„A kto veľkému národu potom hrob vykope, keď ľudstvo celé utonie v sĺz vlastných potope?“ (Andrej Sládkovič; Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti; 1848)
„Ako ty, more, v národov rade rod môj sa šíre rozkladá, ako ty, v svojom plamennom hlade, okúsiť voľnosti žiada!“ (Andrej Sládkovič; More; 1848)
„Ale keď pravdy, keď lásky nebude, – keď biť by mala ľudslovenský znova kliatba dejov a kliatba výsad, kliatba pýchy a kliatba moci samozvanskej.“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)
„Ale nad všetko zaľúb Boha, ľudstvo, národ, vlasť, pravdu, cnosť, poklady ducha.“ (Andrej Sládkovič; Ľúbosť; 1856)
„Ale nechaj mi národ bez hany; národ patrí k veciam svätým!“ (Andrej Sládkovič; Krajanom; 1848)
„Ale ten národ surový darmo ozbíja naše poklady, ba aj život a slobodu nám ukradne.“ (Andrej Sládkovič; Mongoli; 1865)
„Až ozvú sa zmladené lesy a z mŕtvych vstane národov sloboda!“ (Andrej Sládkovič; Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti; 1848)
„Celý sa národ o Teba opiera, ľud celý visí na jednom človeku: Čo vie v Tebe žiť! – Veliká úloha velikú silu dá a pomoc z Boha!“ (Andrej Sládkovič; Tomášovi Červenovi; 1869)
„Čo je bez reči duch? národ bez ducha? Ale duch musí mať osobnosť svoju.“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)
„Čo sa ľakáte zlata štrngotu v truhliciach zradcov národa? Či sa cvendžania mečov a hrotu ľakala otcov sloboda? Čo má so zlatom veľkosť svedomia? Čo ľúbosť k rodu s panštinou? V lone veľkosti sily sa lomia, s trpkou moc rastie hodinou.“ (Andrej Sládkovič; Krajanom; 1848)
„Čuj, tábor mládeže zvoní ti piesňou k sláve, hľaď, klaňajú sa ti šedivci národa! (Andrej Sládkovič; Duma pohrobná; 1869)
„Čujte, národy! to doby pokánia, bezbožných metie Boh ako hrsť plevy; v prútoch jeho je sila požehnania, jemu zunejú bohatierske spevy.“ (Andrej Sládkovič; Gróf Mikuláš Šubić Zrínsky na Sihoti; 1861)
„Ha! zlorečenec, zradca, pokušitel. Spasenjá sveta bezbožní odporňík! Kedi už padneš konečňe v ničotu A zmlkneš večne ku pocťe národom!“ (Andrej Sládkovič; Sôvety v rodine Dušanovej; 1842)
„Hej, učiť ide svoj národ vojvoda: Kde žiť nevoľno, tam umrieť sloboda!“ (Andrej Sládkovič; Gróf Mikuláš Šubić Zrínsky na Sihoti; 1861)
„Hľaďže, ten smelý obraz povesti, obratnosť vtipu našej nevesty; – myšlienka je veštec dejov: v národoch živá vždy robí vloha; – dúfajme! – rod náš z pomoci Boha velebnou kvitne nádejou.“ (Andrej Sládkovič; Detvan; 1846)
„Hoj, bratia! strašnú spieval bych pieseň o zlobe vrahov národa; ale nežiada kliatbu a tieseň duchov slovenských sloboda.“ (Andrej Sládkovič; Krajanom; 1846)
„Hreje, už hreje! – pučí sloboda! Vitaj nám, vitaj, Slnko národa!“ (Andrej Sládkovič; Piesne na privítanie biskupa Moysesa v B. Bystrici; 1862)
„Chceli, by ich veľa bolo, nás nič, lebo málo: národ náš sa rozveľadil, ich málo zostalo.“ (Andrej Sládkovič; Ohlas; 1869)
„Chceli, by ich veľa bolo, nás nič, lebo málo: národ náš sa rozveľadil, ich málo zostalo.“ (Andrej Sládkovič; Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti; 1848)
„Je Hron môj obraz môjho národa, ale obraz ten predsa len voda, a duch je slovenský národ!“ (Andrej Sládkovič; Marína; 1846)
„Jeden vek slávou slávnou ožiari čelo hrdého národa; vek druhý zdúchne tôňu tú z tvári a v rabstvo padne sloboda.“ (Andrej Sládkovič; Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti; 1848
„Jedno to, či sa v devu zaľúbiš, či srdce svoje sláve zasľúbiš, či vied ťa zajme obloha, či národu svojmu zasvätíš, či v objem šíry ľudstva zaletíš: len zaľúb vo všetkom Boha!“ (Andrej Sládkovič; Marína; 1846)
„Keď jednou hrsťou čiaha v ťažké národa rany, tu druhou hrsťou čiaha v zlaté svoje poklady, v poklady poklad sám jasavý, neprebraný.“ (Andrej Sládkovič; Na deň sv. Tomáša; 1864)
„Keď prudké svoje zamútiš vody, cit sa a duch môj zarmúti; v tajomstvách kalných žijú národy, pekné duše osud múti.“ (Andrej Sládkovič; Hron; 1845)
