Botto Ján sa narodil 27. januára 1829 vo Vyšnom Skálniku a zomrel 28. apríla 1881 v Banskej Bystrici. Bol slovenský romantický básnik, autor balád a povestí inšpirovaných ľudovou poéziou.
„A čo je to za človeka, keď mrieť treba, čo uteká, čo mu milšia biedna hlava, než národa jeho sláva? Pánu Bohu prisahám, že svoj národ nenehám.“ (Ján Botto; Pochod; 1868)
„A diela božie také krásne, a národ drahý – v nevoli.“ (Ján Botto; Schytili ma…; 1848)
„Aj, národ! – On to mladý syn Slávy – pomaly sa zbiera hore.“ (Ján Botto; 6. lipeň 1861; 1861)
„Daj im, Bože, oslávenia! Pánu Bohu prisahám, za vlasť, národ život dám!“ (Ján Botto; Pochod; 1868)
„Ej, letí plť dolu Váhom, na plti veselo – jak vtedy, keď na nej bolo to Slovensko celô.“ (Ján Botto; Margita a Besná; 1847)
„Hlas zvona na deň búri, múti vás, čo zo sna budí národy?“ (Ján Botto; Ohlas na „Hlas z Martina“; 1861)
„Hoj, bo ktože upúta národ povedomý? On junák jedným hnutím všetky putá zlomí!“ (Ján Botto; 12. január 1870; 1870)
„Kto brať mne moc nad národami? Kto brániť mi v nebo sa vzniesť?“ (Ján Botto; Sen Babylonov; 1873)
„Ľahko bedárov vyplatí tento svet, čo žili márnej hrude, hmyz to – dnes je, zajtra ho niet; no, kto národu žil, s národom žiť bude!“ (Ján Botto; Na blahú pamäť Sládkovičovi; 1855)
„Národ náš je Slávy synom: hor’ sa tedy k slávnym činom!“ (Ján Botto; Pochod juhoslovanský; 1868)
„No túž, no lietaj si len – až ta, kde nik nebou: pieseň má a národ môj poletí za Tebou!“ (Ján Botto; Na pamäť M. H.; 1863)
„Oj, choďte do boja s divými Turkami, keď vlasť ochránite, náš národ aj s nami!“ (Ján Botto; Z vysokých javorov lístočky padajú; 1846)
„Oj, pozrite ho, bratia národy! On k srdcu vás všetkých vinie,pozdravuje vás slovom slobody – on s vami žije i hynie!“ (Ján Botto; 6. lipeň 1861; 1861)
„Oko sa jeho dvíha hor’ do neba, v prsiach nadšenie i viera: a národ živý, Otče, večne Teba v pamäť svú vďačnú zaviera!“ (Ján Botto; Strossmayerovi; 1869)
„On zradil národ, otčinu: kosti zradca nespočinú!“ (Ján Botto; Krížne cesty; 1852)
„Pôjdeme my na ten sobáš v žiare slnka, v hromov hluku, ponad svetom, Janík, podáš bielej kráľke pravú ruku. Zaznie pieseň oslávenia, rozlejú sa zemou zore; svet zlý padne na kolená – a národ náš vstane hore!“ (Ján Botto; Smrť Jánošíkova; 1862)
„Sláva Ti, Otče! Tys’ vyrkol to slovo, primreté na rtoch národu: Slovanusrdce udrelo nanovo za zlatú jeho slobodu.“ (Ján Botto; Strossmayerovi; 1869)
„Snáď tak ľud ten to rúcho zemeplazov zložía zmení sa, premení v národ prebudený!“ (Ján Botto; 12. január 1870; 1870)
„Tak mrel národ zakliaty mnoho, mnoho rokov, bo nebolo Mojžiša, nebolo prorokov.“ (Ján Botto; 12. január 1870; 1870)
„Tak pokoj, pokoj tomuto hlasu, bo hlas ten z neba pochodí, slúchajte hlas ten, hlas ducha času, slúchajte všetky národy!“ (Ján Botto; Ohlas na „Hlas z Martina“; 1861)
„Tak v zorách dňa nového vstáva národ mladý.“ (Ján Botto; 12. január 1870; 1870)
„To tvoj, národ môj, pustý dom, to rakev matky tvojej v ňom, to deti tvoje – tvoje potešenie – na smetisko vyhodené!“ (Ján Botto; Čí to tam…; 1883)
„Tu zreve vrah slobody vo vzteku divokom: beda tomu národu i jeho prorokom!“ (Ján Botto; 12. január 1870; 1870)
„Ty lietavaš s vekami široko, s vekami od národa k národu, od národa zapadajúceho k národu len v hrobe hnijúcemu.“ (Ján Botto; K Životu; 1846)
„Ucti, miluj národ mladý!“ (Ján Botto; 6. lipeň 1861; 1861)
„Už všetko stíchlo, už pieseň skončená, scengali a národ padá na kolená.“ (Ján Botto; Lucijný stolček; 1850)
„Vojdiž! – Tu tvoje voľné pole, tu oltár, oheň, čistý zdroj, tu národ, junač dobrej vôle – tu štít i pravdy strašná zbroj!“ (Ján Botto; K hodom slávy; 1880)
„Voľnosť, národ, česť i viera – za to junák rád umiera.“ (Ján Botto; Pochod juhoslovanský; 1868)
„Von sa – národ môj – hučí zvon!“ (Ján Botto; 4. august 1863; 1863)
„Však raz ľud ten to rúcho zemeplazov zložía zmení sa, premení v národ prebudený!“ (Ján Botto; 12. január 1870; 1870)
„Zomriem za vlasť, aj za národ slávne ak hrdina, a spomínať bude večne ten svet tvojho syna!“ (Ján Botto; Dva hroby; 1880)
„Za bleskom hromu bežia národy, volajúc: To deň svobody!“ (Ján Botto; Znamä; 1848)