ženu a tu akákoľvek výhrada vo svedomí neexistuje. Zarážajúce je, že homosexuáli vo Veľkej Británii si môžu aj adoptovať deti aj z cirkevných sirotincov, keďže nerešpektovanie štátneho zákona by syrotinec postavilo do nezákonnej činnosti. Katolícka cirkev sa rozhodla preto v Anglicku zrušiť všetky adopčné programy a plánuje tak urobiť aj v iných krajinách, kde sa povolia homosexuálne partnerstvá a následné adopcie detí.

Záver

Pri písaní tejto práce som si uvedomil vážnosť problematiky výhrady vo svedomí. Ak by sme chceli zhrnúť všetky závery skúmania v tejto práci, tak by sme mohli povedať o každej výhrade o svedomí v každom odvetví, že sa týka morálky našej spoločnosti a môže ovplyvniť nejednu skutočnosť s ktorou sa kresťan – katolík môže stretnúť.

[1] Porov. BENJAMIN, M. Consience. In ENCYCLOPEDIA OF BIOETHICS, 3RD EDITION. Macmillan Reference USA, 2004, str. 513 a nasl.

[2] Porov. BENJAMIN, M. Consience. In ENCYCLOPEDIA OF BIOETHICS, 3RD EDITION. Macmillan Reference USA, 2004, str. 514 a nasl.

[3] Porov. CONSCIENTIOUS OBJECTION History of conscientious objection in Europe. 2011

[4] Lamačková ďalej uvádza: „Pán Wennergren navrhol, aby sa okrem výhrady vo svedomí k vojenskej službe Všeobecný komentár k článku 18 venoval aj iným druhom výhrady vo svedomí, predovšetkým situáciám, keď štátni zamestnanci odmietnu vykonávať povinnosť, ktorá je proti ich osobnému presvedčeniu, vrátane lekárov, ktorí sú prizvaní, aby vykonali interrupciu v štátnych nemocniciach. Pán Dimitrijevič zastával názor, že všeobecnejšie aspekty záležitostí svedomia sú zahrnuté v odseku 8 Všeobecného komentára, podľa ktorého možno aplikovať iba oprávnené obmedzenia. Preto, ako tvrdí, „ak, napríklad, lekár má vážne pochybnosti o tom, či môže pokračovať v konkrétnom zákroku z dôvodu svojho svedomia, jeho právo odmietnuť podieľať sa na zákroku by sa mohlo obmedziť, ak má vláda na to dôvody vymenované v článku 18 ods. 3, čiže verejná bezpečnosť, verejný poriadok, zdravie alebo morálka“. Výbor pre ľudské práva: Súhrnný záznam zo stretnutia č. 1237, 19. júla 1993, CCPR/C/SR.1237, odseky 25, 44. citované In: European Union Network of Independent Experts on Fundamental Rights, Opinion No. 4-2005: The Right to Conscientious Objection and The Conclusion by EU Member States of Concordats with the Holy See, 14 December 2005, CFR-CDF. Opinion 4-2005. doc., s. 16.“ Uvedené in LAMAČKOVÁ

[5] EV 72

[6] Porov. ETHICAL GUIDELINES ON CONSCIENTIOUS OBJECTION in Ethical issues in obsetrics and gynecology by the FIGO Committee for the study od ethical apsoects of Human reproduction and women‟s health.

[7] Homofóbia (z starogr. homós – rovnaký a starogr. phóbos – strach) je termín, ktorým sa označuje diskriminácia, odpor alebo strach z homosexuality alebo homosexuálne zameraných osôb.