Vojny medzi Avarmi a Slovanmi v dobe Samovej ríše priniesli nejedno významné národné prebudenie. Dovtedajšie avarské zovretie sa uvoľnilo na prelome 6. až 7. storočia. Nastúpilo masové prúdenie nového slovanského obyvateľstva na severné okraje avarského kaganátu. Tento jav dobre zachytila archeológia. Historickou skutočnosťou ostáva fakt, že životný štýl Avarov vyvolal zjavný odpor u Slovanov, preto dobre zorganizované a skúsené vojsko začalo vojnu proti avarskému vpádu. Stalo sa tak zrejme už v roku 626, keď Baján zorganizoval veľkú výpravu proti Byzantskej ríši a viedol ju priamo na Konštantínopol.[1]

Vznikom kresťanstva sa končí predhistorická etapa vývinu kresťanského ducha a nastupuje jeho západoeurópska vývinová epocha. V tejto epoche duch kresťanstva rovnako musel prejsť vývinovou fenomenológiou zo stavu citu a predstavy k povedomiu myšlienky a činu, k praktickej realizácii v epoche novoveku. Táto úloha bola dlhou a ťažkou prácou dejín, a preto podľa Štefana Launera[2] museli na nej po čiastkach pracovať sukcesívne i paralelne štyri európske národy: Taliani, Francúzi, Angličania a Nemci.[3]

V roku 1780 vydal Juraj Papánek[4], dielo Dejiny slovenského národa. V úvode svojho diela píše o slovanskom národe, ktorý jediný spojuje v sebe cirkev východnu grécku a západnú latinskú, rozšírenú po celom svete. Juraj Papánek o slovanských vierozvecoch píše: „Prišli do krajín, ktoré im pripravil Pán. Prijali kresťanstvo. Oslávili Pánovo meno. Aby sa to vyplnilo, vynakladajú pápeži Mikuláš, Hadrián, Inocent a iní všetku snahu, posielajú im misionárov, píšu povzbudzujúce listy, a tiež láskavo povolili, aby sa pri službách Božích mohol používať otcovský, slovanský jazyk.“[5]

Vývoj od dávnej kmeňovej demokracie smeroval k organizácii novej štruktúry národa a k vytváraniu samostatného štátu. Všetko to možno dobre pozorovať pri komplexnom skúmaní dejín celého slovanského sveta.[6] Akcelerácia vývoja k štátu prebieha najmä v priestore stredného a dolného Dunaja, v povodí riek Sávy i Drávy, ako aj na pobreží Istrie a Dalmácie. Do takéhoto kontextu zasahuje aj náš slovenský filozoficko-historický priestor.[7]

[1]        Porov. GOCNÍKOVÁ, M. a kol..: Na písme zostalo. Dokumenty Veľkej Moravy. Bratislava: Perfect., 2011, s. 154.

[2]        Štefan Launer sa narodil 28. januára 1821 v Krupine a zomrel 17. januára 1889 v Banskej Bystrici. Už roku 1847 pomýšľal na vydávanie protištúrovských slovenských novín, ktoré by obhajovali politiku kossuthovcov. Ich redaktorom sa mal stať ďalší odnárodnený Slovák a nepriateľ Ľudovíta Štúra pedagóg Andrej Lanštják.

[3]        Porov. BODNÁR, M. a kol.: Dejiny filozofického myslenia na Slovensku. Bratislava: SAV, 1987, s. 389.

[4]        Juraj Papánek sa narodil 1. apríla 1738 v obci Kuklov a zomrel 11. apríla 1802 v Olaszi v Maďarsku. Bol katolícky farár, slovenský historik a učenec šľachtického pôvodu.

[5]        Porov. KOREC, J. CH.: Cirkev v dejiných Slovenska. Bratislava: Lúč, 1997, s. 744.

[6]        Porov. BODNÁR, M. a kol.: Dejiny filozofického myslenia na Slovensku. Bratislava: SAV, 1987, s. 17.

[7]        Porov. GOCNÍKOVÁ, M. a kol..: Na písme zostalo. Dokumenty Veľkej Moravy. Bratislava: Perfect., 2011, s. 154-155.