Vieme, čo znamená mať zranenú dušu nespravodlivosťou, ktorej sa nám dostalo. Vo vzťahoch nás však ťažia aj vlastné previnenia, keď sme my zranili iných. Aká je miera odpúšťania a kde nájdeme k nemu silu? Obraciame svoju pozornosť na Ježiša. Chceme žiť jeho Božie slovo o odpúšťaní. Nahliadnime preto do evanjelia svätého Matúša, ktorý hovorí o miere a o dôvodoch odpúšťania.
Podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi nachádzame iba v evanjeliu svätého Matúša a nachádza sa medzi dvomi vyjadreniami Ježiša o odpustení. Prvé vyjadrenie sa vzťahuje na mieru odpúšťania (Porov. Mt 18, 22.) a druhé vyjadruje výstrahu pred neodpustením (Porov. Mt 18, 35.). V samotnom podobenstve môžeme rozlíšiť tri časti:

● Prvú časť (Porov. Mt 18, 23 – 27.), keď spoznávame kráľa, ktorý kontroluje svoj majetok a má pred sebou sluhu, ktorý má nesmierny dlh. – Ježiš svoju odpoveď vysvetľuje podobenstvom. Hovorí o kráľovi, ktorý sa rozhodol vyúčtovať so svojimi sluhami. Vyúčtovanie kráľa alebo pána so svojimi sluhami sa v evanjeliách niekoľko razy opakuje. Podobnú situáciu nachádzame opísanú aj v podobenstve o talentoch (Porov. Mt 25, 19.), či v podobenstve o nečestnom správcovi (Porov. Lk 16, 6.). Vždy, keď Pán Ježiš hovorí príklad o vyúčtovaní, ide o vyúčtovanie konečné. Je dopredu známe, že príde, dotýka sa každého, každý je vyzvaný, aby zodpovedal za svoje skutky. Pri vyúčtovaní kráľa v našom podobenstve sa dozvedáme o dlžníkovi, ktorý mal veľmi veľký dlh desiatich tisícov talentov. V texte podobenstva nenachádzame spresnený materiál, z ktorého by boli tieto talenty. Talent bol totiž mierkou váhy, mal okolo 40 kilogramov. Ak by išlo o zlato, dostali by sme sa k dlhu štyristotisíc kilogramov zlata, ak zoberieme 42 eur za gram, tak ide o sumu viac ako 16, 5 miliardy eur. Aj jeden talent predstavoval veľkú sumu peňazí, lebo bol hodnotený ako suma, ktorá sa dala zarobiť za 6 až 10 tisíc pracovných dní. A tak je zrejmé, že desať tisíc talentov predstavovalo astronomickú sumu; dlh, ktorý sluha nemohol v žiadnom prípade nikdy splatiť. Kráľ nariadil dlžného sluhu predať. Aj keď niektoré biblické texty pripúšťajú, že synovia mohli byť predaní ako otroci, aby sa vyrovnali dlhy otcov (Porov. 2 Kr 4,1; Porov. Iz 50,1), v časoch Pána Ježiša toto nebolo prípustné. Podľa židovského zákona žena nemohla byť predaná zo žiadneho dôvodu. Keď vychádzame z toho, že získaná suma z predaja rodiny sluhu do otroctva nemohla splatiť veľký dlh, potom tento predaj nebol trestom. Staroveké zákony ohľadom dlhov boli veľmi kruté: veriteľ, ktorému nebol splatený dlh, mohol použiť na splatenie nielen dlžníka, ale aj jeho rodinných príslušníkov a predať ich ako otrokov. Kráľ v podobenstve postupoval najprv podľa starovekého zákona a usiloval sa niečo získať naspäť. Predsa však nastáva nová situácia, keď Ježiš opisuje kráľa, že sa zľutoval. Je to vyjadrenie pohnutia srdca a tým sa zobrazuje Božie milosrdenstvo. Ako je matka zviazaná so svojím dieťaťom, ktoré priviedla na svet, aj Boh je zviazaný s každým človekom a každého miluje viac ako jeho matka (Porov. Sir 4,10). „Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba.“ (Porov. Iz 49, 15). V Novom zákone sa vyjadrenie o zľutovaní používa vždy len v súvislosti s postojom zľutovania zo strany Ježiša, aby sa vyjadril Boží postoj voči tým, ktorí trpia. Je to teda jedna z výrazných vlastností Ježiša, postoj zľutovania a môžeme si všimnúť, ako Ježiš prejavuje vnútorné hnutie súcitu navonok. Môžeme nájsť časti, kde sa hovorí, že Ježiš sa zľutoval nad zástupmi ľudí, lebo boli “roztratené a ako bez pastiera”, keď posiela apoštolov, poveruje ich nielen, aby hlásali evanjelium, ale aby aj uzdravovali a vyháňali diablov a rovnako ho vedie zľutovanie, keď rozmnožil chleby a ryby pre hladný zástup. Keď sa Ježiš zľutúva nad jednotlivcom, zvyčajne nasleduje zázrak uzdravenia (Porov. Mt 20, 34 a Porov. Mk 1, 41) alebo dokonca vzkriesenia (Porov. Lk 7,13). Ježiš bol pozorný voči bolesti, utrpeniu, opustenosti jednotlivca i zástupu, tých, s ktorými sa stretá a konkrétne sa o nich stará. V podobenstve pohnutie kráľovho srdca vedie k láskavému skutku, kráľ odpustil dlh sluhovi. Prejavil sa veľkodušný a milosrdný (Porov. Ž 7, 11; 85, 15; 102,8; 144,8) a uskutočnil podľa Svätého písma úplné odpustenie dlhov (Porov. Lv 25, 8 – 22), ku ktorému sa malo v Starom zákone pristúpiť vždy v jubilejných rokoch. Je to prejav milosti, nezaslúžený, pre sluhu v každom smere nedostupný jeho silami. Kráľ má súcit so sluhom, vracia mu dôstojnosť a prijíma ho znova do svojho spoločenstva. Je to kráľovské gesto, mocné a vznešené. Na sluhovu prosbu o trpezlivosť, kráľ odpovedá tým, že mu odpustil dlh, ale vlastne akoby mu požičal tie veľké peniaze, aby mu ten dlh virtuálne zaplatil, lebo následne od sluhu už nič iné nevyžaduje