„Keď túžba nebeská celý ľud ohreje, pustý slovenskýhrad znovu sa zaskveje; zaveje duch svorný horou slávodetí a kliatby pleva sa v svetošír rozletí.“ (Andrej Sládkovič; Pustý hrad; 1855)
„Kto vezme slovo slovenské to? kto hozanesie k otcom vlasti, tam, kde Dunaj nosí slovenské vody a v ohromných putách nad nimi čušia Tatier žuly,v hluku národov večité oddávky svätiac hrdého Budína s mladuchou strojnou v uhorskom diadéme, Pešťou?“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)
„Marný Tvôj pot a nevďačné mozole, Slovensko, nežírna, studená zem! „ (Andrej Sládkovič; Až posiaľ! a ďalej?; 1855)
„Milosti dôjdu kajúci pohania, ale národom niet brány pokánia!“ (Andrej Sládkovič; Omladinám; 1869)
„Musela sa postaviť v rad národovpo prvé Slovač zas po toľko vekoch.“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)
„Na Slovensku milom našom trojmý pahor stojí, na prostrednom znak spasenia vesmíra sa dvojí.“ (Andrej Sládkovič; Pamiatka pre deň. 4. augusta; 1855)
„Na Slovensku zora svitá, a nám slnko padá, po národe Aurorina, tu Hespera vláda: Ach, ťažko mrieť, keď svet i rod k životu sa budí, ťažko zúfať, keď úfaním kvitne družstvo ľudí: Žiaľ! jasavá hviezda naša strel letmo sa morí za hory! za hory!“ (Andrej Sládkovič; Na mohyle Štefana Záhorského; 1863)
„Na všetky strany sparno a zdušno je: sila národov pritisnutá silou zatína zuby a drží stisnuté.“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)
„Národ a vlasť a svornosť a sloboda!“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)
„Národ má v ňom stroj Franklina; slzy nátiskov Váh a Hron kalia? On prosí zaň Hospodina.“ (Andrej Sládkovič; Jánu Seberinimu; 1844)
„Národ Nemec zaklial, v kliatbe Maďar drží, ale i tá kliatba už raz sa rozplaší! Viera čistá v Krista národ kliatby zbaví, po toľkých nerestiach znova ho oslávi.“ (Andrej Sládkovič; Pustý hrad; 1855)
„Národ sme; Boh tak stvoril nás; dať toto, brať toto márnosť je: ale v zákonoch sveta má stáť, čo v zákone je Boha.“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)
„Národ svoj, Hospodine, pas, požehnaj ho, vyvýš a spas, v búrkach terajšej nezhody otvor mu prístav slobody.“ (Andrej Sládkovič; Duma pohrobná; 1869)
„Nechť nás dálka nic nestraší, my vždy zůstaneme naši, ty zde, já tam chci sloužiti národu.“ (Andrej Sládkovič; Nu tedy zůstaň…; 1840)
„Nekvitne veru národov sláva z násilia, kriku, hmotnosti; národ z národa svojho povstáva, večné sa rodí z večnosti.“ (Andrej Sládkovič; Krajanom; 1848)
„Nezaprieš už viac? – však nie? to spasenie duší slovenských nezaprieš, v predsieni Annášov trojím tým: neznám Slováka?!“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)
„Nie, – to vlasť nám, to krajna, náš to dom a v dome tom – praotec s národom!“ (Andrej Sládkovič; Nad mohylou Janka Capku; 1862)
„Niet už noci v Slovenskom okolí, duší tisíc žiarou vďaky svieti; hlas jeden len od hole ku holi otcovi znie národa v ústrety: Tys’ otec ten, a my vítame Ťa: nech Ti večnej slávy fakle svieťa!“ (Andrej Sládkovič; Štefanovi Moysesovi; 1862)
„Od stola verných vykradli sa zradní Judáši,vyviedli drábov krivdy k záhrade pána slávy, striebrom platili zradu farizejskí tí velikáši,na posmech škľabili pysk kňazi krivohlaví, a národ? národ vrešťal: Kríž, po zákonu!“ (Andrej Sládkovič; Veliký pôst; 1869)
„Oj, len v slovenskom národe je „rácha!“ (Andrej Sládkovič; Martinská hus; 1852)
„Osemkrát sa už omladili roky,čo pod lipami národ riekol slovo: Mlaď priskákala, opásala boky, nezbedne kričiac: sem prach a olovo!“ (Andrej Sládkovič; Omladinám; 1869)
„Poďte počúvať, družice moje, ten národa útleho zvuk, také by snúval z hlasov závoje, keby z hlasov tkával pavúk.“ (Andrej Sládkovič; Detvan; 1846)
„Pôjdeme zas od dediny k dedine, od zámku k zámku, od mesta do mesta po tom slovenskom kraji našom!“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)
„Radným pánom byť je len veľký dar z neba, jedným slovom spraví vlasti, sebe slávu, a k tomu národom zlomí tvrdú hlavu!“ (Andrej Sládkovič; Nezaľúbení zaľúbenci; 1863)
