Od vstupu sestry Martiny Ledeckej do kláštora uplynulo 29 rokov. Ako si na tieto udalosti spomína a čo ju priviedlo práve do kežmarskej komunity sa dozviete v rozhovore.

Čo vás oslovilo na kláštornom živote?

Musím povedať, že na samom začiatku to nebol kláštorný život, čo ma oslovil. Dospievala som a nad svojím konkrétnym životným nasmerovaním som sa zamýšľala v časoch komunizmu, keď na Slovensku rehole nemohli pôsobiť verejne, teda rehoľný život som nemala možnosť vidieť ani zakúsiť. Môj ujo, mamkin brat, je diecézny kňaz, u neho na fare som niekedy stretla sestry z činných rehoľných rádov. Vedela som teda, že taká forma života existuje, ale vôbec mi nenapadlo sa nad ňou zamýšľať. Mala som svoje plány a túžby.

Ako ste prežívali mladosť, čo bolo tým, z čoho ste čerpali?

Ako každé dospievajúce dievča bola som niekoľkokrát zamilovaná a túžila som vyštudovať a založiť si rodinu. Priťahovali ma síce životopisy svätých, obdivovala som ich život, no zároveň som si myslela, že takýto spôsob života je už dávno minulosťou, že jednoducho zanikol. Ako rodina sme svoju vieru praktizovali aj v čase komunizmu a často som bola svedkom toho, ako ju moji rodičia museli obhajovať aj za cenu nepríjemných dôsledkov. Na gymnáziu to čakalo aj mňa: keď ma triedny profesor hneď v prvom ročníku na začiatku školského roka upozornil, aby som si retiazku s krížikom dala dole, ak sa chcem dostať na vysokú školu, tak som mu taktne, ale zároveň pevne a odhodlane povedala, že sa mojej viery nikdy nezrieknem a hanbiť za ňu nebudem. A nebola som sama. Vo všetkých ročníkoch sa našli odvážlivci, čo pred vyučovaním chodili na rannú svätú omšu, aj keď vedeli, že sú sledovaní a budú kádrovaní. Bol to veľmi pekný a požehnaný čas prehlbovania vzťahu s Bohom a uvedomovania si, čo viera pre mňa osobne znamená a či som ochotná pre Boha niečoho sa zriecť. Do tohto momentu to pre mňa problém nebol.

Ktorý moment bol tým kľúčovým v rozhodnutí vstúpiť do rehole?

Celkom neočakávane zaznel v mojom srdci veľmi zreteľný hlas, ktorý povedal: „Ty nebudeš patriť tomuto svetu.“ Bola som práve na narodeninových oslavách spolu so spolužiakmi. Ten hlas zaznel uprostred zábavy a mne sa zrazu akoby zastavil čas. Stála som ako ohúrená a bola som veru poriadne zaskočená takýmto skonštatovaním. Viete, to vôbec nebola otázka, či by som chcela. Bolo to priame skonštatovanie a s chvením v srdci som si uvedomovala, že je to konkrétne Božie prianie. „Problém“ bol v tom, že v danej chvíli nebolo súčasne aj mojím prianím. Veď som sa nad tým nikdy predtým vážne nezamýšľala, ani po tom netúžila. Priznám sa, že mojou prvou reakciou bolo vyjednávanie s Bohom. „Ponúkala“ som mu, že mu vychovám siedmich synov kňazov. No on odhodlane a trpezlivo trval na svojom: jemne, gentlemansky sa prihováral môjmu srdcu, až si ho skutočne definitívne získal a ja som nazberala odvahu vykročiť na cestu zasväteného života. Medzičasom padol komunizmus, vrátili sa rehoľníci a ja som mala možnosť vďaka laickému spoločenstvu hnutia Svetlo-Život, ktoré tajne fungovalo aj za totality a do ktorého som patrila, spoznať pátrov redemptoristov. V lete po revolúcii, presne 13. júla 1990, som na oáze 1°( forma 15-dňových duchovných cvičení) odovzdala celkom svoj život Ježišovi a povedala mu svoje definitívne áno.

