V nemeckej idealistickej filozofii existovali rozličné názory na náboženstvo. Kant sa zaoberal náboženstvom z hľadiska morálky a etiky. V jeho filozofii tvrdil, že náboženstvo je základné pre vytvorenie a udržanie morálnej a etickej spoločnosti.[1] Kant zdôrazňoval dôležitosť individuálneho morálneho rozhodnutia, čo je pre náboženstvo a náboženský život veľmi potrebné. Pre Kanta bolo kresťanstvo dôležité z hľadiska jeho etických princípov, no najmä zásady lásky k blížnemu a univerzálnej morálnej povinnosti. Odmietal však zaoberať dogmatickými aspektmi kresťanstva a skôr sa zameral na jeho etický význam pre jednotlivca ako pre celú spoločnosť.[2]

Ďalší nemecký idealista Schelling bol v tomto prúde filozofom, ktorý sa zaoberal vzťahom medzi Bohom a prírodou. Vo svojej filozofii zdôrazňoval hlavne jednotu medzi duchovnou a materiálnou realitou. Schelling videl v kresťanstve a všeobecne v náboženstvách spôsob, ako človek nachádza jednotu so všetkým bytím a s Bohom.  Videl v kresťanstve a jeho zakladateľovi Isusovi Christovi sprostredkovateľa medzi Bohom a ľuďmi a kresťanské učenie považoval za základný zdroj duchovného poznanie a jednoty. [3]

Hegel sa zase zaoberal náboženstvom ako súčasťou dialektického procesu ducha. V jeho filozofii náboženstvo reprezentovalo vývoj a realizáciu ducha v dejinách. Videl v náboženstve prostriedok, cez ktorý sa duch vyjadruje a uznáva samého seba. Hegel pridelil kresťanstvu významné miesto aj vo svojej filozofii. Pre neho bolo kresťanstvo dôležitou súčasťou dialektického procesu ducha a formovania dejín. V kresťanstve videl symbol vyššej reality a pokrok ducha. Hegel zdôrazňoval aj historický vývoj kresťanstva a jeho úlohu v dosahovaní vyššieho duchovného zjednotenia.[4]

V mladšej generácii osvietencov sa zmenil racionalizmus na ucelenú školskú metodologickú schému, na ktorej sa žiaci cvičili v logike a v diskusii, ktorá však nedávala odpoveď na dôležité problémy života.[5] Názory idealistických filozofov nám ukazujú, že v ich filozofii existovala rôznorodosť prístupov k náboženstvu. Niektorí filozofi vnímali náboženstvo viac z etického hľadiska, iní ho chápali ako súčasť duchovného a prírodného sveta, a ďalší ho považovali ako súčasť dialektického procesu ducha a dejín.

Hegel k dejinám pristupuje s dvoma antropologickými predpokladmi. S predpokladom zákonitého priebehu dejín, implicitne obsiahnutým v nevyhnutnom vývine ducha k uvedomeniu si svojej podstaty v rozume ale i s predpokladom bytosti vnútorne vyrovnanej s tendenciou ducha k rozumu a slobode a schopnej vo svojom vlastnom konaní ich v celosti objektivizovať. Takouto bytosťou je pre neho aj človek, čo je sebauvedomujúca sa osobnosť, obsahujúca vo fakte svojho duchovna, vedomia, reálny moment rozumu a slobody, spočiatku síce potenciálny, no postupne sa uskutočňujúci a hlavne rozvíjajúci sa.[6]

Pri svojej vedeckej obmedzenosti racionalizmus zapôsobil aj na slovenskú študujúcu mládež. Už skutočnosť, že sa mohlo v novoveku voľne diskutovať o náboženských postojoch, o základných princípoch poznania, konania a mravnosti, viedla ich k túžbe po poznaní samej podstaty všetkých javov. Osvietenci upozornení problémami doby sa neuspokojovali s výkladom profesorov, ale siahli po samých základoch osvietenskej filozofie. Slovenská študujúca mládež v Nemecku si tiež prechádzala štúdiom francúzskych osvietencov, encyklopedistov, poznaním francúzskych materialistov a ich politického radikalizmu. [7] V samých začiatkoch vývinu filozofie sa aj Ľudovít Štúr nadchýnal najmä pod vplyvom nedávnych politických udalostí na európskom kontinente. Bol ovplyvňovaný myšlienkovým a politickým radikalizmom. Možno povedať, že myšlienky osvietenského racionalizmu mali v prvom vývinovom období na Ľudovíta Štúra a slovenské dejiny závažný vplyv, aj keď sa ku gnozeologickému materializmu Štúr nikdy počas svojho života neprepracoval. Slovákovi Štúrovi bránili v pochopeniu  tradičné formy myslenia u nás, kde náboženstvo hralo stále aj u inteligencie závažnú úlohu a kde rozvoj prírodných vied nebol ešte rozvinutý. [8] Heglovo filozofické dielo nadchýnalo mladého Štúra aj osobne svojou systémovosťou, všeobjímajúcnosťou a všetkými javmi prenikajúcou metódou, svojím učením o všesvetovom duchu a jeho konkretizácii v dejinách všetkých národov, nielen toho národa, ktorého bol Hegel súčasťou. U Štúra sa v obdive k Heglovi spájal teda osobný vedecký záujem so záujmom Slovana bojujúceho za slobodu a právo na vlastnú históriu národa a za svoje kresťanské korene.  [9]

Hegel stavia celú filozofiu dejín na poznatku, že vývin histórie je priamo viazaný na spoločenskú činnosť človeka. Činnosť človeka je zase podmienená jeho záujmami a vôľou, ktoré sú skutočnými hybnými silami historického diania.[10] Zákonná realizácia ducha v dejinách, kde zdrojom a zárukou objektívnej historickej zákonitosti je svetový duch, v ktorom je už od začiatku potenciálne obsiahnutý celý plán dejín a rovnako aj špecifická úloha jednotlivých národov na tvorbe tohto plánu; úlohou jednotlivca je dosiahnutie svojbytnosti v dejinách vlastnou a hlavne tvorivou aktivitou. [11]

[1]          Porov. KANT, I: K večnému mieru. In: HEGEL, G. W. F., KANT, I: Čistý rozum. s. 76.

[2]          Porov. ARNZENBACHER, A.: Úvod do filozofie. s. 159.

[3]          Porov. HEGEL, G. W. F.: Malá logika. s. 7.

[4]          Porov. ARNZENBACHER, A.: Úvod do filozofie. s. 166.

[5]          Porov. BAKOŠ, M.: Ľudovít Štúr ako vychovávateľ a bojovník za slovenskú školu. s. 107 – 113.

[6]          Porov. BODNÁR, M. a kol.: Dejiny filozofického myslenia na Slovensku. s. 357.

[7]          Porov. KING, P. J.: Sto filozofov. Život a dielo najvýznamnejších svetových mysliteľov. s. 136.

[8]          Porov. VÁROSSOVÁ, E.: Prehľad dejín slovenskej filozofie. s. 152.

[9]          Porov. PŠEŇÁK, J.: Kapitoly z dejín Slovenského školstva a pedagogiky. Bratislava: Univerzita Komenského Bratislava, 2000, s. 110.

[10]         Porov. VÁROSSOVÁ, E.: Prehľad dejín slovenskej filozofie. s. 160.

[11]         Porov. LETZ, J.: Slovenská kresťanská filozofia 20. storočia a jej perspektívy. s. 94.