Život nás naučil veriť v rozprávky. Čakáme, že sa Zviera vďaka Kráskinej láske zmení. Veríme, že Gerda nájde cestu za Kayom a roztopí jeho ľadové srdce. Dúfame, že Snehulienkin spánok po sto rokoch zlomí princ jediným bozkom či škaredé káčatko raz vzlietne ako nádherná labuť.
Naprieč rokmi je tu jeden z príbehov, ktorý nám má čo povedať každý deň – Malý princ. Autor ako dieťa veľmi rád kreslil, dospelý však jeho kresby nechápali. V mladosti ako pilot pri prelete nad Afrikou havaroval a ocitol sa sám uprostred púšte. Nepochopenie detstva a samotu mladosti mení stretnutie pilota s Malým princom, kedy ho prosí, aby mu nakreslil ovečku. Najkrajšiu ovečku si však nevyberá z desiatok nakreslených, ale tú ktorú nevidí a je ukrytá v malej debničke.
Princ býval na malej planéte o ktorú sa príkladne staral a jeho jedinou priateľkou bola ruža. Lásku prejavoval ochranou a starostlivosťou. Krása kvetiny z nej urobila pyšnú princeznú a princ, napriek túžbe stále sa obetovať to nezvládol a ušiel spoznávať svet, ktorý si doposiaľ nevšímal no v kútiku duše ho túžil spoznať. Rozhodol sa spoznávať samého seba.
Nášho dobrodruha by dnes čakalo viacero planét. Planéta pominuteľnej krásy, kde by každý kvet robil selfie priamo na instagram. Planéta nezraniteľnosti, kde by tí čo môžu najviac svetu ponúknuť boli sluhami tých, čo sú vnútorne prázdni. Planéta načasovaného priateľstva, kde by každý mal v ruke budík dokedy musí toho druhého mať rád. Planéta večného cirkusu, kde by vládol klaun a principál len bezhlavo prikyvoval, aby neprišiel o moment, kedy môže predstavenie ráno znovu otvoriť, tak ako Lampár zasvietiť z princových predošlých ciest. Odporučil by aj dnes Zemepisec navštíviť planétu Zem? Stretol by ešte svoju líšku, ktorá by mi povedala čo a ako je podstatné vidieť na tomto svete?
Malý princ aj teraz chodí neznámymi ulicami a pýta sa Ťa na Kráľa, ktorý Ti veľmi rád rozkazuje a súdi; pýta sa na Márnivca, ktorý túži po sláve a Tvojom obdive; pýta sa na Podnikateľa, ktorý má veľa práce s počítaním hviezd ktoré dávno patria Tebe; pýta sa na Opilca, ktorý pije len pretože sa hanbí že pije. Pri prechádzke s Tebou okolo záhonu ruží je vždy sklamaný, že toľko z nich sa podobá na tú, ktorú kedysi miloval a ona vo všetkej jeho starostlivosti naňho zabudla, no Antoine de Saint Exupéry, autor knihy Malý princ, nás v závere príbehu prosí aby sme nezabudli: „Ak k Vám príde dieťa, bude mať zlaté vlasy a nebude odpovedať na Vaše otázky, ľahko uhádnete kto to je. Prosím Vás, nenechajte ma smútiť a rýchlo mi napíšte, že sa vrátil, lebo podľa mňa sa Malý princ vracia ku každej generácii.“ Skúsme nemyslieť len na seba.