Kedy ste sa prvýkrát stretli s rehoľou redemptoristiek?

Na spomínaných duchovných cvičeniach, keď som sa prvýkrát osobne stretla s pátrami redemptoristami z Podolínca a bohoslovcami z poľského Tuchowa, som sa dozvedela aj o redemptoristkách. Bohoslovci o nich oduševnene rozprávali, lebo práve zakladali svoj kláštor v Poľsku. Ježiš ma nasmeroval práve k nim. Oslovil ma spôsob ich života celkom zameraný na Boha. Keď som zbierala prvé informácie o nich, páčilo sa mi, že chcú o Bohu svedčiť silou svojho vnútorného vyžarovania. Svojou vnútornou radosťou, ktorá pramení z hlbokého presvedčenia o Božej láske a dobrote, plynúceho z osobného dotyku, zážitku s Bohom. Aj ja som zrazu zatúžila spolu s nimi vlastným svedectvom života, vierou v jeho dobrotu, ktorú som osobne sama zakúšala, „nakaziť“ všetkých dookola. Páčilo sa mi to „hovorenie“ o Bohu bez slov. Takto to bolo na samom začiatku.

Aké boli prvé pocity po stretnutí so sestrami redemptoristkami?

Neskôr som sestry v Poľsku osobne navštívila a od prvej chvíle som vnímala, že moje miesto je medzi nimi. Nebolo už ťažké zanechať rodinu a vykročiť do neznáma. To, čo komunita sestier žila a o čo sa snažila, som akoby našla na dne môjho srdca. Bolo to treba, obrazne povedané,  len oprášiť a vyniesť na denné svetlo. Teraz pri spätnom pohľade na môj život si uvedomujem, že Boh, „ten, ktorý stvoril moje útroby“, veľmi dobre poznal moje vnútro: ono „nebolo utajené pred ním“, ako hovorí žalmista. Boh nás vždy pozná lepšie, ako my poznáme seba samých a jeho plány s nami sú vždy lepšie ako tie naše. Ony sú tie najlepšie. Preto je pre mňa, pre teba vždy životnou výhrou počúvať Boží hlas. No ruku na srdce, my často nemáme odvahu ísť podľa jeho plánov, lebo niekedy sa ľudskému rozumu zdajú byť zaskakujúce a náročné.

Aké boli pocity sestier po oznámení návratu komunity na Slovensko?

Pamätám si podrobnosti, akoby to bolo dnes. Nechce sa mi veriť, že to bolo tak dávno. A keď si spomeniem, ako sme túžobne vyčkávali chvíľu, až sa vrátime na Slovensko a ako nám relatívne pomaly plynul vtedy čas, tak teraz po 16 rokoch, čo pôsobíme v Kežmarku, sa nad plynutím času už len pousmejem. Veru, život plynie rýchlo. Čím zreteľnejšie si to uvedomujem, tým mám väčšiu túžbu prežiť ho zmysluplne a v súlade s Božou vôľou.

Čo vás naučil rehoľný život a čím inšpiruje?

Hoci som za Bohom už raz vykročila a rehoľný život žijem už 29 rokov, neznamená to, že si už nemusím dávať pozor a byť vnímavá, či to, čo žijem, čo si vyberám, po čom túžim, je naozaj jeho vôľa a nachádza v tom zaľúbenie. Práve naopak. Ak bdiem a spytujem sa svojho najvnútornejšieho vnútra, ak prosím Boha o úprimnosť, tak bývam mnohokrát usvedčená, že vyberám podľa seba a vlastných chúťok. No on po všetky tie roky nestratil so mnou trpezlivosť. A som mu vďačná, že s každým novým dňom mi dáva aj príležitosť opäť sa rozhodnúť pre neho a jeho vôľu. A ja stále začínam odznova.

Ondrej Miškovič