Narodeninový darček z januára som sa rozhodol dať v máji do slova a do písmena „do Ríma“ a tak som strávil jeden z mojich najkrajších týždňov v živote práve v tomto večnom meste. V článku sa s Vami podelím o to, čo ma zaujalo.

Jednou z mojich najkrajších spomienok na Rím je prechádzka po starobylom Koloseu. Keď som znovu uvidel tú majestátnu stavbu, cítil som sa ako prenesený do minulosti, do čias gladiátorov a antického Ríma. Vychádzal som po mohutných kamenných schodoch, ktoré ma priviedli k obrovskému vchodu. Zdvihol som oči a tam sa pred mojím pohľadom otvoril impozantný pohľad na vnútro Kolosea. Hľadel som na pódium, kde sa kedysi odohrávali krvavé zápasy a boje do poslednej kvapky krvi. Cítil som náboj histórie a silu tohto miesta. Prešiel som hľadiskom, dotkol sa starých kameňov, ktoré uchovávali stopy minulosti. Predstavoval som si dav ľudí, ktorí sem prichádzali, aby videli súboje na život a na smrť, ich povzbudzovanie, ale aj strach a napätie, ktoré tu muselo vládnuť. Začal som si predstavovať gladiátorov, ktorí bojovali v aréne. Sledoval som v ich očiach odhodlanie a strach zároveň. Pomyslel som na tú nesmierne náročnú a nebezpečnú prácu, ktorú museli vykonávať. Ich životy boli na vážkach pri každom zápase.
Počas prechádzky som si uvedomil, aké dôležité je uchovávať si históriu. Koloseum je jedným z najkrajších príkladov toho, ako stavby dokážu hovoriť príbehy o minulosti. Je miestom, kde sa stretáva minulosť s prítomnosťou a kde môžeme cítiť spojenie so všetkými generáciami, ktoré tu pred nami prešli.
Rím je plný takýchto historických pokladov. Po prechádzke po Koloseu som navštívil aj Fórum Romanum, kde som sa ocitol medzi zvyškami starovekého Ríma. Prechádzal som sa popri stĺpoch, pamätníkoch a ruinách, ktoré svedčili o sláve a veľkosti tohto impéria.
Práve v tejto chvíli som si uvedomil, že Rím je skutočne večné mesto. Jeho históriou dýcha každý kameň a každý roh. Ak chcete vedieť viac o pamiatkach, ktoré som navštívil, pozrite si môj predošlý blog.

Keď vzácna socha musí byť chránená nepriestrelným sklom

Pieta je socha Michelangela z čias renesancie. Socha bola objednaná pre francúzskeho kardinála Jeana de Bilhèresa, ktorý bol zástupcom v Ríme. Majstrovské dielo bolo zneužité v Bazilike sv. Petra. Začiatkom 17. storočia sa na soche zlomili štyri prsty, ktoré boli v roku 1736 opravené. Socha však zaznamenala veľký zásah v roku 1972, keď geológ Laszlo Tóth výrazne poškodil sochu geológovým kladivom. Po incidente nebol obvinený z trestného činu, bol však dva roky hospitalizovaný v Taliansku. Po prepustení bol okamžite deportovaný do Austrálie. Po tomto útoku bola socha obnovená a odvtedy je starostlivo chránená v nepriestrelnom skle.

