Vyjdime, vyjdime všetkým ponúknuť život Ježiša Krista. Slová v apoštolskej exhortácií pápeža Františka vyzývajú k činnosti každého z nás. Novozvolený pápež František, sklonený požiadal ľudí zídených na Svätopeterskom námestí o modlitbu. Pápež sa sklonil pred ľuďmi a týmto gestom vyjadril viac, než akýmikoľvek slovami. Takýmto úklonom ľudskej dôstojnosti sa stala aj jeho apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, na ktorú je písaná aj táto reflexia.
Vo vzťahu s Bohom, môže človek v modlitbe ale aj vo svojom živote pôsobiť voči Bohu ako otrok, sluha alebo syn. Otrok robí všetko, lebo musí. Nevie a netuší prečo, ale robí to, možno s úctou voči svojmu pánovi, no často so strachom a úzkosťou. Sluha vie, že čo spraví pre svojho pána, to mu odplatí. Vedomie sluhu spočíva na ekonomickom základe a nejde do hĺbky skutkov a významu pomoci svojmu pánovi. Syn robí pre otca všetko z lásky. Vie, že ak poblúdi, je tu milosrdný otec, ktorý čaká na svojho syna a pri jeho príchode mu dáva najlepšie šaty, prsteň na ruku, obuv na nohy a nenecháva ho hladného, keď dáva zabiť vykŕmené teľa.
Pokračujme v myšlienke márnotratného syna, kedy aj napriek svojmu poblúdeniu dostáva istotu v tom, čo je potrebné.
Najlepšie šaty. Aké „ošatenie“ by mala mať Cirkev v dnešnej dobe? Evangelii gaudium dáva slovami pápeža Františka jasnú odpoveď: Je mi milšia „otlčená“ Cirkev, doráňaná a zašpinená tým, že vychádza do ulíc, než Cirkev chorá z uzavretia a pohodlnosti, z upätosti na vlastné istoty.
Istotu do chôdze dostáva márnotratný syn od otca obuvou na nohy; a prsteňom sa dostáva znova do „úradu syna“ svojho milujúceho otca. Bol to prsteň, ktorým sa odovzdala moc Jozefovi v Egypte, bol to prsteň, vďaka ktorému sa preslávil Daniel v Babylonskej krajine, bol to prsteň, ktorý ukázal Tamarinu pravdu a v neposlednom rade v tomto podobenstve bol prsteň symbolom zľutovania sa otca k synovi. Moc nad človekom bola v ľudských dejinách častokrát pohnútkou vojen, trápenia a vrážd. František dodáva: Nechcem takú Cirkev, ktorá robí všetko, aby si udržala centrálne postavenie, a nakoniec zostane zamotaná v spleti svojich mánií a procedúr.
Syn dostal to vonkajšie a teraz prichádza nasýtenie jeho vnútra, zabitím vykŕmeného teľaťa. Stále je v nás obava, čo ak raz spravíme podobnú chybu v živote ako mladší syn? Skôr než strach z urobenia chyby bude nás pobádať strach z uzatvorenia sa do štruktúr, ktoré nám poskytujú falošnú istotu.
Ak nás niečo má sväto znepokojovať alebo trápiť naše svedomie, tak je to tá vec, že mnoho našich bratov žije bez sily, svetla a útechy priateľstva s Ježišom Kristom, bez spoločenstva viery, ktorá ich prijíma, bez horizontu zmyslu a života.
Jeden kazateľský príbeh hovorí o mladom misionárovi, ktorý učil domorodý kmeň. Po tom čo sa naučil ich jazyk a začal im vysvetľovať postupne katechizmus, nemohol nijako definovať slovo nádej. Jedného dňa, jeho syna postihla smrteľná choroba a syn zomrel. Pohreb bol pre tohto misionára veľmi ťažký a počas neho sa stále pozeral za horizont, len aby nebolo na ňom vidno smútok, sklamanie a pocit straty. Pristúpil k nemu jeden z domorodcov a sa ho opýtal, čo to znamená, že celý pohreb pozerá za horizont; misionár to vtedy pochopil, že slovo nádej sa skrýva práve v tomto pohľade za horizont.
Metafora pastiera je hlboko zakorenená v dejinách Izraela a veľmi dobre vyjadruje dve rozdielne aspekty autority. Pastier je hlavou ale zároveň spoločníkom. Starostlivý pastier v 23. žalme vodí k tichým vodám (za poznaný horizont), osviežuje dušu a dáva pokrm.
V tejto stati evanjelia Mk 6,37, použitej v apoštolskej exhortácií, sa Slovo stáva chlebom. Učeníci sú povolaní dávať, tak ako to robil Ježiš, ktorý prešiel od ekonómie vlastníctva k ekonómií daru. Tá prvá ekonómia spôsobuje hlad a smrť, tá druhá plodí nasýtenie a život.
Učeníci zotrvávajú vo svojom obzore. Nechápu Ježišov návrh a myslia si, že musia ísť chlieb nakúpiť. Majú dobrú vôľu. Ich láska je pohotová a obozretná, ochotná platiť s vedomím nákladu. Pán od nich vyžaduje niečo iné. Tento chlieb existuje a nie je potrebné ho ísť nakupovať, ale bol daný a stále je dávaný Ježišom. Učeníci nevedia, že ho majú a ešte nepoznajú jeho moc. Majú ho len tým, že ho dávajú; čím viac ho dávajú, tým viac ho majú. Platí tu však aj opak, ak tento chlieb zadržiavajú a nechávajú pre seba, zbytočne ho strácajú. Preto je slovo v Markovom evanjeliu „Vy im dajte jesť!“ aj dnes tak aktuálne v novej evanjelizácií.