Ide o povesť, ktorá má mať určitý historický podklad. Korene tejto povesti sú niekoľkostoročné. V rozhovore s Norou Baráthovou sa dozviete viac.

Bola Kľučiarka skutočnou postavou?

Polkruhovitá veža hradu sa už v 17. storočí nazývala klenotnicou. Zaujímavé, však? Keď hrad opustili poslední Thökölyovci, rozšíril sa medzi ľuďmi chýr, že si niekde schovali svoje poklady.

Kde by mohli byť inde než pod zemou? O tom, že je pod každým hradom úniková chodba, bol presvedčený každý dobrodruh. Je známe, že v 19. storočí sa našiel – menovec slávnej rodiny, ktorý kopal v blízkosti hradu, dokonca narazil na neznámu chodbu, ktorá viedla smerom na sever, ale nič nenašiel.

Posledný pokus začal v roku 1927. Vedeniu mesta Kežmarku napísal akýsi Štefan Sereghy, že vlastní náčrt, podľa ktorého je pri zrúcaninách hradu zakopaný veľký poklad. Je ochotný tento poklad vykopať a mestu odovzdať jednu tretinu, keď dostane povolenie na kopanie. Vedenie mesta bolo síce skeptické, ale v snahe zaplniť pokladnicu povolenie zaslalo. Sereghy tvrdil, že podľa náčrtov sa musí poklad nachádzať v podzemnej chodbe asi 360 krokov od starej zrúcaniny hradu. V januári 1928 sa ozval nejaký Obermüller a ponúkal pomoc Sereghymu. Napísal: „Vlastním jedno zrkadlo, s ktorým sa možno pozerať do hĺbky zeme, a preto je dlhé kopanie bezpredmetné.” Ešte v októbri 1927 sa ohlásil Poliak František Tekely, že je potomok slávnej rodiny a nárokuje si časť nájdeného pokladu. Lenže práce z neznámych dôvodov nezačali a poklad – ak vôbec nejaký je – sa stále schováva dobre utajený.

A čo sa týka kľučiarky, niekto od hradu musel mať kľúče a starať sa oň, kým Imrich Thököly ešte žil na území Slovenska a až potom utiekol do Turecka.

Aký je jej príbeh?

Skrátená povesť hovorí takto: Imrich Thököly bojoval proti cisárovi. Boje prehral a musel ujsť do Turecka. Ale ešte predtým sa chcel staviť na rodnom kežmarskom hrade a vziať si cennosti, ktoré tam boli ukryté. Služobníctvo hradu sa dávno rozutekalo, v hrade ostala len jedna staršia žena: kľučiarka. Chodila podľa vtedajšieho zvyku v dlhých čiernych šatách. Starala sa o to, aby všetky hradné budovy boli pozatvárané, aby do nich nikto cudzí nemal prístup. Súčasne dúfala, že sama nájde poklad, o ktorom tušila, že ho pán dal kdesi zamurovať. Hrad mal viacero veží. Ale ešte sú tu dve veže vedľa seba: strážna veža a klenotnica. A kde by to mohol byť inde poklad ako v klenotnici?

Po dlhom hľadaní a preklepávaní stien našla dutý priestor za jedným z obrazov. A tam našla, čo hľadala. Odíde z Kežmarku niekam ďaleko a bude bohatá, veľmi bohatá… Mala kľúč aj od hradnej kaplnky. Tam v krypte pod zemou odpočívala matka Imricha a z tejto krypty viedla úniková chodba, ktorá ústila do tmavých kežmarských lesov. Áno, tam sa dá poklad skryť!

Len čo uskutočnila svoj úmysel, na hradné dvere sa ozvalo strašné búchanie. Na údiv kľučiarky sa objavil mladý hradný pán. Ženu odsotil, hnal sa do klenotnicovej veže. Ale s úžasom našiel už len prázdny otvor. Prebehol všetky veže, všetky obytné trakty, ba aj hrobku svojej matky. Dvere do chodby však chránili pevne zatvorené mrežové dvere… Pochopil, kto poklad vzal. Nemal čas ďalej hľadať, cisárski vojaci mu boli v pätách. Preto sa zmohol len na to, že zradnú kľučiarku preklial, aby ani po smrti nemala pokoja…

Kde sa neskôr jej postava objavila?

Ako bývalý pracovník múzea môžem napísať nejaké zaujímavosti: keď som poobede alebo predvečerom sedela na nádvorí, bolo počuť po ochodziach tiché kroky… alebo to praskalo drevo? Dávnejšie vyľakala istého pracovníka čierna postava, ktorá šla po ochodzi a nikto tam nemohol byť. Prišli aj policajti so psom a pes sa postavil na zadné, v žiadnom prípade nechcel ísť po ochodzi, ktorá spájala veže. Alebo ho vyľakala davová psychóza? Záhady sa dejú stále. Samozrejme, nemusíme im veriť. Ale niekedy je to celkom milé, keď môžeme návštevníkov hradu „potešiť“ paranormálnymi javmi…

Čo ťa na Kľučiarke oslovuje?

Tajomnosť. Čo všetko ešte o hrade nevieme… A okrem toho je to téma, ktorá sa ľahko spracúva, dá sa k nej všeličo doložiť a ľudia takéto články o záhadách majú veľmi radi.

Ondrej Miškovič, foto: grafika Kataríny Cermanovej