Okulus v Panteóne

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že je kupola Pantheónu nedokončená. Opak je však pravdou. Osem metrov široký okulus, ako sa nazýva diera v strede kupoly, je tam nechaný naschvál a to hneď z troch dôvodov.
1. Keď vôjdete do Panteónu a rozhliadnete sa, zistíte, že tam nie sú žiadne okná. Robiť okná do 6 metrov hrubých múrov by bolo nepraktické. Načo by však stavali niečo také veľké, keby tam mala byť tma? Osvetlenie sviečkami je síce romantické, ale to by bolo náročné na údržbu. To je prvá úloha okulu – osvetľovať.
2. Keďže je to obyčajná diera, pravdepodobne slúžila aj na vetranie. To sa Apollodorovi z Damasku asi málilo, tak vymyslel ešte tretí účel – hodiny.
3. Keď niekto zaučený vošiel do Panteónu, kamkoľvek dopadali slnečné lúče, dokázal povedať, aký je čas. Problém sa objavil, keď pršalo. Zaučený nemohol povedať, aký je čas. Ale aj napriek 8 metrovej diere v strope sa tam mohol pred dažďom schovať.
Ako je to možné, že Pantheón nezaplaví dážď? Vztlaková sila sa postarala o to, aby dovnútra nedopadali dažďové kvapôčky. Problém mohol nastať iba pri veľkej prietrži mračien, ale to Rimania taktiež premysleli – do mramorovej podlahy urobili dierky, ktoré viedli k systému odvodňovacích kanálikov. Potopa nikdy nehrozila.

Raffaelov hrob so vzácnym odkazom

Maliar Raffaelo sa nikdy neoženil aj keď sa traduje, že bol v roku 1514 zasnúbený s vnučkou kardinála Mariou Bibbienou. Inou ženou v jeho živote bola pravdepodobne La Fornarina, Margerita, dcéra pekára Francesca Lutti zo Sieny. Podľa životopisca Giorgia Vasariho zomrel Raffael po príliš búrlivej noci strávenej s Margeritou a následnej nevhodnej liečbe.
Zomrel v deň svojich 37 narodenín roku 1520 a bol pochovaný v rodnom Urbine. Jeho pozostatky boli prenesené roku 1759 do rímskeho Panteónu. Malo ísť o vyrovnanie historickej podlžnosti významným Talianom. Na jeho náhrobku je nápis vytvorený spisovateľom a básnikom kardinálom Pietrom Bembo:
Ille hic est Raffael, timuit quo sospite vinci, rerum magna parens et moriente mori.
Tu leží Raffael, za ktorého života sa Príroda obávala, že nad ňou zvíťazí; keď zomrel, túžila zomrieť s ním.

Neverte všetkému a nielen v Ríme

Vatikánske múzeá

Nedávno som bol v Poľsku, na každý z kusov oblečenia mali špecifickú mieru a predavačky už vedeli, že to „jest univerzal dla pana“. Predpovede na rímske počasie boli veľmi zlé a na každý deň hlásili dažde. Realita? Jedna krátka búrka, ktorú som strávil v kostole na Piazza Navona. Tam sa udialo jedno vtipné klamstvo. Pred reštauráciou samozrejme vábil čašník na kávičku či koláčik, no personál v kuchyni mal ďaleko od Talianov. Po platení som šiel na toaletu a samozrejme 11 šípiek, dverí a schodov dokým tam človek trafí a keď sa konečne podarilo, cestou naspäť som vošiel do kuchyne plných šikmookých Talianov a tu som pochopil tú dokonalú marketingovú stratégiu. Vpredu dravý Talian a vzadu ázijsky tiger. „Business plán jak oči.“
No druhé zistenie asi po návšteve 10-tich kaviarní bolo, že gladiátori existujú a začali zbrojiť. Neviem si vysvetliť neprítomnosť dosiek na toaletách. A to som bol aj v jednej z luxusnejších na Piazza del Popolo a nič. Preto neverte hviezdičkám, gladiátori sú všade!
Počas dovolenky som nedvíhal a málo čo odpisoval. Nestíhal som iné okrem chodenia a pozerania či rozmýšľania prečo tie dosky musia ľudia kradnúť ale späť k téme. Bol som vo Vatikánskych múzeách a telefón z práce. Pri pohľade kto volal som vedel, že toto musím. Rozhovor bol asi takýto:
– Servus, robíš?
– Servus, mám dovolenku ale môžeš.
– Joj, ta dobre a kde si?
– Akurát vo Vatikánskom múzeu.
(3 sekundy ticho) – To teraz vážne, či?