● Druhú časť (Porov. Mt 18, 28 – 30.) vytvára stretnutie sluhu z prvej časti, ktorý stretáva svojho spolusluhu, ktorý mu dlží pomerne veľkú sumu. – Nasleduje druhá časť podobenstva. Omilostený sluha stretol spolusluhu. Vo Svätom písme Starého zákona, keď sa píše o odpustení dlhov z príležitosti Jubilejného roka, píše sa o odpustení úplnom a vzájomnom. Sluha stretol svojho kolegu, ktorý mu bol dlžný sto denárov. Išlo o sumu, ktorá predstavovala hodnotu, ktorá sa dala zarobiť za sto pracovných dní, išlo síce o nie malú sumu, ale smiešnu v porovnaní s tým, čo bolo jemu odpustené. Následne sa dozvedáme, že dlžník padol k nohám svojmu veriteľovi a prosil ho. Táto situácia sa podobá na predošlú, keď prvý sluha prosil kráľa o trpezlivosť, rozdiel je však v tom, že tu nasleduje odmietnutie prosby a odovzdanie dlžníka do väzenia, kým nezaplatí svoj dlh. Oproti kráľovej trpezlivosti stojí zloba sluhu, ktorý sa nenaučil byť pokorný a milosrdný z toho, čo sám zakúsil. Dlžoba je charakterizovaná ako dlh “sto denárov”. V porovnaní so sumou desať tisíc talentov bola suma sto denárov smiešna, išlo o dennú mzdu za sto pracovných dní, čo mohlo byť v podstate pri troche trpezlivosti iste splatené. Spôsob, ako sa sluha správa voči svojmu dlžníkovi, je vo veľkom kontraste so správaní sa kráľa voči nemu. Dostávame sa k tretej časti podobenstva, ktorá opisuje reakciu ostatných, ktorí sa dozvedeli, čo sa stalo. Ostatní sluhovia sa zarmútili. Boli nešťastní a rozrušení. Na jednej strane obdivovali svojho kráľa, boli mu vďační za jeho milosrdenstvo, videli v tom príklad pre svoj život. Na druhej strane boli sklamaní za správania svojho kolegu.

● Tretia časť (Porov. Mt 18, 31 – 35.) opisuje, ako ostatní sluhovia boli „veľmi zarmútení“ a oznámili kráľovi, čo sa stalo a kráľ následne zadosťučiní spravodlivosti, ktorá je zároveň aj Božím milosrdenstvom, ktoré nikoho neopúšťa, ani toho najzatvrdlivejšieho hriešnika. – Do deja znova vstupuje kráľ. Zavolal si nemilosrdného človeka k sebe a oslovil ho: Zlý sluha. Kráľ bol presvedčený, že jeho postoje milosrdenstva budú nasledovať aj jeho sluhovia. Keď sa tak nestalo, otvorene vyslovuje posudok o sluhovi, ktorý tak nekonal a označil ho za zlého a pokračoval: (Porov. Mt 18, 33) „nemal si aj ty odpustiť?” Medzi kráľom a jeho sluhami musí byť súzvuk, sluhovia musia byť milosrdní ako je milosrdný ich kráľ. Boh je jediným skutočným vzorom pre človeka, lebo človek bol stvorený na Boží obraz a podobu. Človek má povinnosť nasledovať príklad svojho Boha. V závere nasleduje dôležité stanovisko z úst Ježiša: „Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi.“ Ak sú ľudia k sebe nemilosrdní, nebeský Otec je tiež takto prinútený potrestať zlých sluhov, ktorí sa mu nesnažia podobať. V evanjeliu nachádzame takto zahrnuté vysvetlenie, že ľudské odpustenie je v konečnom dôsledku odpoveďou na Božie odpustenie. (Porov. Sir 28 ,2 – 7). Ježiš prišiel a priniesol odpustenie v sile Božieho Svätého Ducha (Porov. Lk 1,18-19, Iz 61,1-2), učí nás tomu aj cez modlitbu, ktorú nám zanechal a tam nás naučil opakovať veľmi zaväzujúce slová: „odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame našim vinníkom“ (Porov. Mt 6,12). Tu nachádzame aj pohyb opačným smerom, teda ak my odpustíme, len tak môžeme prosiť o odpustenie pre nás samých. Pán Ježiš žiada, aby sme odpustili „zo srdca“. Ide o to, aby sme napodobňovali Božie srdce, čiže srdce úprimné, bezhraničné v láske, ktoré miluje, nehľadí na vlastný záujem. Schopnosť odpúšťať presahuje duchovné sily človeka. Milosrdné Božie pôsobenie v nás aktivuje schopnosť prosiť o odpustenie. Do Božieho kráľovstva vstupujú tí, ktorým bolo odpustené, lebo oni odpúšťali.