Idem si svoje, nečakám na súhlas davu,
život ma naučil nestratiť hlavu.
Krok vpred je výsledok tlaku každý deň,
kde zažiariš ako plameň.
Nevyrástol som v sne, ale v hluku a chlade,
kde sa pravda nešetrí, len láme na hrane.
Nehľadám výhovorky, tie sú pre slabých,
realita ma učí rýchlo opätovať nádych.
Čas je sudca, nemá emócie ani cit,
buď po sebe niečo zanecháš, alebo ostaň v hrobe hniť.
Každá slabika je kus môjho dňa,
kde som bojoval so sebou a vyhral som to ja.
Neberiem rady od tých, čo stoja na mieste,
ich strach je ich strop, ja idem hrdo po meste.
Vyrástol som z betónu, nie z komfortu snov,
viem, čo je hlad po úspechu, nie sen vpísaný do slov.
Keď nik neveril, ticho ma kopalo vpred,
lebo pochybnosť druhých je pre mňa dno aj breh.
Nezastaví ma hluk ani cudzie pády,
sledujem len seba, nie iných rady.
Keď sa dvere zavrú, hľadám stenu,
keď je stena vysoká, staviam si scénu.
Všetko má cenu, aj mlčanie v noci,
aj chvíle, keď neveríš vlastnej moci.
Svet chce rýchle tváre, rýchle slová,
ja staviam pomaly tie základy znova.
Keď teraz stojíš hore, pokojný, rovný,
vieš, že každá bolesť mala zmysel, si slobodný
Že z nuly sa dá ísť hore,
ak máš motiváciu, cieľ a žalúdok na more.
A keď raz padne posledná noc,
chcem vedieť, že som šiel naplno a nepotreboval pomoc.
Nechcem byť idol, len dôkaz,
že cesta existuje aj bez falošných fráz.