.. no sme vyriešili a po príchode do práce bol tento človek prvý, ktorého som šiel pozrieť. Veď pomáhať a chrániť treba a niekedy aj spraviť krajší deň. Preto neverte keď Vám hovorím kde som, zväčša to posledné dni zneje nenormálne, ale je to tak.
Posledné v čo netreba veriť je, že Vám treba angličtinu či taliančinu. Dorozumel som sa aj napriek štvorke z angličtiny v maturitnom ročníku a taliančina len z rýchlika aj to len vďaka latinčine som si pamätal niektoré veci. Rukami nohami, lebo aj keď ste chceli po anglicky, nie vždy sa dalo a po taliansky tak jedine „Konto – Keď idete platiť / GRAZIE MILLE – Ďakujem veľmi pekne“

Zbierku mincí som si opäť rozšíril o vzácne kúsky

Mojou záľubou už zopár rokov je zbieranie mincí. Začalo to 2-eurovkami, pokračovalo pamätnými z výletov a potom vznikla zbierka tých, ktoré sa používali na našom území.
Eurové mince z Vatikánu žiaľ pre ich malý náklad a vysokú hodnotu sa predávali aj vo Vatikáne za rovnakú či mierne navýšenú cenu ako tu na Slovensku. Na Piazza Navona sa nachádza Múzeum gladiátorov, kde bolo možné si kúpiť gladiátorskú mincu a samozrejme aj tričko XL ako dar pre kežmarského gladiátora. Cestou z Piazza Navona bol nenapádný obchodík, kde sa nachádzalo 5 mincí z cisárskych čias a za cenu takú, že toto jednoducho muselo ísť do zbierky. Tam na takých lesklých obaloch produktov 5×5 cm boli aj vtipné názvy ako „Romans do it better“ alebo „Veni, Vedi, and again?“
Pri hľadaní pamätných mincí sa stala asi najvtipnejšia príhoda výletu. Pod Španielskymi schodmi v jednej z uličiek bol stroj pripomínajúci tie, kde sa kupujú pamätné mince. Vytiahol som peňaženku a idem ku stroju a čítam a vtom pribehne čašník z vedľajšej reštaurácie a hovorí: „Good boy, you wanna try a sex machine?“ Tak som zistil, že nejde o stroj na mince ale stroj na vouchre do neďalekého nočného podniku. Samozrejme odišiel som bez mince a áno aj bez vouchra.
Vatikánske múzeá boli bohaté na darčekové obchody. Prevedú vás presnými trasami na ktorých máte asi 5x malé aj väčšie obchodíky. Najlepší bol asi za sálou máp. Tam sa mi podarilo kúpiť pamätné mince až štyroch predošlých pápežov.
Hovorí sa, ak chceš urobiť radosť kúp mi radšej knihu. Tak mne teda radšej mincu.

Môj jediný stres v Ríme

Taliansko bolo hlavne o ľuďoch. Posledný deň som sa mal dostať z hotela na letisko. Taxikári v aplikácii postupne odmietali cestu až zrazu potvrdil Gianni T. Jediné čo poznal bola červená na semafóre, lebo ostatné pravidlá cestnej premávky bral s citom hodným Taliana. V tej rýchlosti som pochopil celý výlet. Cítil som sa ako gladiátor – v boji so žalúdkom a rozmýšľajúci, či nepríde o pár metrov smrť. Našťastie bola to plynulá raketová jazda a keby mohol obehne aj lietadlo. Bol som prekvapený z vyľudneného mesta a na letisku už započul slovenčinu po čase. Len tá veta bola asi vo väčšom strese povedaná ako som mal ja. Pamätám si ju nejak takto: „Kde do matky p..i nám to s…..né lietadlo odlieta?“ Pousmial som sa a pozdravil po slovensky a tak vyhukaný výraz som dlho nevidel.

Najkrajšie pamiatky rýchlo a efektívne

Rím bol a stále ostáva nádherným a bez metra si viete za tri dni prejsť všetky pamiatky, ale odporúčam rána začať vo Vatikáne. Ísť do múzea v rezervovaný čas a pre tie najkrajšie zábery bez stoviek turistov aj Baziliku sv. Petra navštíviť z rána, kedy Vám ukáže slnko tie najkrajšie pohľady na Berniniho a Michelangelove diela.