„Slavianstvo! národe prevelebných rumov, zobudený harfy svätokajnej strunou, uprosený žiaľom vešteckým proroka, obmytý slzami z Bohosyna oka.“ (Andrej Sládkovič; Pamiatka pre deň. 4. augusta; 1863)
„Slováci najprv pijú, potom jedia: zvyk rímsky, lež cnosť slovenská je to, žedbá o hlavu prv a potom o brucho.“ (Andrej Sládkovič; Martinská hus; 1852)
„Slováci sú Slovensko; celok, národ; uznaný tela úd uhorskej vlasti; jeden z diamantov koruny posvätnej!“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)
„Slováci! žije naša slovenská reč, pokiaľ za národ verné srdce bije.“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)
„Slovák – čo je nie ledaký Slovák -za národ svoj nedá, len to, čo nemá,ba i to ta dá, čo nemá; čujte len!“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)
„Súď, Hospodine Bože, súď národy! Pýcha a krivda obsadili tróny, ach, zle pobožným, zle sa dobrým vodí, päsť a násilie prijíma poklony!“ (Andrej Sládkovič; Gróf Mikuláš Šubić Zrínsky na Sihoti; 1861)
„Svätému Martinu, veľmož, čo veľa môže i v krajine, i v národe i sboroch autonomných.“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)
„Svätopluk znemčil svet, neznemčil ducha; pri ňom celé pluky véhlasných, vrelých, učených, povestných, oddaných, smelých, vážnych, vyskúsených, dôverných synov Slovenska, tých, ktorí i mlčať vedia i vedia nemlčať.“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)
„Syn boží vyznal mňa, ja zase jeho, národy menom mojím (Pravduša) sa vencujú.“ (Andrej Sládkovič; Sôvety v rodine Dušanovej; 1842)
„Tak pero, ktoré lže proti národom čiaralo, leží v takej, čo nevyschne nikdy barine, plnej žlčou žltou, na posmievača hrobe, vek po veky.“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)
„Tam rozdiel národných mravov, tam mesta a báň úrady, tam zas remeslá a haviarstvo a roľníctvo, tam kus mesta, tam a tam iný kus, tam jazykov dvojnosť, tam susedstvo dvojho a trojho a štvorho v jednom.“ (Andrej Sládkovič; Mongoli; 1865)
„Ty skala si: na tej skale vystavím chrám slávy bránam pekelným na zdury; tebe dám kľúče kráľovskej snemovne, otvor a voveď národ vytvorený!“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)
„Uctiť Slavianstvo, uctiť národy! Ruka ruku nech umýva; preč pýcha a vládobažnosť!“ (Andrej Sládkovič; Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti; 1848)
„V diaľke dudrať začali oblaky, hroziac studeným vetrom povyhášať zápal posvätný a ľadovcom tvrdým stĺcť nivu mladú nádejí slovenských.“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)
„V zorách večerných horiacej slávy tešia sa zbledlé národy, a tône voľnej rabstva ohavy držia za duchov slobody.“ (Andrej Sládkovič; Krajanom; 1848)
„Velikým pôstom, tisícročným morená duša národa, už prischla ku kosti koža slovenskej postavy: Posť len, posť, Slavian! dosť tebe chlieb a voda za hriechy tisíc liet, za spor tvoj tvrdohlavý, za cudzobažnosť! “ (Andrej Sládkovič; Veliký pôst; 1869)
„Viazali národ veliký väzbami, čatami, láska kríža – tak naoko – viala zástavami.“ (Andrej Sládkovič; Pieseň o Samsonovi; 1855)
„Vprostred sedem miest maľovaných krajov kľačí národ na kolenách zodraných márnym kolenkovaním vôkol tróna, kľačí v modlitbe krušnej k Bohu-Duchu.“ (Andrej Sládkovič; Svätý Martin; 1853)
„Vy to neviete, že duch národov práve takú povahu má: keď má vystúpiť s činnou slobodou, najprv ticho myslí, dumá.“ (Andrej Sládkovič; Krajanom; 1848)
„Zajasalo sa raz ešte nad mladým rozradovaným okolím Slovenska a v svätý pokoj kmeňa Simeona.“ (Andrej Sládkovič; Martinská hus; 1852)
„Zaľúb si devu, čo na lícach krásu mladistvej ruže nosí a čo v duši podobné rose perlovej za rána, city pre národ, pre Boha, pre svet má.“ (Andrej Sládkovič; Ľúbosť; 1856)
„Zväzok tých farieb nie je náhoda, tu mi podáva matka príroda dve farby môjho národa.“ (Andrej Sládkovič; Marína; 1846)
„Ži človečenstvu, buď verný národu, znaj chlapsky znášať tvrdú nehodu.“ (Andrej Sládkovič; Anjel pokoja; 1861)