Štúr Ľudovít sa narodil  28. októbra 1815 na evanjelickej fare v Uhrovci a zomrel 12. januára 1856 v Modre. Bol slovenský politik, filozof, historik, jazykovedec, spisovateľ, básnik, publicista, redaktor a pedagóg. Celý život zasvätil formovaniu spisovného jazyka, ako aj filozofického smerovania Slovenských dejín. Zapríčinil sa o prebudenie národa a národnej identity na Slovensku.

„Ako sa však pozdvihne Slovanstvo a ako sa rozvinie, keď si jasne uvedomí večný vzor v plne prijatom a pochopenom kresťanstve a keď sa tento vzor stane jeho pravdou!“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

„Čím národ nižšie stojí, čím hlbšie v živote telesnom je ponorený, tým menej vážnosti má sám k sebe a tým ľahšie si dá so sebou zahrávať a svoje si odnímať, ako i jednotlivý človek v bahne telesného života zaviaznutý je bez vážnosti k sebe samému a ľahko sa za úžitok telesný nielen s telom, ale aj s dušou zapredá.“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo: Život národov; 1849)

„Čím národ v úplnom ducha svojho rozživotený postavený viac a viac ustáva, tým sa väčšmi uňho k večeru blíži a oči druhých tiež pomaly z neho sa spúšťajú a na druhé vychádzajúce svetlo obracajú.“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo: Život národov; 1849)

„Človečenstvo sa nenechá zaprieť, a rovnako nie ani mohutný duch časov. Veru naozaj sa zle vzdoruje skutočnému duchu času a jeho požiadavkám. V práve toľkej miere, v ktorej vzdorujúci poznáva mohutného ducha času, poznáva aj čas jeho.“ (Ľudovít Štúr Devätnáste storočie a maďarizmus; 1845)

„Hlboko si padol, rod môj, že rozkazy k mukám a k záhube Svojej sám vykonávaš, ktoré by iný odmrštil s nevôľou zvrchovanou. Podhodil si sa nohám šliapateľov Svojich a oni teraz rajtujú s potupou a s výskaním po Tebe.“ (Ľudovít Štúr; Starý a nový vek Slovákov; 1841)

„Každý národ má svoj čas pod Božím slnkom, a lipa kvitne až dub už dávno odkvitol.“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

„Myšlienka Slovanská bola mi od prvej mladosti hviezdou, ona ma zahrievala, obživovala a na veky živiť bude.“ (Ľudovít Štúr; List M. P. Pogodinovi;1846)

„Národ, v ktorého duši je hlboko zakorenená úcta k právam každého človeka a pre ktorého je samozrejmosťou, že všetci sú si rovní, nosí v srdci lásku k človeku a nerobí medzi ľuďmi rozdiel a navyše sa aj sám spravuje – len takýto národ môže byť úprimným, otvoreným a čestným národom.“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

„Národy, ktoré odvrhli Kráľovstvo Božie, spravodlivosť, opravdivé ľudské konanie, zabudli na Boha a zaujímali sa len o to „ostatné“, teda len o svetské veci, rad za radom upadli, a tento výrok sa aj v budúcnosti ukáže ako pravdivý. Vzchopme sa, Slovania!“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

„Nazdáva sa (katolícka cirkev), že sa svet uspokojí s formou kresťanstva namiesto jeho obsahu? A myslí si ešte, opierajúc sa o svoju neomylnosť, že bude môcť zostať orákulom národov, keď bude potierať akýkoľvek výskum v duchovnej oblasti…?“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

„Nesie vari kresťanstvo vinu na tom, že národy, ktoré ho prijali a ďalej ako prvé šírili, nedokázali celkom vysvetliť jeho zmysel?…Nemali by si tu svoju silu odskúšať aj iné národy? Alebo sú už naše dni spočítané a svet dospel k svojmu koncu?“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

„Nielen vlády sú zlé, ale aj ľud je často skazený, a vlády len odrážajú jeho kvality.“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

„Otvorte svoje dlho stiesnené srdcia, Slovania, naberte s Božou pomocou odvahy k činom!“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

„Po každom lete nastane v prírode jeseň a napokon zima, a táto postupnosť sa objavuje aj vo svetových dejinách. Národy ukonané horúčavou a prácou opúšťajú postupne javisko dejín a nasleduje dejinný nečas, duchovná zima, ktorou sa končí jeden život… Vývoj ľudstva napriek tomu pokračuje, večné pravdy sa nerúcajú, naopak: tak ako sa s príchodom jari príroda po zime prebúdza do bohatého života a začína s obnovenými silami, podobne je tomu aj v živote ľudstva.“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

„Počuls‘ plač temný tej našej slávy, stolice nášho národa, kde žila a kde aj dokonala našich praotcov sloboda?“ (Ľudovít Štúr; Spevy bohatierske: Matúš z Trenčína; 1853)

„Podľa schopnosti obetovať sa posudzujeme človeka aj národ, a keďže má obeť v živote taký hlboký význam, musí mať svoju obeť aj najvyššia oblasť života, náboženstvo, musí ju zobrazovať a neustále k nej nabádať ducha“. (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

„Prázdna je každá márnomyseľnosť nacionálna, ktorá nijaký hlbší základ nemá v sebe. O ľudstvo ide koniec-koncov, ktorého členmi sme my spolu so všetkými ostatnými národmi.“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

„Preto nech neprejde jediný deň bez toho, aby ste vy, Slovania a synovia týchto kmeňov nevykonali jediný dobrý skutok pre svoj kmeň, obraňujte jeho právo, vzdelávajte ho a nestaňte sa nikdy služobníkmi jeho cudzích vládcov.“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

„Servilnosť je, keď sa človek vzdáva svojej dôstojnosti a výhod a podrobuje sa vôli iného; o servilnosti možno hovoriť vtedy, keď sa nechá človek z úbohej vypočítavosti zneužívať ako nástroj proti svojmu národu…“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

„Slovan nosí všetko v srdci a v duši a dokáže to aj vyjadriť silou prejavu.“ (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)

„Umenie napospol je jedna z najšľachetnejších stránok ľudstva, v ňom, kde sa ujalo, javí sa lepšia čiastka človeka i národa.“ (Ľudovít Štúr; O národných povestiach a piesňach plemien slovanských; 1853)

„V kmeni našom musíme byť Slovania, v národe našom ľudia: to je slávne, požehnané, to je vysoké určenie naše slovanské!“ (Ľudovít Štúr; Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí; 1846)

„Zvláštny jav sprevádza pôsobenie veľkých svetodejinných národov, ktoré sa ocitli na výške svojej moci: keď duchovne prevýšia a ovládnu iné národy, pokúšajú sa im vtlačiť pečať svojho ducha“. (Ľudovít Štúr; Slovanstvo a svet budúcnosti; 1851)